Odchod Veľkej Británie z Európskej únie možno považovať za veľkú historickú udalosť našej doby, ktorá nepochybne zmení chod dejín. Tým, čo budí náš údiv však je, že sa deje tak potkýnajúco. Zatiaľ čo ľud v referende prejavil svoju vôľu odísť, vláda a poslanci sa už mnoho mesiacov utápajú v malicherných sporoch o to, či a ako to urobiť.

Najstaršia demokracia sveta, ktorá bola po stáročia vzorom pre ostatných, teraz správaním svojich politikov zosmiešňuje samu seba. Otázka znie, ako sa vôbec niečo také mohlo stať? Dôvodov je isto viac, ale jeden z nich sa javí ako najzávažnejší a pre nás najpoučnejší.

V britskom ústavnom usporiadaní má od 17. storočia najvyššiu zvrchovanú moc parlament. Toto bolo trochu narušené, keď bol v roku 1975 prijatý zákon o obecnom referende, ktorého výsledok však nie je pre parlament záväzný. Formálne síce parlament zostal suverénom, môže výsledok referenda prijať alebo odmietnuť, fakticky je však ťažko predstaviteľné, aby nerešpektoval vôľu ľudu, prejavenú v ľudovom hlasovaní.

Kde začína civilizácia

Tu však nastáva problém. Ten sa veľmi neprejavuje, ak ide o záležitosť, ktorá doteraz nebola súčasťou volebných programov a poslanci nemajú voči voličom žiadny záväzok. Inak je tomu v prípade, že kandidáti vo voľbách do parlamentu museli v danej veci zaujať stanovisko a sľúbiť voličom, že ich budú v parlamente obhajovať.

Ako sa má teraz správať britský poslanec, ktorý bol zvolený aj vďaka sľubu, že urobí všetko pre to, aby jeho krajina neopustila Európsku úniu? Má svoje hlasovanie podriadiť vôli väčšiny v referende, ktorá má ale opačný názor ako ľudia, ktorí ho volili a voči ktorým má záväzok? Napokon, na referende sa zrejme zúčastnilo veľa voličov, ktorí k voľbám do snemovne nechodia. Nezávideniahodné rozhodovanie! Ak je v parlamente väčšina poslancov, ktorí sú v podobnej situácii, niet divu, že budú hľadať spôsob, ako z takejto šlamastiky vykľučkovať a nestratiť tvár.

Z brexitového politického chaosu by si u nás mali vziať poučenie predovšetkým tí, ktorí usilujú o zavedenie obecného referenda do systému parlamentnej demokracie. Mali by uvážiť, či tento prvok priamej demokracie nevytvára väčšie problémy, ako sú tie, ktoré by mohol eventuálne riešiť. Česká ústava za viac ako 25 rokov svojej existencie osvedčila, že poskytuje jasné pravidlá politickej prevádzky a neobsahuje slepé uličky ani neriešiteľné konfliktné situácie. Problémy, naopak, robia politici, ktorí v rozpore so svojim sľubom rešpektovať ústavu, hľadajú skôr spôsoby, ako ju obchádzať.

Lenže civilizácia sa začína tam, kde sa ľudia naučia žiť podľa spoločných pravidiel: iba takí nepotrebujú nad sebou pánov a môžu zostať slobodní.