Praha/Bratislava 22. augusta (Teraz.sk) - Prvé výročie od vstupu sovietskych a ďalších spojeneckých vojsk do Československa prebiehalo v duchu protestov a demonštrácií, a tiež ostrých stretov s políciou a ľudovými milíciami. Pri streľbe do demonštrantov zomrelo päť ľudí, v Prahe traja, v Brne dvaja. Do ulíc vyšlo celkovo asi 50.000 až 100.000 občanov, podľa niektorých zdrojov ešte viac.

„Ten rok je možno pre mnohých ľudí traumatizujúci z dôvodu, že už nestrieľali príslušníci cudzích mocností, ale vlastní ľudia do vlastných ľudí,“ vyjadril sa vo vysielaní Českého rozhlasu hovorca Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu Jan Srb.

Na protesty sa normalizačný režim pripravoval už niekoľko mesiacov vopred. Vyčlenil cca 20.000 vojakov, 26.000 policajtov, 310 tankov a viac než 200 obrnených vozidiel. V uliciach bolo tiež nasadených 27.000 (podľa niektorých údajov 40.000) príslušníkov Ľudových milícií s nabitými zbraňami a špeciálnym výstrojom. Práve oni predstavovali podľa viacerých svedectiev najväčšiu hrozbu, pretože išlo o ľudí, ktorý nemali žiadny odborný výcvik na zvládanie krízových situácii.

Milicionári sa zrejme podpísali aj na vražde najmladšej z obetí, len 14-ročného Bohumila Siřínka, ktorý sa na mieste protestov v Prahe ocitol iba náhodou. Svedkyňa Miroslava Válová na polícii vypovedala: „Vyšla dávka zo samopalu. Bolo to niekoľko vypálených striel za sebou. Okrem milicionárov tam žiadne iné uniformy – tým mám na mysli Verejnú bezpečnosť alebo armádu – neboli. Okamžite ako zaznela táto dávka, tak Bohouš Siřínek vedľa mňa spadol na zem."

Začalo sa to hokejom

Predzvesťou udalostí, ktoré sa odohrali 21. augusta 1969 bola eufória, ktorá vypukla po druhom víťazstve československého hokejového mužstva nad Sovietskym zväzom na majstrovstvách sveta vo Švédsku 28. marca 1969.

„Po záverečnej siréne bolo prakticky celé Československo na nohách a začali sa búrlivé oslavy, ktoré sa na niektorých miestach zmenili na otvorené vystúpenia proti okupantom. Konflikty vznikali najmä na miestach, kde sídlili sovietske posádky, v Ústí nad Labem dokonca horelo niekoľko sovietskych vojenských áut. S veľkou pravdepodobnosťou pritom väčšinou išlo o zámerne vyprovokované akcie,“ popisuje udalosti Česká televízia.

ŠtB zrejme stála aj za rozbitím výkladu leteckej spoločnosti Aeroflot v Prahe. Prvý raz sa sklenená výplň stala terčom demonštrantov pri pohrebe Jana Palacha. Tým sa ŠtB inšpirovala a na chodník pred kanceláriou priviezla dlažobné kocky. Jej agenti ich začali hádzať do výkladu.

„V tom čase bolo na námestí okolo 150.000 ľudí a niektorí sa nechali provokatérmi ľahko strhnúť,“ uvádza portál Českej televízie ct24.cz. „Protisovietske akcie sa stali pre Kremeľ vítanou zámienkou, aby zvýšil tlak na odstúpenie prvého tajomníka komunistickej strany Alexandra Dubčeka.“

Preventívne dostali voľno

Bol to však tiež signál pre režim, aby voči nespokojným občanom „pritvrdil“. V dňoch okolo prvého výročia invázie zadržali dokopy asi 2500 ľudí. Obuškový zákon odhlasovaný 22. augusta 1969 parlamentom práve ako reakcia na mohutné protesty, umožňoval zadržať občana až na 3 týždne. „Narušiteľov socialistického spoločenského poriadku“ bolo možné okamžite prepustiť z práce alebo vylúčiť zo školy.

Nové vedenie Československého rozhlasu, ktorého riaditeľom sa stal neskorší minister zahraničných vecí Bohuslav Chňoupek, zasa zvolilo inú taktiku a na prvé výročie okupácie odporučilo zamestnancom ostať doma. Dni 20. a 21. augusta vyhlásilo za nepracovné. „Prevádzku zaisťovali politicky najspoľahlivejší pracovníci. Do budovy bol obmedzený vstup. Boli pripravené náhradné vysielacie pracoviská,“ popisujú v knihe Od mikrofónu k poslucháčom redaktori Zdeněk Bouček a Jiří Hubička.

S demonštráciou v Liberci sa v roku 1969 má osobnú skúsenosť spisovateľ Ľubo Dobrovoda, ktorý strávil v detstvo v Česku.

„Bojovali už nie proti Rusom ale proti našim vlastným milicionárom. Odohrávali sa tam dramatické scény, policajti do davu hádzali svetlice. A o týždeň na to môjho bratranca Standu udala spolužiačka a bol som osobne pritom, keď ho policajti naložili do „Antona“. Vrátil sa po mesiaci skoro plešatý a nikdy nerozprával o tom, čo zažil. Vyhodili ho potom z vysokej školy,“ uviedol Ľubo Dobrovoda.

Niektorí protestovali, iní vítali

Ako dodal spisovateľ, v rodine mali ľudí, ktorí bojovali proti okupácii, ale aj vítačov, ktorí na okupantov čakali s nadšením.

„My sme proti Rusom 21. augusta 1968 alebo aj o rok neskôr protestovali. Samotnú inváziu som zažil u strýka Pepu v Lomnici nad Popelkou, kde bolo celú noc počuť hučanie lietadiel. Vošiel som v noci do kuchyne, tam sedeli ženy, počúvali rádio a moja mama plakala. Vyšli sme von, v strede mesta boli tanky, lozili sme s mamou po nich a mama, keďže vedela po rusky, vykrikovala na vojakov. Ale mali sme v rodine aj tetu Aďu, ktorá bola ťažká komunistka a ako jediná v Semiloch, kde žila, ruských vojakov vítala. Bola malá a podsaditá, asi ako herečka Zdeňka Baldová. V klobúčiku so sovietskou vlajkou v ruke stála medzi rozhorčenými ľuďmi, ktorí na ňu pľuli a volala ´Nech žije sovietska armáda!´. Svojim spôsobom to tiež pokladám za hrdinstvo. V priebehu dvoch dní potom dostala poštou asi tisíc obrázkov so šibenicami,“ popísal Dobrovoda tragikomické momenty týchto čias.

V ďalších rokoch protesty slabli. Po previerkach a čistkách bolo z jeden a pol milióna členov Komunistickej strany Československa vyhodených 500.000 ľudí. Podľa odhadov po krízových rokoch 1968 a 1969 odišlo do emigrácie okolo 130.000 ľudí, prevažne vysokokvalifikovaných odborníkov.