Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
< sekcia Československé výročia 2018
Iniciátorom Sviečkovej manifestácie bol bývalý hokejista M. Šťastný
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 na Veľký piatok zhromaždilo viac ako 2000 prevažne veriacich ľudí.
Autor TASR
Bratislava 23. marca (TASR) - Pred 30 rokmi sa v Bratislave konala najväčšia demonštrácia proti totalitnému režimu od čias vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1968.
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 na Veľký piatok zhromaždilo viac ako 2000 prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Príslušníci Verejnej bezpečnosti asi po 30 minútach vodnými delami, autami, ale aj obuškami rozháňali pokojne demonštrujúcich a modliacich sa ľudí. Sviečková demonštrácia sa stala symbolom občianskeho vzdoru proti totalitnému režimu vo vtedajšej ČSSR.
Iniciátorom myšlienky nenásilnej manifestácie bol bývalý hokejový kanonier Slovana Bratislava, československej reprezentácie a po emigrácii do Kanady aj tímov NHL Quebec Nordiques a Toronta Maple Leafs Marián Šťastný. V roku 1986 ho zvolili za podpredsedu Svetového kongresu Slovákov (SKS). Myšlienka zorganizovať manifestáciu napadla Šťastnému v roku 1987 vo Švajčiarsku, kde pôsobil ako hokejista a tréner v klube HC Sierre. Ako podpredsedovi SKS sa mu totiž do rúk dostal list, ktorého autor apeloval na vedenie kongresu, aby sa viac zaujímalo o situáciu v totalitnom Československu. V liste sa písalo o prenasledovaní kňazov, veriacich a o porušovaní náboženských slobôd na Slovensku.
Šťastný si vytvoril predstavu o nenásilnom pokojom proteste veriacich, ale aj ateistov upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv. Na začiatku roka 1988 sa spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom, ktorý v tom čase pôsobil v Kanade. Výsledkom ich stretnutia bol list adresovaný Jánovi Čarnogurskému o pláne pripraviť nenásilný protest v Bratislave.
List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka. Nedoručila ho však priamo Čarnogurskému, ale list putoval do rúk jej syna a švagra Šťastného. Ten síce býval vedľa Čarnogurského, ale aby oklamal príslušníkov ŠtB, tak list zabalil do obalu z čokolády a dal ho svojmu spolužiakovi. Až ten list odovzdal Čarnogurskému, jednému z hlavných predstaviteľov kresťanského disentu vo vtedajšom Československu.
Plán Šťastného bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR. Napokon sa okrem Bratislavy konala demonštrácia len v hlavnom meste Talianska, v Ríme.
Ani samotný iniciátor myšlienky Sviečkovej manifestácie Marián Šťastný si nebol istý, či sa akcia v Bratislave udeje. V tom čase bol v torontskom hoteli, kde sa aj s ďalšími spolupracovníkmi pripravoval na pohreb Štefana Romana, bývalého predsedu SKS. Bratislavskú manifestáciu sledoval v televízii.
Zásluhy Šťastného v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 Ústav pamäti národa (ÚPN) tým, že mu udelil cenu Statočný v našej pamäti a našom srdci – mimoriadne ocenenie za odpor voči jednému z totalitných režimov v 20. storočí na Slovensku.
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 na Veľký piatok zhromaždilo viac ako 2000 prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Príslušníci Verejnej bezpečnosti asi po 30 minútach vodnými delami, autami, ale aj obuškami rozháňali pokojne demonštrujúcich a modliacich sa ľudí. Sviečková demonštrácia sa stala symbolom občianskeho vzdoru proti totalitnému režimu vo vtedajšej ČSSR.
Iniciátorom myšlienky nenásilnej manifestácie bol bývalý hokejový kanonier Slovana Bratislava, československej reprezentácie a po emigrácii do Kanady aj tímov NHL Quebec Nordiques a Toronta Maple Leafs Marián Šťastný. V roku 1986 ho zvolili za podpredsedu Svetového kongresu Slovákov (SKS). Myšlienka zorganizovať manifestáciu napadla Šťastnému v roku 1987 vo Švajčiarsku, kde pôsobil ako hokejista a tréner v klube HC Sierre. Ako podpredsedovi SKS sa mu totiž do rúk dostal list, ktorého autor apeloval na vedenie kongresu, aby sa viac zaujímalo o situáciu v totalitnom Československu. V liste sa písalo o prenasledovaní kňazov, veriacich a o porušovaní náboženských slobôd na Slovensku.
Šťastný si vytvoril predstavu o nenásilnom pokojom proteste veriacich, ale aj ateistov upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv. Na začiatku roka 1988 sa spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom, ktorý v tom čase pôsobil v Kanade. Výsledkom ich stretnutia bol list adresovaný Jánovi Čarnogurskému o pláne pripraviť nenásilný protest v Bratislave.
List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka. Nedoručila ho však priamo Čarnogurskému, ale list putoval do rúk jej syna a švagra Šťastného. Ten síce býval vedľa Čarnogurského, ale aby oklamal príslušníkov ŠtB, tak list zabalil do obalu z čokolády a dal ho svojmu spolužiakovi. Až ten list odovzdal Čarnogurskému, jednému z hlavných predstaviteľov kresťanského disentu vo vtedajšom Československu.
Plán Šťastného bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR. Napokon sa okrem Bratislavy konala demonštrácia len v hlavnom meste Talianska, v Ríme.
Ani samotný iniciátor myšlienky Sviečkovej manifestácie Marián Šťastný si nebol istý, či sa akcia v Bratislave udeje. V tom čase bol v torontskom hoteli, kde sa aj s ďalšími spolupracovníkmi pripravoval na pohreb Štefana Romana, bývalého predsedu SKS. Bratislavskú manifestáciu sledoval v televízii.
Zásluhy Šťastného v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 Ústav pamäti národa (ÚPN) tým, že mu udelil cenu Statočný v našej pamäti a našom srdci – mimoriadne ocenenie za odpor voči jednému z totalitných režimov v 20. storočí na Slovensku.
