Lide československý! Tvůj odvěký sen stal se skutkem. Stát československý vstoupil dnešním dnem v řadu samostatných kulturních států světa.

Ako honosne znelo zvolanie zakladateľov Československa 28. októbra 1918, v deň, keď kapitulovala monarchia a zrodila sa republika.

Revolučný okamih prebehol presne tak, ako je v našich končinách zvykom. Za tónov hudby. Bez faciek a výstrelov. Rozpustilosť a veselosť prevládli nad násilím a hnevom. Vojenskou porážkou podlomená moc to vzdala – aspoň v Prahe, pretože oslobodzovanie pohraničných oblastí či Slovenska bola potom už trochu iná kapitola.

Český historik Jan Rychlík dokonca tvrdí, že o revolúciu nešlo a poukazuje na paralelu s rokom 1989: „Jednoznačne to nebola revolúcia, bolo to odovzdanie moci ako 17. novembra. Zaplať pánboh za to. Žiadny rozumný človek, ak nie je šialenec, si totiž nemôže priať revolúciu. To je krajný prostriedok. Predstava revolúcie, ktorú máme od francúzskej revolúcie a ktorú prijali komunisti ako očistný oheň, v ktorom zhorí všetko zhnité a vzíde nový, krásny svet, je úplne scestná...“

28. október a 17. november

A naozaj, čosi podobné sme zažili aj pred 29 rokmi: Komunisti boli paralyzovaní vlastnou krízou, upadajúcou ekonomikou a najmä chýbajúcou podporou Kremľa, ktorý mal dosť vlastných starostí a navyše v ňom nevládol Brežnev, ale osvietenejší Gorbačov. A tak nechali iných – nech sa trápia oni. Na námestiach sa opäť spievalo a zvonilo sa kľúčmi.

Lenže, ako hovorí ďalší historik Petr Placák: „Prvá republika prakticky vo všetkom stavala na tom, čo sa odohralo v Čechách (či už ekonomicky, kultúrne, alebo politicky) v 2. polovici 19. storočia a plynule v tom pokračovala. Zatiaľ čo po 17. novembri sa mala urobiť právna diskontinuita. Vtedy to totiž bolo naopak: komunisti deštruovali všetko, čo tu bolo pred nimi, a mali sme za úlohu to všetko napravovať.“

Inými slovami, neodstrihli sme sa od komunizmu a ten sa nám stále pletie pod nohy. Možno aj v podobe našej hodnotovej nestálosti. V podobe skepse k takým hodnotám, ako sú sloboda a demokracia – hodnotám, na ktorých Masaryk, Štefánik a Beneš stavali prvú republiku a po Novembri 89 sme na nich chceli postaviť tú dnešnú... No a ako sa to podarilo? V akom stave, v akej kondícii sa „lid československý“ nachádza dnes, vo svojich vlastných štátikoch, ktoré si jeho nekompatibilní predstavitelia vydobyli len, čo sa po Novembri 89 nadýchli slobody?

Stará znenávidená kamoška demokracia

V Česku vládne vetchou rukou Zeman, ktorý na novinárov mieri svojim becherovkovým samopalom. Slovenský magnát Babiš vlastní už takú veľkú časť Českej republiky, že je preňho komfortnejšie riadiť štát, než jednotlivé firmy. Mnohí Česi trpia fóbiou z islamu a z utečencov, ktorí sa pritom hore Říp zďaleka vyhýbajú. A Nohavica sa chystá ísť do Kremľa po vyznamenanie...

A na Slovensku? Strana otvorene sympatizujúca s predstavou, že nepohodlných občanov treba v dobytčákoch prevážať do plynových komôr a do pecí, teší sa podpore desiatich percent voličov. Mafia natiahla chápadlá na najvyššie miesta. Zažili sme únos občana v réžii štátnych orgánov, aj vraždy nepohodlných svedkov a novinárov.

A čo je najhoršie, ak odhliadneme od problémov s korupciou a zneužívaním moci, ktoré sú možno príznačné pre transformujúce sa krajiny, v Česku i na Slovensku pristupujeme k demokracii ako k niekdajšej známej, na ktorú sme medzitým zanevreli a keď ju stretneme na ulici, tvárime sa, ako keby sme ju nevideli. Takisto – a v Česku v oveľa väčšej miere – badať narastajúcu averziu k Bruselu ako k adrese, kde táto niekdajšia kamarátka býva a odkiaľ nás chodí otravovať.

Európa so zákopmi

Možno by bolo dobre vrátiť sa do roku 1918 a pripomenúť si, že Masaryka, Štefánika, Beneša, motivovali ideály, s ktorými vstupovali do novej éry. Do éry, ktorá napriek obrovským očakávaniam priniesla už o dvadsať rokov obrovské sklamania.

Prvé signály boli badateľné už v prvých dňoch novej republiky. Keď musela zbraňami bojovať o svoju slobodu – ale aj o kilometre štvorcové svojho územia – s Poliakmi či Maďarmi. Keď sa v marci 1919 strhla potýčka pri demonštrácii Nemcov v severočeskej Kadani s bilanciou 26 mŕtvych ako predzvesť budúceho problému s pohraničnými oblasťami.

Európa bola otrasená po niekoľkoročnom konflikte a v rozbahnenom teréne popretkávanom zákopmi a demarkačnými čiarami sa jej nedarilo nájsť novú podobu, už tobôž nie takú, ktorá by zodpovedala humanistickým ideálom zakladateľov Československa.

Bohužiaľ musela prežiť druhé dejstvo tragédie, polarizovať sa v silovom poli Hitlerovej a Stalinovej hrôzovlády, aby sa niečo zmenilo. Aby vznikol projekt, ktorý vytvoril rámec pre mierové spolunažívanie európskych národov tým, že humanizmus, slobodu a demokraciu povýšil nad neuralgické otázky územia, hraníc, národnosti či náboženstva. To bol ten významný krok, ktorý sa v roku 1918 neudial.

Relikt kontinentu ako bojiska

Preto Česi ani Slováci, ani ich susedia z Visegrádu – a ani lídri ako Orbán, Zeman, Kaczyński (tých slovenských si dosaďte sami) – nemajú dnes dôvod demokratické hodnoty ani ich nositeľov spochybňovať, akokoľvek sú posmelení heslami západoeurópskych populistov. Oni slobodnú Európu nevymysleli. Prijali jej koncept po nedobrovoľnom štyridsaťročnom pobyte za železnou oponou ako jedinú alternatívu ďalšieho vývoja.
Len vďaka tejto alternatíve, ktorá tu po 2. svetovej vojne vznikla, Česko, Slovensko a ani jeho susedia nežijú v bojových podmienkach ako v rokoch 1918 a 1919. Hoci relikt takejto starej Európy ešte stále môžeme uvidieť, ak sa pozrieme na východnú Ukrajinu, alebo do Gruzínska pred desiatimi rokmi. Ibaže v takejto Európe, v takomto „Visegráde“ spred storočia, by sotva chcel niekto žiť.

Až teraz, po sto rokoch, sa naplnili očakávania zakladateľov československého štátu. Vznikli konečne vhodné vonkajšie podmienky – v podobe zjednotenej Európy – aby sa ich ideály mohli stať skutočnosťou. Všetko ostatné záleží potom už len na nás.