Bratislava 28. októbra (Teraz.sk) – V roku 1918 nevzniklo len Československo, z veľmi podobných dôvodov sa etablovalo aj kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré neskôr získalo názov Juhoslávia. Podobný rok spolupatričnosti, aký na základe rozhodnutia oboch vlád aktuálne prebieha v Čechách a na Slovensku, je však podľa politológa Juraja Marušiaka na Balkáne nepredstaviteľný. „Medzi Slovákmi a Čechmi nie sú masové hroby, nikdy proti sebe nebojovali, ak nerátame epizódku s tzv. Homolovým pučom z roku 1939,“ povedal v diskusii na Tablet.tv.

„Rozdelenie Československa nebolo rozpadom, išlo o pakt elít a udialo sa na základe ústavného zákona,“ poznamenal Marušiak. Napriek tomu však bude podľa neho vzťah k československej štátnosti vždy trochu iný v Čechách, ako na Slovensku. „Bez Československa by sotva vzniklo Slovensko v jeho dnešných hraniciach. Ale či sa nám to páči alebo nie, dnešná slovenská štátnosť je do istej miery popretím a odmietnutím československej štátnosti,“ povedal politológ.

„Aj národy bývalej Juhoslávie si pripomínajú rok 1918, vtedy vzniklo kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Podobne ako v prípade Československa išlo o účelové spojenectvo. Chorvátska reprezentácia potrebovala istú oporu voči nárokom Rakúska, Maďarska či Talianska, v očiach Srbska to bola príležitosť rozšíriť hranice Srbska. Ale potom, ako sa vyvíjali vzťahy v Juhoslávii po Titovej smrti a neskôr po jej rozpade je veľmi ťažké predstaviť si nejaké zmierenie,“ dodal.

Vlády Slovenskej a Českej republiky na svojom piatom spoločnom zasadnutí vlani v septembri v Ledniciach vyhlásili rok 2018 za rok slovensko–českej a česko–slovenskej vzájomnosti, aj vzhľadom na viacero spoločných okrúhlych výročí v tomto roku. Precedensy na podobnú iniciatívu dvoch štátov, sa podľa Marušiaka hľadajú ťažko. „Priznám sa, že o tomto neviem. Sú príklady spolupráce v oblasti tzv. historických politík alebo politík pamäti. Napríklad Nemecko a Francúzsko vypracovali spoločnú učebnicu moderných dejín. Ale len veľmi málo vecí spred druhej svetovej vojny vo vzťahoch Francúzska a Nemecka je takých, že by boli hodné oslavovania, takže ide skôr o pripomínanie si a skôr o to, aby jedna strana pochopila, ako historické momenty vnímala strana druhá,“ povedal.



Podobné pokusy boli podľa neho aj medzi Poľskom a Litvou, Poľskom a Nemeckom, či Ukrajinou. „Väčšinou išlo o spoločné pripomínanie si konkrétnej historickej udalosti. Dnes sme možno skôr svedkami opačného trendu, keď jednotlivé štáty EÚ skôr hovoria o národných traumách a svoje politiky viac nacionalizujú namiesto toho, aby hľadali momenty, ktoré ich spájajú. Vidíme to aj na príklade Maďarska, kde bol v roku 2010 vyhlásený Deň národnej spolupatričnosti na výročie Trianonskej zmluvy. Ktorá je úplne inak vnímaná v Maďarsku a inak u jeho susedov,“ upozornil Marušiak.

Rozdelenie Československa bolo podľa neho dôsledkom toho, že sa dovtedajšia formula vzájomnej spolupráce vyčerpala. „Bolo to cítiť už v publikáciách, ktoré boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch šírené v samizdate alebo exile. Ľudia ako Petr Pitthard, Zdeněk Mlynář, Ján Mlynárik vnímali vzťah Slovákov a Čechov ako už vyprázdnený,“ uviedol. Pre Čechov bolo podľa Marušiaka v roku 1918 získanie Slovenska ako partnera veľmi dôležité na vyváženie nemeckej hrozby a trojmiliónovej nemeckej menšiny. Na druhej strane, pre Slovensko bola spolupráca s Českom dôležitá ako ochrana pred maďarizáciou. Tieto dôvody však časom stratili opodstatnenie.

Napriek tomu si netrúfa odhadnúť, či by sa spoločný štát rozdelil aj v prípade, že by sa na tom v roku 1992 nedohodol Václav Klaus s Vladimírom Mečiarom. „Je to veľmi hypotetické. Máme tu krajiny, ktoré balansujú na pokraji rozpadu už desaťročia, napríklad Belgicko alebo Španielsko. A napríklad v Škótsku stále nie je väčšina populácie pripravená na zásadný krok, akým by bola separácia. Ak by bolo v Československu referendum, neviem, či by sa v oboch republikách našla dostatočná väčšina,“ poznamenal Marušiak.

Osmičkové výročia

Prvým spoločným sviatkom československého roka bolo 25. výročie vzniku samostatnej Slovenskej a Českej republiky. Slovenský prezident Andrej Kiska však pri príležitosti 25. výročia vzniku samostatnej SR ocenil len tie politické osobnosti, ktoré vznik samostatného Slovenska nepodporovali. „Krok, ktorý urobil pán prezident, bol v kontexte 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky neadekvátny, oživil staré rany. Ale všimol som si, že bolo vtedy veľmi málo hlasov, ktoré tento krok prezidenta obhajovali. Naozaj si myslím, že aj pri vzniku Slovenskej republiky stáli ľudia, ktorí by si ocenenie zaslúžili, ktorí sa nespreneverili demokratickým hodnotám,“ poznamenal Marušiak.

„Prieskumy potvrdzujú, že pre veľkú časť spoločnosti je moment vzniku samostatnej Slovenskej republiky veľmi dôležitý medzník. A na úrovni politických elít, pre časť intelektuálov to môže byť svojim spôsobom stále trauma. Najmä ak sa na začiatku deväťdesiatych rokov zastávali federácie, obávali sa toho, že novovzniknutý štát bude autoritatívny... Do istej miery oprávnene, ale slovenská spoločnosť práve v rokoch mečiarizmu pochopila, že sa o svoju budúcnosť musí postarať sama,“ dodal.

Česko a Slovensko si spoločne pripomenuli aj 50. výročie Pražskej jari a následnej okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Na otázku, ako dnes interpretujú okupáciu Rusi, Marušiak odpovedal, že najmä mladá generácia o týchto udalostiach vie veľmi málo.

„V deväťdesiatych rokov bol v ruskej federácii skôr konsenzus v tom, že obsadenie Československa v roku 1968 bol chybný krok a prevládalo skôr negatívne hodnotenie v tom, že to bol krok, ktorý odštartoval stagnáciu aj v sovietskej spoločnosti,“ povedal Marušiak. „V súčasnosti sme svedkami skôr rehabilitácie imperiálnych tradícií a ich súčasťou sú aj sovietske. Je to zarážajúce, ale v niektorých ruských médiách sa objavili texty, ktoré oprávnene mohli vyvolať na slovenskej aj českej strane pobúrenie. Na druhej strane, oficiálna pozícia Ruskej federácie sa nezmenila a tento krok odmieta,“ dodal.

Ani dnešní slovenskí študenti podľa Marušiaka o historických udalostiach veľa nevedia. „Ale mám pocit, že tento rok, keď sú toho plné médiá, záujem o históriu naozaj trochu vzrástol. V posledných rokoch vidíme v susedných krajinách, ale už aj na Slovensku a v Čechách snahu politických elít zvýšiť historické povedomie,“ konštatoval.

Sto rokov Československa

Sté výročie založenia Československa si oba štáty pripomínajú 28. októbra v Prahe a 30. októbra, na výročie prijatia Deklarácie slovenského národa, v Martine. „Martinská deklarácia mala z hľadiska riešenia mocenskej otázky minimálny význam. Situácia v českej časti vznikajúceho spoločného štátu a na Slovensku bola diametrálne odlišná. Československý národný výbor v Prahe mal možnosť prevziať moc bez väčších problémov. Získal kontrolu nad štátnou správou a ozbrojenými zložkami a s výnimkou nemeckého pohraničia a krátkeho konfliktu o Tešínsko s Poľskom, vlastne nebolo čo riešiť, nebol nutný ozbrojený zákrok,“ povedal Marušiak.

„Na Slovensku ešte miestne elity žili v tom, že bude možné udržať kontinuitu Uhorského štátu. Maďarizované miestne elity vytvárali Uhorské národné rady. Na druhej strane sa začali formovať na lokálnej úrovni ako revolučné orgány moci Slovenské národné rady, ale vojenská moc bola stále v rukách uhorského štátu. Slovensko bolo nutné k Československu pripojiť aj vojenskou cestou,“ uviedol politológ.

„Martinská deklarácia má veľmi veľký význam nie preto, že by riešila mocenské pomery, ale preto, že podľa daného stavu poznatkov sa ľudia, ktorí sa vtedy stretli v Turčianskom sv. Martine, teda rozhodujúca časť slovenskej politickej reprezentácie od tradicionalistického martinského krídla až po vznikajúcich ľudákov, agrárnikov a sociálnych demokratov, prihlásili k československému štátu. Bola teda aktom sebaurčenia,“ uzavrel.