Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
< sekcia Československé výročia 2018
Pred 100 rokmi vznikla na území Slovenska prvá národná rada Rusínov
Prvá rusínska národná rada deklarovala jednotu uhorských a haličských Rusínov a vyzvala ich k spolupráci a k spoločnému postupu.
Autor TASR
Stará Ľubovňa/Bratislava 8. novembra (TASR) - Po vyhlásení vzniku Československej republiky (ČSR) 28. októbra 1918 sa na území vtedajšieho Slovenska začala aktivizovať aj rusínska menšina. Jej aktivita vyústila do ustanovenia prvej národnej rady Rusínov, od vzniku ktorej uplynie vo štvrtok 8. novembra 100 rokov.
V rušných politických dňoch po vzniku prvej ČSR (1918-1938) sa jedna z najvýznamnejších udalostí v národnooslobodzovacom hnutí Rusínov uskutočnila v Starej Ľubovni, kde 8. novembra 1918 vznikla prvá národná rada Rusínov. Predstavitelia Rusínov pochádzajúcich zo Spiša a Šariša zvolili na hrade v Starej Ľubovni národnú radu, ktorej oficiálny názov bol Ruská národná rada (RNR). Na jej čele stáli Michal Mihalič a Emilian Nevický.
Prvá rusínska národná rada deklarovala jednotu uhorských a haličských Rusínov a vyzvala ich k spolupráci a k spoločnému postupu. Spočiatku prevládala idea spojenia s Ukrajinou. Nevický a jeho manželka Irena Nevická boli totiž stúpencami ukrajinskej orientácie v rusínskom hnutí na území Slovenska. Čelní predstavitelia RNR Jozef Rybovič, Ivan Murcko, Emilian Toronský iniciovali aj vznik ďalších rád vo viacerých mestách na severovýchode Slovensku. Mítingy sa uskutočnili do začiatku decembra 1918 v Bardejove, Svidníku, Stropkove, Medzilaborciach a v Humennom.
"V ten istý deň na druhom konci rusínskeho územia v Jasine na veľkom zhromaždení bola zvolená Huculská národná rada, ktorá sa dokonca vyhlásila za tzv. Huculskú republiku a pokúsila sa o spojenie so Západoukrajinskou republikou," napísal Ivan Pop na portáli rusyn.sk. Potom 9. novembra 1918 na zhromaždení v Užhorode bola zvolená Uhro-Ruská národná rada promaďarského smeru. Ďalej vznikli národné rady 17. novembra 1918 v Marmaroši a v Marmarošskej Sihoti.
Proukrajinská, ale aj proruská či promaďarská orientácia Rusínov prevládala aj napriek snahe vtedajšej Slovenskej národnej rady, ktorá 30. novembra 1918 vydala manifest "Bratia, Rusíni", v ktorom vyzývala k spojeniu s ČSR. Počas roku 1919 dokonca krátko existovala aj tzv. Ruská krajina, ktorá o svojom postavení rokovala s vládou v Budapešti.
"Množstvo rád a ich rôzne stanoviská a orientácie boli dôkazom celkovej politickej dezorientácie na Podkarpatsku po páde Rakúsko-Uhorska. Nakoniec aj pod vplyvom situácie v Rusku a na Ukrajine celkom prevládla mienka, že pre Rusínov bude najlepšie orientovať sa na vznikajúce Československo," uviedol portál rusyn.sk.
RNR si napokon za sídlo zvolila 19. novembra 1918 Prešov. Začiatkom roka 1919 začali rusínske územia obsadzovať československé vojská. Politická orientácia Rusínov sa výrazne zmenila po 8. máji 1919, kedy sa v Užhorode stretli predstavitelia v tom čase už troch existujúcich rusínskych rád a dohodli sa na vzniku Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR) na čele s predsedom Antonom Beskidom. Novovzniknutá CRNR vyslala o niekoľko dní do Prahy delegáciu, ktorá v užhorodskom memorande deklarovala pripojenie k Československej republike.
Definitívne bolo pripojenie autonómnej Podkarpatskej Rusi k Československu potvrdené mierovou zmluvou medzi štátmi Dohody a Rakúskom z 10. septembra 1919. Išlo o územie s rozlohou 12.617 km2, na ktorom sa nachádzalo 487 obcí obývaných 585.500 obyvateľmi. Pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR dodatočne potvrdila aj Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920.
V rušných politických dňoch po vzniku prvej ČSR (1918-1938) sa jedna z najvýznamnejších udalostí v národnooslobodzovacom hnutí Rusínov uskutočnila v Starej Ľubovni, kde 8. novembra 1918 vznikla prvá národná rada Rusínov. Predstavitelia Rusínov pochádzajúcich zo Spiša a Šariša zvolili na hrade v Starej Ľubovni národnú radu, ktorej oficiálny názov bol Ruská národná rada (RNR). Na jej čele stáli Michal Mihalič a Emilian Nevický.
Prvá rusínska národná rada deklarovala jednotu uhorských a haličských Rusínov a vyzvala ich k spolupráci a k spoločnému postupu. Spočiatku prevládala idea spojenia s Ukrajinou. Nevický a jeho manželka Irena Nevická boli totiž stúpencami ukrajinskej orientácie v rusínskom hnutí na území Slovenska. Čelní predstavitelia RNR Jozef Rybovič, Ivan Murcko, Emilian Toronský iniciovali aj vznik ďalších rád vo viacerých mestách na severovýchode Slovensku. Mítingy sa uskutočnili do začiatku decembra 1918 v Bardejove, Svidníku, Stropkove, Medzilaborciach a v Humennom.
"V ten istý deň na druhom konci rusínskeho územia v Jasine na veľkom zhromaždení bola zvolená Huculská národná rada, ktorá sa dokonca vyhlásila za tzv. Huculskú republiku a pokúsila sa o spojenie so Západoukrajinskou republikou," napísal Ivan Pop na portáli rusyn.sk. Potom 9. novembra 1918 na zhromaždení v Užhorode bola zvolená Uhro-Ruská národná rada promaďarského smeru. Ďalej vznikli národné rady 17. novembra 1918 v Marmaroši a v Marmarošskej Sihoti.
Proukrajinská, ale aj proruská či promaďarská orientácia Rusínov prevládala aj napriek snahe vtedajšej Slovenskej národnej rady, ktorá 30. novembra 1918 vydala manifest "Bratia, Rusíni", v ktorom vyzývala k spojeniu s ČSR. Počas roku 1919 dokonca krátko existovala aj tzv. Ruská krajina, ktorá o svojom postavení rokovala s vládou v Budapešti.
"Množstvo rád a ich rôzne stanoviská a orientácie boli dôkazom celkovej politickej dezorientácie na Podkarpatsku po páde Rakúsko-Uhorska. Nakoniec aj pod vplyvom situácie v Rusku a na Ukrajine celkom prevládla mienka, že pre Rusínov bude najlepšie orientovať sa na vznikajúce Československo," uviedol portál rusyn.sk.
RNR si napokon za sídlo zvolila 19. novembra 1918 Prešov. Začiatkom roka 1919 začali rusínske územia obsadzovať československé vojská. Politická orientácia Rusínov sa výrazne zmenila po 8. máji 1919, kedy sa v Užhorode stretli predstavitelia v tom čase už troch existujúcich rusínskych rád a dohodli sa na vzniku Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR) na čele s predsedom Antonom Beskidom. Novovzniknutá CRNR vyslala o niekoľko dní do Prahy delegáciu, ktorá v užhorodskom memorande deklarovala pripojenie k Československej republike.
Definitívne bolo pripojenie autonómnej Podkarpatskej Rusi k Československu potvrdené mierovou zmluvou medzi štátmi Dohody a Rakúskom z 10. septembra 1919. Išlo o územie s rozlohou 12.617 km2, na ktorom sa nachádzalo 487 obcí obývaných 585.500 obyvateľmi. Pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR dodatočne potvrdila aj Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920.
