Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pred 50 rokmi pritom 19-ročný Jozef Bonk vôbec nemal byť v Poprade a jeho rodina dlho neverila, že obeťou streľby do davu ľudí je práve on.
Autor TASR
Poprad 23. augusta (TASR) – Aj najväčšie mesto pod Tatrami má svoju obeť z dňa, kedy do vtedajšieho Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy a tanky obsadili krajinu. Pred 50 rokmi pritom 19-ročný Jozef Bonk vôbec nemal byť v Poprade a jeho rodina dlho neverila, že obeťou streľby do davu ľudí je práve on. „Bol na týždňovej robote v Krajnej Poľane, kde ako strojný zámočník opravoval stroje, takže sme boli v tom, že je kilometre ďaleko. Volali z nemocnice na Obecný úrad aj do školy, ktorá je vedľa nášho rodného domu, aby nám to oznámili. Mne to prišla osobne povedať jedna teta," spomína Anna Malá na deň, kedy navždy prišla o svojho mladšieho brata.
Hneď potom sa časť rodiny vybrala do nemocnice v Spišskej Sobote, kde im vrátnik oznámil, že pri tele našli občiansky preukaz s menom Jozef Bonk. Uverili, že je to on, až keď ho na vlastné oči videli v suteréne nehybne ležať na nosidlách. „Aj keď je to už 50 rokov, stále je to živé, stále to rovnako bolí," konštatovala Malá, ktorá bola od svojho brata staršia o desať rokov.
Ľudia pod Tatrami, ako väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa, nesúhlasili s príchodom tankov a svoj hnev prejavili aj tým, že do vojakov hádzali dlažobné kocky. Jedného z nich trafili a tak na výstrahu začali ostatní strieľať zo samopalov do vzduchu a na domy. Jozef Bonk sa chcel pred streľbou schovať na Námestí sv. Egídia v opravovni písacích strojov. Guľka ho však zasiahla do pečene, následkom čoho zomrel.
Okrem Jozefa Bonka guľky zranili ďalších 14 ľudí vrátane detí. „Pri pamätníku na námestí v Poprade mávame každý rok spomienku a raz za mnou prišla taká pani a povedala mi, že môj brat zachránil jej syna. Aj on sa chcel vtedy schovať a Jožko na neho padol, keď ho zasiahla strela. Tým mu vlastne zachránil život," dodáva Malá.
Smrťou brata však trápenie celej rodiny neskončilo, pretože Jozefa Bonka označili za kontrarevolucionára. O celej záležitosti nesmeli hovoriť, na pomník sa im vyzbierali ľudia a hoci ho pochovali na cintoríne v rodnej obci Hôrka, nebolo to vôbec jednoduché. „Prišlo na pohreb veľmi veľa ľudí, ale bolo to strašné, lebo nad nami lietala helikoptéra. Celé to prebehlo veľmi rýchlo, pretože všetci sa ponáhľali, báli sa, že sa strhne streľba. Aj pán, čo celý priebeh fotil, vybral film a dal ho jednej pani, aby ho vzala a schovala, lebo jeho sledovali. Podarilo sa mu to však urobiť tak, že už na druhý deň odvysielali priebeh pohrebu v Rakúsku," dodáva Malá s tým, že rodinu za túto tragédiu nikdy neodškodnili.
Teraz by mal Jozef Bonk 69 rokov a podľa jeho sestry by bol určite ženatý, pretože ženy na neho leteli. Mal rád hokej i futbal a doma vo všetkom pomáhal, pomocnú ruku podal aj pri stavbe rodinného domu staršieho brata.
Udalosť pripomína na Námestí sv. Egídia pamätná tabuľa, ktorá je umiestnená na múre pri Kostole sv. Egídia. Pomník sa stal symbolicky pietnym miestom aj po smrti novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Tisícky ľudí tam v období protestov zapaľovali sviečky a venovali im tichú spomienku. Miesto, kde zabili Jozefa Bonka pred 50 rokmi, sa tak stalo pietnym aj pre iné tragédie, ktoré zasiahli Slovensko len nedávno.
Hneď potom sa časť rodiny vybrala do nemocnice v Spišskej Sobote, kde im vrátnik oznámil, že pri tele našli občiansky preukaz s menom Jozef Bonk. Uverili, že je to on, až keď ho na vlastné oči videli v suteréne nehybne ležať na nosidlách. „Aj keď je to už 50 rokov, stále je to živé, stále to rovnako bolí," konštatovala Malá, ktorá bola od svojho brata staršia o desať rokov.
Ľudia pod Tatrami, ako väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa, nesúhlasili s príchodom tankov a svoj hnev prejavili aj tým, že do vojakov hádzali dlažobné kocky. Jedného z nich trafili a tak na výstrahu začali ostatní strieľať zo samopalov do vzduchu a na domy. Jozef Bonk sa chcel pred streľbou schovať na Námestí sv. Egídia v opravovni písacích strojov. Guľka ho však zasiahla do pečene, následkom čoho zomrel.
Okrem Jozefa Bonka guľky zranili ďalších 14 ľudí vrátane detí. „Pri pamätníku na námestí v Poprade mávame každý rok spomienku a raz za mnou prišla taká pani a povedala mi, že môj brat zachránil jej syna. Aj on sa chcel vtedy schovať a Jožko na neho padol, keď ho zasiahla strela. Tým mu vlastne zachránil život," dodáva Malá.
Smrťou brata však trápenie celej rodiny neskončilo, pretože Jozefa Bonka označili za kontrarevolucionára. O celej záležitosti nesmeli hovoriť, na pomník sa im vyzbierali ľudia a hoci ho pochovali na cintoríne v rodnej obci Hôrka, nebolo to vôbec jednoduché. „Prišlo na pohreb veľmi veľa ľudí, ale bolo to strašné, lebo nad nami lietala helikoptéra. Celé to prebehlo veľmi rýchlo, pretože všetci sa ponáhľali, báli sa, že sa strhne streľba. Aj pán, čo celý priebeh fotil, vybral film a dal ho jednej pani, aby ho vzala a schovala, lebo jeho sledovali. Podarilo sa mu to však urobiť tak, že už na druhý deň odvysielali priebeh pohrebu v Rakúsku," dodáva Malá s tým, že rodinu za túto tragédiu nikdy neodškodnili.
Teraz by mal Jozef Bonk 69 rokov a podľa jeho sestry by bol určite ženatý, pretože ženy na neho leteli. Mal rád hokej i futbal a doma vo všetkom pomáhal, pomocnú ruku podal aj pri stavbe rodinného domu staršieho brata.
Udalosť pripomína na Námestí sv. Egídia pamätná tabuľa, ktorá je umiestnená na múre pri Kostole sv. Egídia. Pomník sa stal symbolicky pietnym miestom aj po smrti novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Tisícky ľudí tam v období protestov zapaľovali sviečky a venovali im tichú spomienku. Miesto, kde zabili Jozefa Bonka pred 50 rokmi, sa tak stalo pietnym aj pre iné tragédie, ktoré zasiahli Slovensko len nedávno.
