Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
< sekcia Československé výročia 2018
V Holíči skončil odboj aj fackou a dvojtýždňovým domácim väzením
V Holíči sa ľudia v ranných hodinách zobúdzali na hluk prechádzajúcej vojenskej techniky. Cez mesto prechádzali tanky z Maďarska a smerovali ďalej za rieku Moravu cez most do Hodonína.
Autor TASR
Holíč 26. augusta (TASR) – Podľa obyvateľov Holíča sa ich 21. august 1968 dotkol, ale možno nie až tak významne ako iných miest. Aspoň tak je to cítiť z rozprávania obyvateľov záhoráckeho mesta, ktorí vtedy nemali ešte ani 15 rokov.
V Holíči sa ľudia v ranných hodinách zobúdzali na hluk prechádzajúcej vojenskej techniky. Cez mesto prechádzali tanky z Maďarska a smerovali ďalej za rieku Moravu cez most do Hodonína. V tom čase neexistovali cesty tak ako v súčasnosti, boli úzke a veľkú časť pokrývali kamenné kocky. „Po celodennom nápore techniky boli múriky okolo mostu zničené a kocky na ceste povytŕhané. Teraz je už cesta asfaltová, ale na malej časti zostali na pamiatku práve tieto kocky,“ uviedol pre TASR pamätník udalostí Milan Hollý.
Náročný prejazd mali tanky predovšetkým v mieste, kde je v súčasnosti kruhový prejazd. „Jeden z tankov ho nezvládol a odniesol si to novinový stánok, ktorý zrovnal so zemou. Našťastie vojská cez naše mesto prechádzali v skorých ranných hodinách a tak bol ešte prázdny,“ spomenul si na jednu z udalostí Hollý.
Vojská začali prechádzať v skorých ranných hodinách, informácie, čo sa deje, sa šírili ústne. Aj Holíčom sa tak šírila informácia, že začala vojna. „Hneď ma rodičia poslali kúpiť do obchodu mlieko, chlieb a rožky. Pamätám si, že pred obchodom už stál poriadne dlhý rad, ale či som niečo kúpil, si už nepamätám,“ pátral v pamäti ďalší obyvateľ Jozef Čechvala.
Protisovietska nálada prevládala aj medzi miestnymi obyvateľmi, ktorí písali heslá proti okupantom na domy a inštitúcie a ničili smerové tabule, aby sťažili orientáciu okupantom. „Ja som mal vtedy 14 rokov a so spolužiačkou, ktorá bývala v susedstve, sme vyrobili protestný transparent v ruštine a išli sme ho vylepiť pred školu. Keď sme vyšli z domu, zbadali nás rodičia, spýtali sa, kam ideme. Keď zistili, o čo ide, obaja sme dostali po facke a dva týždne domáceho väzenia a bolo po odboji voči ruským vojskám,“ zaspomínal už s úsmevom na svoju osobnú skúsenosť s odporom proti sovietskym vojskám Hollý.
V Holíči aj v časoch normalizácie ešte dlho pripomínali augustové udalosti nápisy na stenách. „Po auguste 1968 boli nápisy samozrejme pretreté farbou. Lenže tá asi nebola tak kvalitná, s akou boli písané tie pôvodné, časom vybledla a heslá boli opäť dobre čitateľné. Pamätám si, že ešte aj v roku 1974 ich bolo dobre vidieť. Keď teraz nad tým rozmýšľam, je zaujímavé, že to nikomu nevadilo,“ dodal Čechvala.
V Holíči sa ľudia v ranných hodinách zobúdzali na hluk prechádzajúcej vojenskej techniky. Cez mesto prechádzali tanky z Maďarska a smerovali ďalej za rieku Moravu cez most do Hodonína. V tom čase neexistovali cesty tak ako v súčasnosti, boli úzke a veľkú časť pokrývali kamenné kocky. „Po celodennom nápore techniky boli múriky okolo mostu zničené a kocky na ceste povytŕhané. Teraz je už cesta asfaltová, ale na malej časti zostali na pamiatku práve tieto kocky,“ uviedol pre TASR pamätník udalostí Milan Hollý.
Náročný prejazd mali tanky predovšetkým v mieste, kde je v súčasnosti kruhový prejazd. „Jeden z tankov ho nezvládol a odniesol si to novinový stánok, ktorý zrovnal so zemou. Našťastie vojská cez naše mesto prechádzali v skorých ranných hodinách a tak bol ešte prázdny,“ spomenul si na jednu z udalostí Hollý.
Vojská začali prechádzať v skorých ranných hodinách, informácie, čo sa deje, sa šírili ústne. Aj Holíčom sa tak šírila informácia, že začala vojna. „Hneď ma rodičia poslali kúpiť do obchodu mlieko, chlieb a rožky. Pamätám si, že pred obchodom už stál poriadne dlhý rad, ale či som niečo kúpil, si už nepamätám,“ pátral v pamäti ďalší obyvateľ Jozef Čechvala.
Protisovietska nálada prevládala aj medzi miestnymi obyvateľmi, ktorí písali heslá proti okupantom na domy a inštitúcie a ničili smerové tabule, aby sťažili orientáciu okupantom. „Ja som mal vtedy 14 rokov a so spolužiačkou, ktorá bývala v susedstve, sme vyrobili protestný transparent v ruštine a išli sme ho vylepiť pred školu. Keď sme vyšli z domu, zbadali nás rodičia, spýtali sa, kam ideme. Keď zistili, o čo ide, obaja sme dostali po facke a dva týždne domáceho väzenia a bolo po odboji voči ruským vojskám,“ zaspomínal už s úsmevom na svoju osobnú skúsenosť s odporom proti sovietskym vojskám Hollý.
V Holíči aj v časoch normalizácie ešte dlho pripomínali augustové udalosti nápisy na stenách. „Po auguste 1968 boli nápisy samozrejme pretreté farbou. Lenže tá asi nebola tak kvalitná, s akou boli písané tie pôvodné, časom vybledla a heslá boli opäť dobre čitateľné. Pamätám si, že ešte aj v roku 1974 ich bolo dobre vidieť. Keď teraz nad tým rozmýšľam, je zaujímavé, že to nikomu nevadilo,“ dodal Čechvala.
