Washington/Bratislava 18. októbra (TASR) - Washingtonská deklarácia bola zásadným dokumentom, ktorý viedol k vzniku nezávislého Československa. Tomáš Garrigue Masaryk ju vypracoval pôvodne pod názvom Vyhlásenie československej nezávislosti. V mene Dočasnej československej vlády ju okrem neho podpísal aj minister národnej obrany Milan Rastislav Štefánik a minister vnútra a zahraničných vecí Edvard Beneš. Už pod názvom Washingtonská deklarácia vyšlo vyhlásenie 18. októbra 1918 v tlači. Od tohto historického okamihu uplynie vo štvrtok 18. októbra 100 rokov.

Dokument československého zahraničného odboja je pomenovaný podľa miesta svojho vzniku, aj keď pri podpisoch figuruje Paríž, kde Dočasná československá vláda sídlila. Bol odpoveďou rakúskemu cisárovi Karolovi I. na jeho snahu uchrániť územnú celistvosť Rakúsko-Uhorska federalizáciou. Takýto plán, ako aj prísľub celkového zlepšenia postavenia národov v monarchii, obsahoval totiž Národný manifest, ktorý Karol I. pripravoval.

"Masaryk poslal Washingtonskú deklaráciu americkej vláde takmer v zhodnom čase, keď posielal prezidentovi Wilsonovi list aj rakúsky cisár Karol I. V ňom monarcha žiadal zachovanie Rakúska-Uhorska s tým, že je ochotný zaručiť Česku a Slovensku v rámci federácie určitú autonómiu ako kompromis," povedal historik Jiří Kocian.

"Neúprimné prísľuby vlády Rakúsko-Uhorska reorganizovať cisárstvo," uvádza Masaryk ako dôvod svojho kroku aj v prípise ku konceptu deklarácie, ktorý doručil ministrovi zahraničných vecí Spojených štátov Robertovi Lansingovi ešte 16. októbra 1918. Chcel tiež zverejniť dokument v deň, keď USA odpovedia na rakúsko-uhorskú nótu, prípadne tesne po tom. Finálnu verziu dokumentu doručili 17. októbra 1918 americkému prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi.

Masaryk v knihe Světová revoluce uviedol: "V Deklarácii som odmietol Karolov neskorý pokus o rakúsku lživú federáciu a načrtol hlavné zásady, ktoré dočasná vláda kladie ako základy nového štátu. Prvý náčrt som dal prečítať viacerým svojim priateľom (medzi inými Brandeisovi a redaktorovi Bennettovi). Ich vecnú a formálnu kritiku vzal na zreteľ malý komitét, ktorý vykonal poslednú revíziu po stránke formálnej i právnej (sedel v ňom znamenitý odborník a právnik Mr. Calfee); bol to pekný príklad harmonickej spolupráce a zároveň prvý štátny akt veľkého štýlu, vykonaný za môjho vedenia."

Washingtonská deklarácia sa začína slovami: "V tejto vážnej chvíli, keď Hohenzollernovci ponúkajú mier, aby zastavili víťazný postup spojeneckých armád a zabránili rozdeleniu Rakúska-Uhorska a Turecka, a keď Habsburgovci sľubujú federalizáciu ríše a autonómiu nespokojným národom podrobeným ich vláde, my, Československá Národná rada, uznaná vládami spojeneckými a vládou americkou za dočasnú vládu československého štátu a národa, v plnom súhlase s vyhlásením českých poslancov, urobeným v Prahe dňa 6. januára 1918, a vedomí si toho, že federalizácia a tým viac autonómia neznamenajú nič pod habsburskou dynastiou, uskutočňujeme a vyhlasujeme toto naše vyhlásenie nezávislosti," píše sa v úvode Washingtonskej deklarácie.

Deklarácia vyhlasovala samostatnosť Československa, ktoré malo byť republikou s demokratickým zriadením. Malo sa uzákoniť všeobecné volebné právo, sloboda svedomia, náboženstva, kultúry, sloboda slova, tlače a zhromažďovania a petičné právo. Stále vojsko mala nahradiť milícia. Okrem zrušenia šľachtických titulov malo dôjsť k odluke cirkví od štátu. Menšiny mali užívať rovnaké práva ako štátotvorný národ.

V texte sa tiež uvádzalo: "Požadujeme pre Čechy právo, aby boli spojené so svojimi slovenskými bratmi zo Slovenska, kedysi súčasti nášho národného štátu, odtrhnutej neskôr od nášho národného tela a pred 50 rokmi vtelenej do uhorského štátu Maďarov, ktorí neopísateľným násilím a krutým útlakom podrobených plemien stratili akékoľvek mravné a ľudské právo vládnuť komukoľvek okrem seba samých."

Ako však uviedol český historik Jan Rychlík, vo Washingtonskej deklarácii sa nehovorí nič o postavení Slovenska: "Dokument sa vôbec nezmieňuje o Pittsburskej dohode ako o dokumente, ktorým sa Slováci v USA prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechmi. Masaryk neskôr vo svojej Svetovej revolúcii napísal, že Pittsburskú dohodu pokladal len za dohodu krajanských spolkov o spoločnom postupe, nie za záväzný dokument." Ako prezident bol potom Masaryk z tohto dôvodu často kritizovaný zástancami slovenskej autonómie.

V odpovedi na rakúsko-uhorskú mierovú nótu 20. októbra 1918 Spojené štáty oficiálne odmietli Karolove požiadavky odvolávajúc sa na desiaty bod zo Štrnástich bodov prezidenta Wilsona z 8. januára 1918, podľa ktorého mala byť národom Rakúsko-Uhorska poskytnutá "najslobodnejšia príležitosť pre autonómny vývoj".

Už o desať dní neskôr, 28. októbra 1918, prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a v Prahe Československý Národný výbor vydal zákon o vzniku ČSR. Týmto aktom 28. októbra oficiálne vznikla Československá republika. V Turčianskom sv. Martine sa ešte 30. októbra 1918 konalo verejné zhromaždenie, na ktorom bola prijatá deklarácia, v ktorej sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi.

V závere Washingtonskej deklarácie sa píše: "Veríme v demokraciu - veríme v slobodu - a v slobodu vždy väčšiu a väčšiu."