Banská Bystrica 2. januára (TASR) - Olympijské zlato chodca Jozefa Pribilinca v Soule'88 bolo v znamení dvoch osmičiek a obrovskej vôle. Odvtedy uplynulo 30 rokov, veľa sa zmenilo, no niečo podstatné predsa len zostalo. Úspech si treba pri plnom zdraví zaslúžiť v tréningoch a v poctivosti. Oveľa menší význam sa pripisuje poverčivosti, aj tej 'osmičkovej', svietiacej v číslach nezabudnuteľného roku. Trénerovi Jurajovi Benčíkovi, ktorý Pribilinca doviedol na olympijský piedestál, zázraky numerológie príliš nepomohli, aj keď im jedného času veril a dokonca mu mali raz poslúžiť, pred olympiádou v Atlante'96.

"Poverčivý na čísla ani veľmi nie som, podvedome ma trebárs 13-ka zaujíma najmä preto, že sa o nej veľa hovorí v spojitosti s nešťastím, so sedmičkou je to naopak," spresnil svoj vzťah k magickým číslam. "Jedného času sme v realizačnom tíme mali numerológa z Fiľakova, ktorý nás presviedčal o sile čísel, najmä v príprave, v samotných pretekoch to už tak vyhranené nebolo. Niečo sa mu podarilo vykúzliť, pomaly by som tomu začal veriť, ale spolupráca dlho netrvala. Uznávam však, že vedel cez čísla, dáta narodenia odhadnúť fungovanie vzťahu športovca a trénera."

Rok 1988 bol v znamení veľkého triumfu Jozefa Pribilinca na OH v Soule. Za strojcu úspechu sa považoval tréner Juraj Benčík a on najlepšie vie, prečo akurát v 'osmičkovom' roku sa dostal Jozef Pripilinec na absolútny vrchol. "Asi to tak muselo do tretice byť. V Moskve 1980 to nevyšlo, na ďalšej olympiáde v Los Angeles sme chýbali, príležitosť sme po bojkote nedostali. Život nás naučil, že v rozhodujúcej chvíli sa musí stretnúť všetko najlepšie, aby sa zrodilo zlato. Áno, bolo to na tretej olympiáde, po ôsmich rokoch snahy. Takže zasa tá osmička..."

Podľa Juraja Benčíka prvoradá pri tvorbe úspechu osmička nie je ani zďaleka. "Oveľa väčší význam pripisujem zdraviu. Potom sa musí vydariť dlhšia príprava bez prestávok, ktorá umožní všetko naplánované odtrénovať. Za veľmi dôležité považujem aj schopnosť postarať sa sám o seba, byť zdravý a vo forme, primerane mentálne vyzretý. Aby potom nastal ten pravý deň, pravá hodina, podariť sa musí vylaďovací cyklus, v ktorom sa zameriava nie na hodiny, ale na minúty. Od raňajšieho vstávania až do cieľa sa konkretizuje činnosť prakticky v každej minúte a športovec musí všetko dodržať. S tým súvisí správna taktika, stratégia v pretekoch. Aj v Soule 500 metrov pred cieľom tesne pred vchodom na štadión Jožo pochodoval plece pri pleci s Nemcom Weigelom. Možno by niekomu prebleslo, že aj striebro je dobré, no asi padla na úrodnú pôdu moja často vyslovená veta - ak budeš druhý, ruku ti nepodám."

Kariéra Jozefa Pribilinca priniesla množstvo skvelých výsledkov a Juraj Benčík si napriek tomu myslí, že mohol jednoznačne dosiahnuť viac. "Som presvedčený, že o štyri roky by vyhral aj olympijské hry v Barcelone, ak by pokračoval. Po Barcelone sa splašil, znovu začal s tréningami, za výzvu považoval OH v Atlante'96, pribrzdilo ho však nevydarené vystúpenie na MS'93 v Stuttgarte. Domnieval sa, že bude medailový, no po štyroch rokoch prestávky a len roku prípravy sa to nedalo."

Od triumfu Pribilinca na OH v Soule uplynulo 30 rokov, dosť dlhý čas, ktorý často prináša revolučné zmeny. Na prvý pohľad sa zdá, že v chôdzi sa veľa nezmenilo. "Nie je to tak, všetko je vo vývoji, aj metodika prípravy," tvrdí Jozef Benčík. "Inak sme trénovali v roku 1988, inak som trénoval s Matejom Tóthom v roku 2010, keď vyhral prvé veľké preteky, Svetový pohár v mexickej Chihuahua. Príprava sa zintenzívnila, chodí sa rýchlejšie, možno v menších objemoch, prvoradá je technika a ekonomika pohybu. Vychádza sa z biomechaniky, pohyb päťdesiatkárov je iný ako pred 30 rokmi. Ťažisko sa posúva kratšie, rýchlejšie, pohyb je uvoľnenejší. Všetko je vo vývoji, pre mňa trénera bol práve tento fakt vzrušujúci, niečo nové objavovať. Aj v strave sa výrazne pokročilo, s obrovskými zmenami. Podobne revolučný skok sprevádza regeneráciu, Jožo Pribilinec tie metódy, ktoré používa Matej Tóth, nemohol ani poznať, pretože nejestvovali. Výber je široký, aj preto funkcia fyzioterapeuta v realizačnom tíme výrazne stúpla. Nároky sú veľké, denne aj osem, desať hodín práce, z toho dve tri hodiny sa strávi s fyzioterapeutom. Podobne sa pracuje aj v mentálnej sfére. Ja som mal vždy túžbu mať niekoho, kto bude dobrý na 20 a 50 kilometrov. Matej Tóth mal k tomu najbližšie, v minulosti Igor Kollár, lenže práve on bol psychicky, so svojou hlavou, ťažšie zvládnuteľný. Nechcel sa podriaďovať, síce bol pracovitý, no v disciplíne mal rezervy. Matej je zasa natoľko inteligentný, že si váži každý jeden detail vynaloženej práce. Je nepredstaviteľné, aby si trebárs na diskotéke zatancoval do štvrtej rána."

Juraj Benčík si 30 rokov po zlate Jozefa Pribilinca v Soule praje, aby 'osmičkový' rok bol opäť v znamení chodeckého pozdvihnutia. "Matejovi Tóthovi želám ešte dlhý pobyt na výslní. Veľmi chce, má v sebe rezervy, aj u Pribilinca to bolo podobné. Je ako víno, dozrieva. Francúz Diniz sa stal majstrom sveta v 39 rokoch. V tejto disciplíne, chôdzi na 50 km, sa skutočne môžete na špici pohybovať dlho, až do štyridsiatky, možno aj viac. Maťo je so svojimi morálnymi vlastnosťami a tvorivosťou predurčený na ďalšie medaily. Teraz mu už nič nebráni, žiadna abnormálnosť súvisiaca s nezmyselným obvinením, aby mohol svoju chodeckú misiu dôstojne zavŕšiť na olympiáde v Tokiu."