Bratislava 17. januára (TASR)- Svetová ekonomika sa nachádza v mimoriadne ťažkej situácii a svet musí riešiť mnoho kríz. Európu trápi migrácia, Blízky Východ lacná ropa. Tento vývoj môže prekresliť za krátky čas mapu sveta. Ani euro nečaká ružová budúcnosť, pretože je šité na mieru hlavne Nemecku. Spoločná mena môže dostať do problémov aj Slovensko, povedala v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky česká ekonómka Ilona Švihlíková.

Na úvod roku 2016 finančné trhy zamestnáva vývoj v Číne, kde burzy prudko padajú. Vidíte v tom nejaké riziko pre svetovú ekonomiku?
Vývoj v Číne by som nedramatizovala. Reakcie búrz nezodpovedajú fundamentom tamojšej ekonomiky, ktorej sa darí stále veľmi dobre. Vývoj v Číne sa vníma extrémne negatívne. Je to zvláštne pozorovať, že keď rástli ročne dvojciferným tempom, tak sa hovorilo o prehrievaní ekonomiky. Teraz je to tesne pod 7 percent a berie sa, že je to príliš pomalý rast. Akoby tu bola snaha na Čínu nájsť niečo negatívne. To však neznamená, že neexistujú riziká. Práve naopak. Svetová ekonomika sa ocitla vo veľmi rizikovom období. Veľa štátov má významné ekonomické problémy. Nadnárodné inštitúcie, ako je Svetová obchodná organizácia alebo Medzinárodný menový fond, nefungujú veľmi efektívne a do toho prišlo aj veľké geopolitické napätie.

Ktoré z týchto rizík považujete za najzávažnejšie?
Ekonomické riziká vidím v tom, že väčšina veľmocí si chce plniť svoje vlastné ambície na úkor spolupráce v rámci nadnárodných inštitúcií a pritom každá z nich čelí závažným výzvam, ako je nízka cena ropy či rôzne sociálne problémy. Z geopolitického hľadiska je rizikom rozvrat severnej Afriky, Blízkeho i Stredného Východu a s tým spojená migračná kríza. To môže viesť až k vojenskej konfrontácii a postupne si bude vyžadovať vysoké finančné výdavky.

Spomínate nízku cenu ropy. Niekde sa vníma ako riziko a niekde ako požehnanie. Tak je to napríklad v Európe. Pretrvá tento vývoj?
Cena, ktorá sa blíži k 30 USD za barel, je neakceptovateľná nielen pre producentské krajiny, ale aj pre ropné firmy. Platí to predovšetkým pre amerických producentov, ktorí ťažia bridlicovú ropu a plyn. Je to boj o čas, kde sa testuje, kto dlhšie vydrží nízke ceny ropy. Bude to však mať ďalekosiahle dosahy na producentské štáty a aj na firmy. Najmä v USA bude musieť mnoho firiem odísť z odvetvia.

Cena ropy padla za dva roky asi o 70 percent. Hovorí sa, že v pozadí je aj špekulácia Saudskej Arábie, ktorá chce eliminovať konkurenciu bridlicových ťažiarov z USA. Platí to?
Rozhodne áno. Saudská Arábia začala ťažiť viac. Dáva diskont ázijským krajinám, najmä Číne, a vyjadrila sa, že si chce predovšetkým udržať trhový podiel. Problém je, že Saudi sa zmýlili vo svojej kalkulácii. Čakali, že sa im podarí zlikvidovať americkú konkurenciu už pri cene 55 dolárov za barel. To sa im však nepodarilo doteraz. Naopak, Saudská Arábia, ale aj iné ropné krajiny, zažívajú veľké problémy. Tie sú také veľké, že zvažujú dokonca predaj spoločnosti Saudi Aramco, čo by bol bezprecedentný krok. Preto treba vnímať dianie na ropnom trhu ako boj o čas a o to, kto dlhšie vydrží. Ako možný scenár je však nielen odchod mnohých amerických firiem z trhu, ktoré sú aj príliš zaťažené úvermi, ale aj prekreslenie mapy celého Blízkeho Východu.

V ropnom biznise ide ruka v ruke politika s ekonomikou. Nielen ekonomické, ale aj vojenské konflikty v oblasti sa javia ako konfrontácia Saudskej Arábie a Iránu. Kto môže uspieť v tomto súboji?
Obávam sa, že toto nie je súboj, kde budú jasní víťazi a porazení. Boj medzi Iránom a Saudskou Arábiou má mnoho dimenzií. Ide o náboženský súboj medzi sunnitmi a šiitmi. Je to boj o pozíciu regionálneho hegemóna a o prirodzeného vodcu islamského sveta. Má to aj ekonomický rozmer, pretože Irán si chce vykompenzovať roky pôstu, keď profitoval len z malého predaja ropy a bude to chcieť nahnať. Preto by som netipovala na víťaza, skôr čakala situáciu, že budú len porazení.

Čo to spôsobí?
Budeme svedkami ešte väčšieho politického a ekonomického napätia než teraz. Mnoho krajín v oblastí Perzského zálivu sa dostane do finančných ťažkostí. Budú zvažovať predaj svojich ropných firiem. Budú musieť míňať svoje ropné fondy i zvažovať zavedenie daňového systému. Tie štáty ťažia z ropnej renty. Ak zavedú dane, bude to už niečo úplne iné. Na zdanenie občanov štáty Arabského polostrova nie sú zvyknuté. Keď to bude pokračovať takto ďalej, mnoho tamojších režimov  sa ocitne v existenčnom ohrození a celý región sa môže rozvrátiť. Čiže podobný scenár ako pozorujeme v Sýrii, Líbyi a v Iraku.

Mohla by potom Saudskú Arábiu na poste lídra v predaji ropy vystriedať iná krajina?
Môžeme očakávať boj o post hegemóna, hoci Irán má jednoznačne tieto ambície, no v arabskom svete zastupuje náboženskú menšinu. Veľké ambície má aj Turecko, ktoré by sa rado stalo tým tretím vzadu, ktorý sa smeje, keď sa dvaja bijú. No zároveň tieto záujmy ohrozuje svojimi väzbami k Islamskému štátu, ktoré sa pomaly dostávajú na povrch.

Nízka cena ropy je problém aj pre Rusko. Aké má možnosti zmeniť tento stav?
Rusko má sčasti výhodu v tom, že nie je klasický ropný štát. Ekonomickú štruktúru má výrazne rozdielnu od Saudskej Arábie. No z hľadiska rozpočtových príjmov je aj jeho závislosť na cenách ropy veľká. Ruská ekonomika je schopná robiť zmeny len pod veľkým tlakom. Môžu sa opierať o ropné fondy, ale pri nízkej cene ropy sa im minú veľmi rýchlo, do dvoch, troch rokov. Rusi však majú teraz príležitosť reštrukturalizovať svoju ekonomiku. Ponúka sa im viacero možností. Napríklad sa môžu začať orientovať na organické poľnohospodárstvo. Môžu rozvíjať zbrojárstvo a pokročilé zbraňové systémy, kozmické technológie i sektor služieb, ktorý sa v Rusku tradične trochu podceňuje. Problémom sú tam stále oligarchické štruktúry, ktoré sa vytvorili ešte v 90-tych rokoch a tie ich vývoj brzdia.

Čo Rusom škodí viac, nízka cena ropy alebo sankcie EÚ?
Jednoznačne ceny ropy. Sankciám sa už prispôsobili. Ich závislosť od dovozu potravín bola absurdná, pretože majú podmienky na úplnú potravinovú sebestačnosť. Sankcie ich donútili viac rozvíjať domácu ekonomiku a spolupracovať s Čínou.

Aký majú sankcie vplyv na hospodárstvo EÚ? Nebolo to pre úniu dôležité skôr z politického ako ekonomického hľadiska, tým, že ukázala jednotu?
O jednote by som až tak nehovorila, pretože viacerí predstavitelia členských štátov sa vyjadrovali proti nim.

Ale napokon za ne zahlasovali...
To je pravda. No ja si myslím, že tlak politiky sankcií nepochádzal ani tak z prostredia EÚ, ako skôr mimo nej. Univerzálne platí, že sankcie sú palicou s dvomi koncami. Poškodzujú obe strany. Dlhodobý dôsledok bude, že Rusko sa bude ekonomicky orientovať viac dovnútra, alebo si hľadať nových partnerov. Jedným z dôsledkov sankcií je napokon bezprecedentné zblíženie Ruska a Číny. Čiže sa uskutočňuje dávna nočná mora Západu, spojenie "medveďa a draka".

Pri sankciách vidíte tlak mimo EÚ. Je evidentné, že máte na mysli USA. Patríte dlhodobo medzi kritikov pripravovanej Transatlantickej dohody o voľnom obchode (TTIP). Vidíte v tom aj geopolitickú snahu namierenú proti Rusku a Číne?Tieto dohody sa vyjednávajú v situácii, keď Svetová obchodná organizácia neplní úlohy, ktoré by mala a je prakticky nefunkčná. USA iniciujú obchodné projekty po oboch stranách svojej námornej hranice. TTIP smerom k EÚ a na druhej strane vyjednávajú o Transpacifickej obchodnej dohode. Keď si vezmete, s kým sa vyjednáva, tak je jasné, že z jednej strany je namierená proti Rusku a z druhej strany proti Číne.

Potom je jasný ďalší dôvod zbližovania Ruska a Číny...
Áno, už len preto, že sú z dohôd vyčlenení. TTIP však nie je len obchodná dohoda. Je v nej veľmi silný dôraz na investície, regulácie a pravidlá. Napokon potvrdil to aj americký prezident Barack Obama, ktorý chápe túto dohodu ako mocenský ťah. Povedal, že buď budú pravidlá svetového obchodu určovať USA, alebo to bude Čína. Pri TTIP vidím veľké množstvo rizík. Napríklad ekologické či pracovnoprávne štandardy sú v USA podstatne nižšie ako v EÚ. Za najväčšie nebezpečenstvo považujem mechanizmus arbitráží, kde môžu nadnárodné spoločnosti žalovať štáty za akúkoľvek zmenu hospodárskej politiky, ktorá im môže ohrozovať budúce zisky. To je formulácia, ktorá dáva veľký priestor, aby si vynucovali politiku, ktorá im bude vyhovovať.

Je na strane EÚ záujem takéto formulácie zmeniť?
Vidím predovšetkým záujem európskych občanov. V rámci neformálnej občianskej iniciatívy sa proti TTIP zozbieralo viac ako tri milióny podpisov. To je obrovský odpor zdola, s ktorým Európska komisia nepočítala. Brusel pod tlakom začal zverejňovať niektoré informácie a navrhuje aj isté modifikácie tejto zmluvy a jej arbitrážnej doložky. Hoci je vidno, že tlak lobistov je silný, nie je to ešte úplne rozhodnutá bitka.

Túto dohodu tlačí administratíva prezidenta Obama, ktorý však prakticky o rok skončí vo funkcii, a preto sa hovorí, že pokiaľ sa to nedohodne v tomto roku, odsunie sa to na neurčito. Je cítiť tlak pre tento časový faktor, aby sa dohoda stihla schváliť do konca roka?
Tlak je cítiť. Stále je však množstvo bodov, kde sú EÚ a USA ďaleko k zhode. Aj z rétoriky amerických prezidentských kandidátov cítiť odpor k Transpacifickej dohode, ktorej príprava je ďalej ako TTIP. Majú k týmto dohodám výhrady, alebo sa dokonca od nich dištancujú.

Podporovatelia TTIP aj na Slovensku však hovoria o tom, že padnú bariéry vstupu na americký trh, čo bude výhodné pre viaceré odvetvia, napríklad pre automobilový priemysel a môžu vzniknúť tisícky nových pracovných miest. Sú tieto benefity podľa vás reálne?
Vyčísľovanie reálnych dosahov takýchto komplexných dohôd bez znalosti detailov je veľmi ťažké. Základná chyba je v tomto, že sa voľný obchod považuje za niečo, čo automaticky tvorí pracovné miesta. To nie je pravda. Voľný obchod je v teórii aj v praxi nástrojom efektivity, a teda pracovné miesta skôr ruší. Výsledky mnohých doterajších dohôd o voľnom obchode nedávajú jednoznačnú odpoveď, že by mohlo vznikať veľa nových pracovných miest. Keď sa pozrieme na Severoamerickú dohodu o zóne voľného obchodu, ktorá má už dve desaťročia, tak nevidíme výraznú tvorbu tisícok nových pracovných miest. Doplatilo na ňu poľnohospodárstvo v Mexiku, kde sa dali do pohybu státisíce ľudí, ktorí skončili ako ilegálni imigranti v USA.

Často tvrdíte, že eurozóna nie je projekt solidarity, ale ovládania. Ako vidíte preto jej budúcnosť?
Vidím ju dosť čierne. Vládnuce elity totiž nielenže nedokážu predvídať jej problémy, ale ich nevedia ani riešiť. Euro je šité na mieru Nemecku, ktorému vyhovuje, pretože je slabšie ako ich niekdajšia marka. Mimoriadne podporuje jeho export. Nemci majú v súčasnosti prebytok bežného účtu v pomere k hrubému domácemu produktu trikrát väčší ako Čína. Na druhej strane očividné problémy majú južní členovia eurozóny, ako Grécko alebo Španielsko, ktorí sú už vnímaní ako stereotypy. Málo sa však hovorí o tom, akým problémom čelí iný člen eurozóny, Fínsko. Tam už neplatia stereotypy o lenivých občanoch. Fínsko bolo ekonomickým šampiónom v štrukturálnych reformách, v školstve, vo výskume. Napriek tomu je to ekonomika, ktorá v súčasnosti s eurom veľmi trpí. Je v dlhodobej recesii s tlakom na pokles miezd. V krajine vidno narušenie sociálneho mieru a veľkou príčinou tohto vývoja je euro, ktoré je nastavené tak, že väčšine krajín nevyhovuje. Keď vás postihne nejaký problém, napríklad vo finančnom systéme alebo v susednej krajine, ako je pre Fínov Rusko, vždy potrebujete redistribučný mechanizmus, také záchranné lano, ktoré však eurozóna neponúka. Tam je možná len politika škrtov a tá zlyháva. S vlastnou menou by Fíni dokázali zvládnuť svoje problémy lepšie. Ak chýba tento kurzový kanál, problémy sa musia riešiť cez ceny a mzdy a to je bolestivé i nefunkčné.

Členom eurozóny je aj Slovensko s ekonomikou čiastočne podobnou českej. Akú úlohu hrá euro pre takúto krajinu?
Slovensko prijalo euro tesne predtým, ako sa objavili problémy v južnom krídle eurozóny. To bolo veľmi dôležité. Okrem toho je slovenská ekonomika veľmi silno naviazaná na Nemecko, čo sú dva pozitívne faktory. Platí však, že pokiaľ by sa Slovensko dostalo do nejakého ekonomického šoku, s eurom ho bude znášať rovnako ťažko ako Španielsko alebo Fínsko.

To znamená, že euro je mena pre "dobré počasie"?
Povedala by som, že pre dobré počasie a len pre krajiny v orbite Nemecka. Aj to však len pri priaznivých okolnostiach bez vonkajších a vnútorných šokov.

No ale ak tvrdíte, že Slovensko je naviazané na Nemecko, tak pre Česko to platí ešte viac. Napriek tomu je k prijatiu eura zdržanlivé...
Nie je dôvod vstupovať do projektu, ktorý nefunguje a jeho mechanizmus je nestabilný. Okrem toho máme v súčasnosti veľmi podhodnotený menový kurz k euru, daný politikou Českej národnej banky. Vstupovať s takýmto kurzom do eurozóny by znamenalo, že prídeme na pozícii žobrákov. Z ekonomického hľadiska by to bolo chybné rozhodnutie.

Aký má zmysel potom v eurozóne držať Grécko?
Táto politika nedáva ekonomický zmysel. Nemecku sa však ešte na začiatku gréckej krízy podaril majstrovský ťah. Veriteľmi Grékov boli najmä nemecké a francúzske banky. Nemecku sa z tejto situácie podarilo spraviť celoeurópsky problém. Grécku sa stále predlžuje čas, vytvára sa tlak a požiadavky, ktoré musia plniť, ich ekonomiku ešte viac deštruujú. Správnym riešením by bolo, keby v rokoch 2009 alebo 2010 nastal riadený bankrot Grécka, reštrukturalizácia dlhov a odchod z eurozóny. U Grékov ide navyše aj o to, že euro vnímajú ako otázku prestíže. Navyše, ten problém sa z hľadiska dlhu preceňuje. Grécko tvorí asi 1,5 percenta ekonomiky eurozóny a hoci podiel ich dlhu vyzerá hrozivo, nominálne nejde o vysoké číslo. Bolo však potrebné z nich spraviť odstrašujúci prípad, aby sa ukázalo, že pozrite, ak pôjdete ako Grécko, rovnako s vami zatočíme. To je mocenský prístup. Jeho výsledkom je, že Grécko je vlastne nemecký protektorát.

Vo svojich vystúpeniach a publikáciách ste veľmi kritická k spôsobu transformácie československej a českej ekonomiky po roku 1989. Predovšetkým kritizujete liberalizmus vtedajšej ekonomickej politiky. Nemáte pocit, že sa po roku 2008 v regióne postupne mení táto ekonomická filozofia a napríklad Poľsko, Maďarsko či Slovensko začínajú opäť posilňovať úlohu štátu v hospodárstve?
To platí a súvisí to s istým vytriezvením z predchádzajúceho vývoja. Vládam postupne dochádza, že nemôžu byť plne politicky suverénne, keď nemajú v rukách ekonomické nástroje. Všímam si, že Slovensko sa snaží nájsť hospodársku stratégiu, ktorá by limitovala nadmerný vplyv zahraničia. Tak by sa mohla táto krajina vymaniť z "pasce stredne príjmových krajín". Charakterizuje ju lacná pracovná sila, odlev ziskov z krajiny a obmedzená ekonomická suverenita. Podobný problém rieši aj Česká republika.

Slovensko ťaží z rozvinutého automobilového priemyslu. Kritizujete závislosť od priamych zahraničných investícií, no aj súčasná vláda urobila veľa, aby získala ďalšieho automobilového výrobcu...
Nie je to jednoduchá situácia a vidím v tom istý rozpor. Na jednej strane stredoeurópske vlády pokračujú v lákaní investorov pri očakávaní tisícok nových pracovných miest, na strane druhej chcú späť do svojich rúk niektoré ekonomické nástroje. Bijú sa pritom operatívne rozhodnutia so strategickým smerovaním. Aj v tomto vývoji vidno, že krajiny Vyšehradskej štvorky sa stále len učia strategicky uvažovať v ekonomickom smerovaní. Tak, aby to nebolo len o štvorročných cykloch, ale o dlhodobej kontinuite a sledovaní vlastných záujmov.

Očakávate, že v regióne V4 bude rásť úloha štátu v ekonomike?
Rozhodne áno. Pre región je spoločná rastúca frustrácia obyvateľstva. Má rôzne príčiny, no všade platí, že sa nenaplnili očakávania po roku 1989, že dokážeme rýchlo dobehnúť Západ. Stále sme vnímaní ako menejcenný Východ, ktorý je dobrý na poučovanie a vyťahovanie ziskov. Toto ľudia cítia a podľa toho často aj volia, čiže to má politické dôsledky.