Bratislava/Viedeň 16. februára (TASR) - Rozmach hotelierstva vo svete sa začal v 19. storočí spolu s rozvojom cestovného ruchu a medzinárodných podujatí. Hotel Imperial vo Viedni patrí k tým, ktorý od tohto obdobia funguje až dodnes a je historickým svedkom všetkých míľnikov dejín strednej Európy od Rakúsko-uhorskej monarchie, cez dve svetové vojny, sovietske poručníctvo až po moderné Rakúsko v Európskej únii. Napriek mnohým turbulenciám bol vždy neutrálnym územím a miestom pokoja, kde vládol dialóg a tolerancia aj medzi znepriatelenými stranami. Povedal jeho generálny riaditeľ Klaus Christandl v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Hotel Imperial v minulom roku oslávil 140. výročie vzniku. Je teda najstarším hotelom vo Viedni?
Z hľadiska veku to nie je najstarší hotel vo Viedni. Je však unikátny. Nielen polohou na historickom bulvári Ring, ale aj tým, že jeho budova bola pôvodne palácom. Rovnako ako tým, že bol spojený s rakúskou cisárskou rodinou. Z toho vychádza aj názov hotela, ktorý stále reprezentuje túto silnú tradíciu v Rakúsku.

Spomínali ste, že pôvodne to nebol hotel, ale palác. To sa zmenilo v roku 1873 počas Svetovej výstavy vo Viedni. Prečo k tomu došlo?
Vlastníkom paláca bol princ Filip Württemberský, ktorý sa zosobášil s neterou cisára Františka Jozefa. Istý čas v ňom žil aj so svojou rodinou. Sú dve interpretácie, prečo predal svoj palác, ktorý sa potom zmenil na hotel. V čase vybudovania bol palác súčasťou mesta, no v jeho okolí boli parky, smerom na juh, aj smerom k Viedenskému kanálu, ktorý ležal medzi ním a kostolom svätého Karola. Z paláca mal naň dokonalý výhľad, čo mal byť jeden z dôvodov výberu miesta pre jeho výstavbu. Princ často cestoval po monarchii, pretože bol vojenský hodnostár. Raz po návrate z cesty zistil, že viedenská radnica dala povolenie na stavbu budovy južne od jeho paláca v rámci parku. Bolo to sídlo Musikverein, Hudobného spolku. Po jeho dostavaní prišiel palác o voľné okolie a aj o výhľad na kostol. Pre princa tým stratil hodnotu a predal ho. Nie je však úplne jasné, či to bol skutočný dôvod, alebo či ho k predaju viedlo niečo iné. Tým mohla byť jeho hráčska vášeň, pri ktorej si narobil dlhy a vyrovnať ich mohol len predajom svojich aktív. Svetová výstava bola na to dobrá príležitosť, pretože Viedeň očakávala množstvo zahraničných hostí, no nemala dosť hotelov. Bolo aj v záujme cisárskej rodiny, aby sa v meste budovali a vytvárali ubytovacie kapacity.

Bolo to potom pravdepodobne dobré rozhodnutie názvom spojiť hotel s cisárskou rodinou...
Bolo to podľa všetkého rozhodnutie investora, ktorý z paláca vytvoril hotel. V tom čase nebolo potrebné, aby si pýtal povolenie na názov Imperial od cisárskej rodiny. Išlo o zaužívaný pojem v rôznych oblastiach podnikania. Investor však urobil veľmi prezieravé rozhodnutie, pretože tento názov si množstvo hostí zo zahraničia spájalo s cisárskou rodinou. Pre nich bolo prestížou, aby sa ubytovali v hoteli, ktorý si spájali s imperátorom a jeho dynastiou. Napokon, prvým kráľovským hosťom bol v čase otvorenia hotela brazílsky cisár Pedro II. To bol začiatok dlhej histórie kráľovských a oficiálnych štátnych návštev, ktoré sa ubytovali práve v hoteli Imperial.

Potom sa zrejme stal miestom, kde sa robila politika na najvyššej úrovni...
Vždy bol miestom, kde sa hľadal dialóg medzi politikmi alebo priemyselníkmi. Veľmi často bol však aj domovom pre umelcov, predovšetkým hudobníkov a skladateľov. Môžem spomenúť napríklad Richarda Wagnera. Je viac ako isté, že na tomto mieste vznikli viaceré jeho diela. Hotelová kaviareň bola miestom, kde sa mohol stretávať s milovníkmi hudby a prezentovať svoje skladby. Túto umeleckú tradíciu chceme posilňovať a rozvíjať aj v súčasnosti. Viedenské kultúrne salóny boli vždy miestom komorných koncertov, kde sa vychutnávala výborná hudba pri čaji, káve alebo šampanskom. Boli aj miestom stretávania sa "miestnej smotánky", vplyvných ľudí. A to chceme znovu obnoviť. V hoteli Imperial máme nový priestor, salón, ktorý by sa mal stať dejiskom takýchto kultúrnych podujatí.

Existuje vo Viedni dopyt po kultúre tohto typu? Najmä, keď je teraz podstatne viac možností, čo robiť vo voľnom čase ako v minulosti...
Koncerty a operné predstavenia v súčasnosti znamenajú veľké haly a priestory, kam prichádzajú stovky až tisícky návštevníkov. My chceme rozvíjať niečo iné. Náš salón sa priestorovo podobná obývacej izbe. Návštevníci majú pocit, že umelci sú veľmi blízko, akoby u nich doma. Je to diametrálne odlišný zážitok ako v koncertnej sieni. Napokon nemáme záujem im konkurovať. S kapacitou maximálne sto ľudí sa zameriavame skôr na exkluzívny zážitok. Takéto podujatia cielene vyhľadávajú Viedenčania i mnohí turisti.

S hotelom s dlhou históriou sa spája aj množstvo príhod a zážitkov so slávnymi osobnosťami. Ktorá z nich sa vám najviac páči?
Veľmi ťažké je z nich vybrať, pretože každá je svojím spôsobom unikátna. Nemám preto žiadnu vyvolenú anekdotu. Mnohé príhody, ktoré sa udiali v hoteli, v ňom aj ostanú a sú akoby hotelovým tajomstvom. Je to však súčasťou reputácie hotela, aby slávni ľudia nemali pocit, že po odchode z neho sa o detailoch ich pobytu bude hocikde klebetiť. Proste, platí pravidlo, čo sa stane v Imperiali, aj ostáva v Imperiali. Moja skúsenosť je, že slávne osobnosti v hoteli, ktorý má dlhú históriu, rýchlo nadobudnú pocit bezpečného domova. Ešte sa nestalo, že by niekto zvonku, novinári, papparazzi alebo obdivovatelia chceli narušiť ich súkromie. Jednoducho ho u nás rešpektujú.

Hotel Imperial prežil celú dramatickú históriu strednej Európy, monarchiu, dve svetové vojny, sovietsku nadvládu aj modernú republiku. Ako ho to ovplyvnilo?
Imperial bol vždy neutrálnym územím, miestom dialógu, kde si ľudia vymieňali názory a pohľady na svet, bez toho, že by ich násilím vnucovali. Tak to bolo už od prvých dní fungovania hotela, keď ho navštevoval cisár František Jozef, aby sa stretával s kráľovskými alebo štátnymi predstaviteľmi, ktorí v ňom boli ubytovaní. Svoju návštevu často neohlasoval dopredu, ale jednoducho vstúpil do hotela, keď sa chcel s nejakým hosťom stretnúť, aj s rizikom, že ho tam nenájde. Vždy sem však išiel s cieľom rozprávať sa a viesť dialóg. Táto črta je charakteristická pre celú históriu hotela. Občas sa dokonca stalo, že v rovnakom čase ho navštívili predstavitelia znepriatelených krajín. Napriek tomu dokázali harmonicky a bez konfliktu prežiť pobyt pod jednou strechou.

Napokon, krátko po otvorení hotela v roku 1873, boli v rovnakom čase jeho hosťami predstavitelia krajín, ktoré len pár rokov predtým ukončili krátku, no krvavú vojnu, francúzsky prezident MacMahon a nemecký kancelár Bismarck. Žili na rovnakom poschodí, no nedostali sa do žiadneho konfliktu...
Personál hotela vždy pristupoval k hosťom rovnako bez vytvárania nejakých rozdielov, bez toho, aby niekto mal dojem, že ho zanedbávajú. To bola najlepšia prevencia konfliktu aj medzi znepriatelenými politikmi alebo predstaviteľmi krajín. Poviem aj súčasný príklad a opäť skôr z oblasti umenia alebo šoubiznisu. Našimi hosťami boli v jednom momente poprední svetoví predstavitelia klasickej hudby a zároveň aj speváčka Lady Gaga.

To je zaujímavá kombinácia...
Áno, klasika sa stretáva s modernou, niečo zdanlivo nespojiteľné. Známe sú príklady, že aj krátke pobyty, povedzme rockových hviezd, sú veľmi búrlivé a ostávajú po nich zdemolované hotelové izby. Moja skúsenosť je však iná. Aj vyhranené osobnosti s pochybnou povesťou sa u nás prejavili ako milí a priateľskí ľudia. Atmosféra a história, ktorou dýcha hotel, ich priviedla k pokoju a udržala ich bujnú energiu na uzde. Viackrát sa potvrdilo, že správanie hostí je zrkadlom atmosféry v hoteli. Keď je príjemná, pokojná a plná rešpektu, tak aj hostia sú spokojní a milí.

V hoteli máte viacero historických malieb a podobizní cisára Františka Jozefa. Dajú sa považovať za hotelové talizmany?
Dá sa to tak povedať. Tieto maľby sú v hoteli od začiatku jeho existencie. Dokonca po druhej svetovej vojne, keď tu sídlilo veliteľstvo Červenej armády, jediný obraz, s ktorým sa nehýbalo a ktorého sa nikto ani nedotkol, bol portrét cisára, ktorý je nad hlavným schodiskom. Bol to veľký paradox, pretože František Jozef bol predstaviteľom politického zriadenia, voči ktorému neboli sovietski vojaci priateľsky naklonení. Napriek tomu k nemu zachovali rešpekt a ani sa ho nedotkli. Pod portrétom je však socha ženy, ktorá znázorňuje dunajskú vílu. Tú dali vojaci preč.

Viedeň je sídlom globálnych inštitúcií, vrátane OSN, a často sa v nej organizujú podujatia svetového významu. Pomáha to kongresovému cestovnému ruchu a využitiu kapacity hotelov?
Nespájal by som to takto. Áno, sídlo OSN podporuje príchod biznis komunity do Viedne. Myslím si však, že väčšina návštevníkov prichádza do Viedne za históriou, kultúrou a tradíciou rakúsko-uhorskej monarchie. Toto im vieme plnohodnotne zabezpečiť.

Budova hotela Imperial je historickou pamiatkou. V posledných mesiacoch investujete do jeho renovácie. Konzultujete to aj s viedenskými pamiatkarmi?
Je to veľmi komplexný proces. Niektoré časti hotela sú pamiatkovo chránené a majú veľkú historickú hodnotu. Príkladom je čelná fasáda budovy alebo kráľovský apartmán. Preto musíme všetky úpravy konzultovať s pamiatkovým ústavom. Počas viac ako 140 rokov existencie prešiel hotel viacerými zmenami a nie všetky prispeli k zvýšeniu jeho historickej hodnoty. Napríklad prízemie sa prerábalo štyri až päťkrát. Nikdy to však nebolo komplexne a naraz. Raz sa prerábala vstupná hala, inokedy reštaurácia. No vždy v rôznych časových obdobiach, čo znamenalo, že na prízemí sa objavilo na jednom mieste viacero architektonických štýlov, ktoré spolu príliš neladia. Cieľom renovácie je odstrániť tieto rozdiely, zladiť prízemie do jedného celku a vrátiť sa k základným architektonickým prvkom z čias výstavby paláca. Po ukončení stavebných prác v polovici tohto roka sa bude prízemie najviac za posledné dekády podobať na originálnu stavbu z polovice 19. storočia. Celková investícia je viac ako 11 miliónov eur.

S hotelom sa spája aj jedna špecialita, torta Imperial. Ako vznikla?
Je s ňou spojený milý mýtus, ktorý siaha do obdobia krátko po vzniku hotela. Vo Viedni už v tom čase existovalo viacero slávnych zákuskov alebo sladkostí. S príchodom mnohých zahraničných hostí vznikla požiadavka ponúknuť im niečo špeciálne a osobité. Nový zákusok mal, samozrejme, reprezentovať imperiálny imidž. Jeden z mladých kuchárov dostal za úlohu vytvoriť ho, tak, aby chutil aj cisárovi a bol ďalším zo symbolov monarchie vo svete. Po viacerých experimentoch vytvoril tortu, ktorá pozostáva z ôsmich vrstiev rozličných chutí. Cisárovi zachutila a získala do názvu spojitosť s impériom i ochrannú známku. Torta sa až dodnes vyrába len v hoteli a ručne.

Poznáte recept, alebo je to tajomstvo?
Poznám väčšinu ingrediencií v recepte. Tajomstvo však nie je v jeho zložení, ale skôr v spôsobe výroby, ktorá je unikátna a je veľmi zložité ju napodobniť. Urobíte jednu vrstvu, necháte odstáť, potom ďalšiu, opäť prestávka a znovu sa musíte vrátiť k práci. Nie každý má možnosť a trpezlivosť zvládnuť to.

Koľko ich dokážete vyprodukovať denne?
Máme päť rôznych veľkostí a štyri rozličné príchute, čo znamená dvadsať variantov torty. Každý deň vyrábame len jednu príchuť a jednu veľkosť. Pokiaľ sú to najmenšie kusy, dokážeme ich vyprodukovať niekoľko tisíc denne. Pri najväčších, kráľovských tortách, ide o 200 až 300 kusov za deň.

Možno hlúpa otázka, ale máte rád vašu tortu?
Zbožňujem ju, pretože je to veľmi elegantný zákusok. Našťastie, nemám problémy s hmotnosťou, tak si ju doprajem tri až štyrikrát týždenne.

Rozhovor s Klausom Christandlom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.