Bratislava 17. júna (TASR) - Pred desiatimi rokmi európski lídri definitívne potvrdili, že Slovensko sa stane ďalším členom eurozóny. Aj po dekáde ostáva prvým a jediným členom Vyšehradskej štvorky s eurom. Zavedenie spoločnej meny je úspešný príbeh a je jedinou zásadnou témou na Slovensku, na ktorej vládne celospoločenská a politická zhoda až dodnes. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal bývalý splnomocnenec vlády pre zavedenie eura Igor Barát.

Dlhé roky ste pôsobili ako zahranično-politický redaktor. Bolo náročné prehodiť výhybku a stať osobou, ktorá komunikuje o menovej a finančnej politike štátu?

Nebol to až taký veľký problém, ako by sa zdalo. Keby som cítil, že na to nemám, neprijal by som ponuku vtedajšieho guvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) Mariána Juska, aby som sa stal hovorcom NBS po dvanásťročnom pôsobení v Slovenskej a v začiatkoch aj Československej televízii. Dodnes si pamätám vetu pána Juska, že "v NBS je 30 poschodí plných expertov, ktorí vysvetlia akúkoľvek problematiku a vašou úlohou bude zrozumiteľne ju prezentovať verejnosti." Vtedy som pochopil, že to, čo ma čaká, nebude až takým veľkým skokom v porovnaní s mojím predchádzajúcim pôsobením. NBS je dodnes inštitúciou, ktorá zamestnáva množstvo vysokokvalifikovaných ľudí, s ktorými som denne komunikoval a ktorí ma naučili veľa vecí z oblasti menovej politiky, dohľadu nad finančným trhom, platobných systémov a podobne.

Chýbala predtým NBS lepšia komunikácia jej výstupov?

Nie, to som nechcel povedať. Môj predchodca odišiel na inú pozíciu a NBS hľadala človeka, ktorý by ho nahradil. Každá inštitúcia však hľadá priestor na zlepšenie v rôznych oblastiach a to bola aj jedna z mojich úloh.

V NBS ste pôsobili od roku 2003, teda v čase tesne pred vstupom do EÚ. Bolo cieľom komunikovať viac aj európske témy?

Jednoznačne áno a to bol fakt, ktorý zavážil pri rozhodovaní uchádzať sa o pozíciu v NBS. Veľkou prioritou našej centrálnej banky sa už v roku 2003 stala perspektíva zavedenia eura v Slovenskej republike (SR). V roku 2003 vznikla Stratégia prijatia eura v SR, čo bol prvý kľúčový dokument k tejto téme, ktorý schválila vláda a NBS. Hovoril o tom, že prechod na spoločnú menu prinesie Slovensku viac výhod ako nevýhod a z hľadiska termínu by bolo výhodné zaviesť euro čo najskôr. O rok neskôr prišlo k aktualizácií stratégie, kde sa uvádzalo, že Slovensko by mohlo mať euro v rokoch 2008-2009. Bolo jasné, že významnou stránkou tohto procesu bude komunikácia s verejnosťou. Som eurooptimista a možnosť byť pri zavedení spoločnej meny u nás bola pre mňa príťažlivá.

Proces vstupu do eurozóny ste sledovali od začiatku. Viete identifikovať míľnik, kedy začalo byť jasné, že to s prijatím eura myslíme vážne?

Bolo to vidno už od začiatku. Nebolo to žiadne zbožné prianie, ale reálny plán nielen slovenskej strany, ale aj Európskej komisie (EK) a Európskej centrálnej banky (ECB), ktoré deklarovali, že eurozóna sa bude v krátkom čase rozširovať o nových členov EÚ. V tom čase sa už začalo hovoriť aj o prvých možných termínoch vstupu. Pre Slovensko sa spomínal rok 2010.

Ťah na bránu malo Slovensko pri eure veľmi silný. Bývalý premiér Mikuláš Dzurinda v Sobotných dialógoch SRo v roku 2005 oznámil prijatie SR do mechanizmu výmenných kurzov ERM II, ktorý nazval poistkou, aby žiadna nasledujúca vláda nemohla robiť nezodpovednú finančnú politiku. Bol to podľa vás moment, ktorý Slovensko definitívne zafixoval na ceste do eurozóny?

Bol to mimoriadne dôležitý míľnik. Vstup do ERM II znamenal zafixovanie slovenskej koruny okolo centrálnej parity s eurom. Počas dvoch rokov sa jej kurz nemohol meniť o viac ako 15 % nahor alebo nadol. To bolo kritérium menovej stability. V našom prípade to bolo zaujímavé, pretože ekonomika veľmi prudko rástla a logicky priniesla posilňovanie koruny. Pokiaľ by ostala pôvodná centrálna parita, kritérium by sme nedodržali. Preto bola v našom prípade centrálna parita dvakrát revalvovaná. Druhá zmena centrálnej parity sa neskôr vyhlásila za oficiálny konverzný kurz 30,1260 koruny za euro. K citátu vtedajšieho premiéra Dzurindu by som len povedal, že záväzok to mohol i nemusel byť. Akákoľvek nasledujúca vláda by predsa nemala problém zrušiť túto prioritu, pokiaľ by to považovala za správne alebo výhodné. Bol to významný míľnik, no bez podpory viacerých vlád by sa Slovensko nedopracovalo až k prijatiu eura.

No práve v roku 2006 po zmene vlády novozvolený premiér Robert Fico sa najskôr vyjadril, že euro chceme, no spochybnil snahu SR stať sa čo najrýchlejšie členom eurozóny. Po návšteve NBS však veľmi rýchlo zmenil rétoriku. Ako si spomínate na tento moment?

Zúčastnil som sa na tomto stretnutí. Bolo to kľúčové stretnutie, kde guvernér NBS Ivan Šramko i ďalší odborníci z banky vysvetlili premiérovi, ministrovi financií Jánovi Počiatkovi a ďalším predstaviteľom vlády súvislosti, ktoré by nastali, pokiaľ by sme ustúpili od nasadeného kurzu smerujúceho k prijatiu eura. Veľmi férovo sa poukázalo na všetky riziká i náklady, pokiaľ by sme zmenili plán a rovnako všetky pre a proti v prípade, že stratégiu dodržíme. Pokiaľ si dobre pamätám, do schôdzky v NBS sa premiér Fico vyjadroval, že vláda sa k zavedeniu eura postaví až potom, keď bude jasné, či je to výhodné pre slovenských občanov. Po tejto schôdzke už hovoril, že argumenty, ktoré si vypočul, ho presvedčili, že zavedenie eura bude výhodné pre Slovákov a jeho vláda pokračuje v nastavenom kurze. Tým upokojil trhy, EK, ECB, že sa na plánovanej stratégii nič nemení. To bol zlomový bod, keď aj nová vláda potvrdila odhodlanie zaviesť euro k 1. januáru 2009.

V roku 2007 ste sa stali splnomocnencom vlády pre vstup do eurozóny. Čo ste považovali za svoje najdôležitejšie úlohy?

Táto pozícia bola opäť predovšetkým o komunikácii. Zjednocovala všetky legislatívne, inštitucionálne, organizačné, technické i informačné úlohy s cieľom, aby sme dokázali 1. januára 2009 hladko prejsť na spoločnú menu.-

Čo bolo najťažšie?

-Najťažšie bolo nájsť a vychytať problémové miesta, ktoré sa objavovali už po prijatí nejakých legislatívnych zmien. Pri takomto komplexnom projekte ani nie je možné všetky možné problémy odhaliť v čase prijímania všetkých potrebných zákonov a zmien. Napríklad úprava zákona o zavedení eura hovorila, že v čase duálneho obehu, ktorý bol prvých 11 dní po zavedení spoločnej meny, mal obchodník pri platbe slovenskými korunami povinnosť vydať kupujúcemu rozdiel v eurách. V tejto súvislosti však všetci zástupcovia maloobchodu upozornili na to, že môžu mať veľký problém so splnením tohto opatrenia. Mohla by nastať aj extrémna situácia, že niekto by si kúpil rožok a zaplatil ho tisíckorunáčkou. Zvyšok by mu museli vrátiť v eurách. Ak by sa takto zachovalo množstvo zákazníkov, pre obchody by bolo úplne nereálne, aby naplnili literu zákona. Museli by sa predzásobiť príliš veľkou hotovosťou. No aj tak by to prinieslo množstvo nákladov s logistikou, skladovaním a bezpečnosťou. Preto sme pristúpili ku kompromisnej úprave, že z takejto platby je obchodník povinný vydať v eurách len za predpokladu, že suma, ktorú kupujúci zaplatí, neprevyšuje cenu zaplateného nákupu viac ako štvornásobne. Iný príklad sa týkal pravidiel pri duálnom zobrazovaní cien. To sa týkalo obdobia pol roka pred a rok po zavedení eura, keď všetky maloobchodné ceny museli byť zobrazené rovnako veľkým písmom v oboch menách. Vtedy nám napríklad Cech taxikárov oznámil, že nie je v ich možnostiach naplniť toto ustanovenie. Taxametre majú jednoriadkový displej, kde sa nedajú zobrazovať dve ceny. Nemalo zmysel, aby na pol druha roka investovali do dvoch taxametrov. Opäť zdanlivo banálny príklad, ktorý sme však museli vyriešiť. Preto sme prijali ustanovenie, že taxikári museli cenu stanoviť v platnej mene, čiže do Silvestra v korunách a po ňom v eurách a na požiadanie vystavenie potvrdenie, kde bol prepočet v oboch menách. Náročná bola aj celonárodná informačná kampaň, aby mal každý občan dosť informácií a nevznikol žiadny chaos. Kampani sme pripisovali veľký význam a z nej máme aj merateľné a relevantné výstupy. Miera informovanosti na Slovensku a miera pocitu, že viem o eure všetko, čo potrebujem, bola mimoriadne vysoká. Aj EK nás pochválila, že práca s verejnosťou bola veľmi dobre zvládnutá.

Mali Slováci emocionálny vzťah k vlastnej mene, alebo nebol problém zmeniť ich vnímanie, aby prijali euro za svoje?

Nebol s tým problém a dôvodov je viac. Slováci sú veľmi prispôsobivý národ, ktorý vo všeobecnosti bez väčších ťažkostí prijíma novinky. Okrem toho nie sme až taký početný národ. Predsa len, je jednoduchšie zmeny komunikovať pri päťmiliónovej populácii ako pri desaťkrát väčšom národe. Navyše, za posledných sto rokov sa na našom území vystriedalo viacero rôznych mien. Najskôr to bola rakúsko-uhorská mena, československá koruna počas predvojnovej republiky, slovenská koruna počas vojnového štátu, prišiel návrat k československej korune, po nej prišla menová reforma a s ňou zmenená československá koruna. No a po roku 1993 prišla novodobá slovenská koruna. Aj z toho vidno, že zmena meny nebola pre Slovákov niečo nevídané a neslýchané. Kľúčom bola aj informačná kampaň, ktorá vysvetlila podrobne nielen technické detaily prechodu na euro, ale aj dôvody, prečo k nemu dochádza. Dôležité bolo aj to, že sme nemuseli bojovať s opozíciou, teda s nejakou veľkou politickou, spoločenskou alebo ekonomickou skupinou, ktorá by kládla prekážky takémuto procesu. Vždy, keď sa ma pýtajú na zavedenie eura, hovorím, že sme mali veľké šťastie na politický konsenzus týkajúci sa prijatia eura, ktorý trvá dodnes. Zavedenie eura u nás nikdy nebolo a dodnes nie je témou politických sporov. Nie som si istý, či tu existuje iná takáto veľká téma s podobným konsenzom. Výhodnosť prijatia eura nespochybnila na Slovensku žiadna relevantná autorita. Vrátane médií, s ktorými sa mimoriadne dobre spolupracovalo, keď som mal tisícky výstupov od emailových odpovedí až po vystúpenia vo veľkých diskusných reláciách. V tom vidím veľký pozitívny prínos slovenských médií pri vytváraní verejnej mienky a zabezpečení informovanosti ľudí.

Necítili ste v kľúčovom roku 2008 nervozitu, či to vyjde? Rok predtým Rada EÚ neodobrila vstup Litvy, pretože nesplnila inflačné kritérium o 0,1 percenta...

Istá miera nervozity, alebo lepšie povedané napätia, u nás bola. Nemali sme žiadny bianko prísľub, že nás vezmú. Chlieb sa lámal v máji a v júni 2008. Stále sme nemali nič isté, len pocit, že by to mohlo vyjsť. Na dennej báze sa komunikovalo o tejto téme s európskymi inštitúciami. Cítili sme opatrný optimizmus, no s pripomienkou, že stále nemáme nič isté. Poslednou neistotou bolo vyhodnotenie inflačného kritéria, ktoré je naformulované veľmi vágne. Kritérium je naviazané na tri krajiny celej EÚ, nie iba eurozóny, s najnižšou infláciou, kde jej ročný priemer u kandidáta nemôže presiahnuť referenčné číslo o 1,5 %. Navyše, je tam ďalšia podmienka, ktorou je udržateľnosť. To je už veľmi ohýbateľná kategória, ktorú možno rôzne interpretovať. Najväčšou neistotou bolo, či predikcia inflačného vývoja na Slovensku bude vyhodnotená ako udržateľná. Našťastie sa tak stalo.

Euro sme prijali v čase začínajúcej sa globálnej finančnej krízy. Pomohlo nám?

Pre malú a otvorenú ekonomiku ako má Slovensko, bolo euro viac záchranou než príťažou. Som presvedčený, že bez eura by sa nás kríza dotkla silnejšie a zasiahla by nás viac.

Ako vnímate desaťročie SR v eurozóne? Je to úspešný príbeh?

Jednoznačne áno. Sme jedinou krajinou v rámci Vyšehradskej štvorky, ktorá úspešne zaviedla spoločnú menu. Pomáha to aj nášmu image navonok. Ak nás na začiatku tohto storočia považovali v rámci integrácie do EÚ za krajinu druhého sledu až za Poliakmi, Maďarmi a Čechmi, tak vďaka tomu, že sme naštartovali reformy a naprieč krajinou boli všade schopní ľudia, ktorí ich realizovali, prišla zmena k lepšiemu. Zo zadnej pozície sme sa dostali do čela, keď sme prvou a jedinou krajinou v regióne, ktorá absolvovala všetky integračné kroky. Sme členom EÚ, NATO, OECD, Schengenu i eurozóny.

Definovali ste sa ako eurooptimista. Máte taký istý pohľad aj na budúcnosť eura?

Áno, mám. A to aj napriek tomu, že euro je v súčasnosti v kríze a európski lídri hľadajú cesty, ako ďalej. Najlepším dôkazom toho je, že od roku 2015 neprijali žiadneho nového člena. Posledným bola Litva, ktorá skompletizovala trojlístok pobaltských štátov. EÚ rieši viacero problémov naraz a ťažko z nich vypichnúť, čo má väčšiu prioritu. Je to migrácia, brexit, fiškálne problémy? Verím však, že európski lídri, podobne ako v minulosti, dokážu vyriešiť aj tieto otázky. Je to len dobré, že aj vďaka členstvu v eurozóne sme pri tomto rozhodovaní aj my.

Rozhovor s Igorom Barátom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.