Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Kľúčovú úlohu hralo nafúknutie bubliny na trhu s nehnuteľnosťami v USA. Neplatilo to však paušálne pre celú krajinu. Bublina sa vytvorila napríklad v Kalifornii.
Autor TASR
Bratislava/Praha 14. septembra (TASR) - Krach investičnej banky Lehman Brothers bol najväčším bankrotom v dejinách USA. Bolo to len vyústenie vývoja v predchádzajúcich rokoch, keď sa mnohé banky na trhu správali predátorsky, dávali úvery každému a spoliehali sa na nereálne matematické modely, ktoré vylučovali pád trhu. V rozhovore pre TASR to povedal český ekonóm Lukáš Kovanda.
„Kľúčovú úlohu hralo nafúknutie bubliny na trhu s nehnuteľnosťami v USA. Neplatilo to však paušálne pre celú krajinu. Bublina sa vytvorila napríklad v Kalifornii, kde je trh s nehnuteľnosťami silno regulovaný a územné plánovanie neumožňuje veľkú a rýchlu výstavbu. Na jednej strane bola obmedzená ponuka bývania pre príliš regulovaný trh, na strane druhej sa vytvoril príliš veľký dopyt vďaka nízkym úrokovým sadzbám. Mnohé banky sa správali na trhu predátorsky a úvery ponúkali prakticky každému dospelému občanovi bez toho, aby nejako skúmali, či majú dostatočný príjem. Tak sa k hypotékam dostali aj málo bonitní klienti so zlou históriou splácania úverov. Finančným inštitúciám išlo len o zinkasovanie poplatkov alebo provízií spojených s úvermi,“ vysvetlil Kovanda, podľa ktorého je evidentné, že pohnútky bánk diktovala chamtivosť i morálne hazardovanie ich manažérov.
„Vznikol sektor tieňového bankovníctva s veľmi neprehľadnými nástrojmi, ktoré zmiešavali podradné hypotéky dohromady a vďaka matematickým modelom, ktoré možno platili v teórii, no v praxi boli nepoužiteľné, to pôsobilo dojmom, že ide o bezpečnú investíciu. Modely počítali s tým, že riziko sa dá diverzifikovať. Kríza však bola systémová a naraz vypovedalo splácanie množstvo držiteľov hypoték a s tým sa nerátalo. Modely vychádzali z toho, že takýto výpadok môže nastať len raz za milión rokov. Pokiaľ je zle nastavený systém, extrémna udalosť môže nastať dokonca raz za niekoľko rokov. Presne to sa stalo v roku 2008,“ konštatoval Kovanda.
Globalizácia a prepojenia trhov spôsobili, že kríza, ktorá sa začala v USA, sa rýchlo preliala do Európy, kde najviac zasiahla Island, Írsko, Portugalsko, Španielsko, Cyprus a najmä Grécko. Podľa Kovandu aj po desaťročí stále cítime jej dôsledky a nedá sa spraviť jej konečný účet. „V USA boli tri vlny kvantitatívneho uvoľňovania, obrovského tlačenia peňazí. Došlo k odkupovaniu štátnych i súkromných dlhopisov. V Európe, s istým oneskorením, nastalo to isté a trvá to až doteraz. Možno sa nám podarilo utlmiť najväčší prepad, no dnes má americká centrálna banka FED a Európska centrálna banka príliš nafúknuté svoje bilancie a je otázne, ako sa s nimi do budúcnosti vyrovnajú. Keď v súčasnosti pozorujeme otrasy v Argentíne alebo v Turecku, tak z veľkej časti sú dôsledkom toho, že sa FED snaží normalizovať svoju menovú politiku. Možno nás v najbližšom období čaká kríza rozvíjajúcich sa trhov s rastom úrokových sadzieb v USA. Až potom bude možné spraviť definitívny účet za finančnou krízou,“ dodal český ekonóm.
„Kľúčovú úlohu hralo nafúknutie bubliny na trhu s nehnuteľnosťami v USA. Neplatilo to však paušálne pre celú krajinu. Bublina sa vytvorila napríklad v Kalifornii, kde je trh s nehnuteľnosťami silno regulovaný a územné plánovanie neumožňuje veľkú a rýchlu výstavbu. Na jednej strane bola obmedzená ponuka bývania pre príliš regulovaný trh, na strane druhej sa vytvoril príliš veľký dopyt vďaka nízkym úrokovým sadzbám. Mnohé banky sa správali na trhu predátorsky a úvery ponúkali prakticky každému dospelému občanovi bez toho, aby nejako skúmali, či majú dostatočný príjem. Tak sa k hypotékam dostali aj málo bonitní klienti so zlou históriou splácania úverov. Finančným inštitúciám išlo len o zinkasovanie poplatkov alebo provízií spojených s úvermi,“ vysvetlil Kovanda, podľa ktorého je evidentné, že pohnútky bánk diktovala chamtivosť i morálne hazardovanie ich manažérov.
„Vznikol sektor tieňového bankovníctva s veľmi neprehľadnými nástrojmi, ktoré zmiešavali podradné hypotéky dohromady a vďaka matematickým modelom, ktoré možno platili v teórii, no v praxi boli nepoužiteľné, to pôsobilo dojmom, že ide o bezpečnú investíciu. Modely počítali s tým, že riziko sa dá diverzifikovať. Kríza však bola systémová a naraz vypovedalo splácanie množstvo držiteľov hypoték a s tým sa nerátalo. Modely vychádzali z toho, že takýto výpadok môže nastať len raz za milión rokov. Pokiaľ je zle nastavený systém, extrémna udalosť môže nastať dokonca raz za niekoľko rokov. Presne to sa stalo v roku 2008,“ konštatoval Kovanda.
Globalizácia a prepojenia trhov spôsobili, že kríza, ktorá sa začala v USA, sa rýchlo preliala do Európy, kde najviac zasiahla Island, Írsko, Portugalsko, Španielsko, Cyprus a najmä Grécko. Podľa Kovandu aj po desaťročí stále cítime jej dôsledky a nedá sa spraviť jej konečný účet. „V USA boli tri vlny kvantitatívneho uvoľňovania, obrovského tlačenia peňazí. Došlo k odkupovaniu štátnych i súkromných dlhopisov. V Európe, s istým oneskorením, nastalo to isté a trvá to až doteraz. Možno sa nám podarilo utlmiť najväčší prepad, no dnes má americká centrálna banka FED a Európska centrálna banka príliš nafúknuté svoje bilancie a je otázne, ako sa s nimi do budúcnosti vyrovnajú. Keď v súčasnosti pozorujeme otrasy v Argentíne alebo v Turecku, tak z veľkej časti sú dôsledkom toho, že sa FED snaží normalizovať svoju menovú politiku. Možno nás v najbližšom období čaká kríza rozvíjajúcich sa trhov s rastom úrokových sadzieb v USA. Až potom bude možné spraviť definitívny účet za finančnou krízou,“ dodal český ekonóm.
