Bratislava/Praha 16. septembra (TASR) - Pred desiatimi skrachovala americká investičná banka Lehman Brothers. Bol to najväčší krach v dejinách USA a s odstupom čase moment, ktorý spustil globálnu finančnú krízu v roku 2008. Možno sme po desaťročí z najhoršieho vonku, no s jej dôsledkami bojujeme doteraz. Štáty majú po nej viac dlhov a to môže byť v prípade ďalšej krízy, ktorá príde, pre ne fatálne. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky na to upozornil český ekonóm Lukáš Kovanda. V čase začiatku krízy v roku 2008 bol v USA a situáciu mal možnosť hodnotiť na vlastné oči i v rozhovoroch s najväčšími esami americkej ekonomickej sféry.

-Ste vyštudovaný ekonóm. No ešte pred dráhou analytika ste začali robiť rozhovory s významnými svetovými ekonómami, mnohými držiteľmi Nobelovej ceny. Ako ste sa k tomu dostali?-

Od roku 2007 som robil doktorát na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Nechcel som ostať len na akademickej pôde, ktorá mi často pripadá ako odtrhnutá od reality života, a preto som si vyskúšal aj pôsobenie v médiách. Nebola to investigatíva alebo agentúrna žurnalistika, ale dostal som možnosť robiť rozhovory. Možno mi pomohlo, že som už od začiatku kládol aj tvrdé otázky a tým som si získal isté meno. Spočiatku som robil rozhovory s významnými českými podnikateľmi a manažérmi, ako je napríklad Zdeněk Bakala alebo Jan Mühlfeit. V lete v roku 2008 som dostal ponuku absolvovať letnú školu v USA. Práve v tom čase sa tam čoraz viac objavovali znaky rodiacej sa krízy, bolo to napokon tesne pred pádom investičnej banky Lehman Brothers. Ešte na jar v rovnakom roku americká centrálna banka financovala nútené prevzatie inej veľkej investičnej banky, Bear Stearns. Európa v tom čase nerušene rástla, ekonomicky sa rozvíjala, no tí, čo sledovali dianie v globálnej ekonomike, už tušili búrku. Preto som si povedal, že prísť v takomto čase do USA môže byť veľmi zaujímavé a chcel som vypátrať, aká je tam skutočná situácia. Napísal som žiadosti o rozhovory niekoľkým významným americkým ekonómom, u ktorých som predpokladal, že budú mať presné informácie a dokážu vysvetliť, čo sa v USA deje. Paradoxne sa mi ozývali len tie najväčšie kapacity, ako napríklad Joseph Stiglitz. Tým o niečo menej významným expertom som ani nestál za odpoveď.

-Prekvapilo vás to?-

Veľmi. Čakal som, že to bude naopak. Tie najväčšie mená som len skúšal a ani som nedúfal v úspech. Napokon som sa s nimi však aspoň nakrátko stretol. Boli to zaujímavé a poučné rozhovory. Dodnes môžem konfrontovať to, čo mi povedali, s reálnym vývojom. Rozhovory som potom publikoval v Českej republike a vďaka ich ohlasu som do USA opäť cestoval aj v nasledujúcich rokoch. Podarilo sa mi v tomto období stretnúť sa prakticky so všetkými najvýznamnejšími americkými ekonómami. Vydal som z nich dva zborníky, kde som už vtelil aj príbeh finančnej krízy, a teda toho, čo sa v USA odohrávalo v rokoch 2008-2011. Dnes už veľa vecí vidíme inak, no vtedy to vyzeralo, že sa opäť vracia Veľká kríza z 30-tych rokov minulého storočia.

-Ktorý z rozhovorov bol pre vás najzaujímavejší?-

Asi s Paulom Samuelsonom, najvýznamnejším ekonómom druhej polovice 20. storočia a zároveň autorom najrozšírenejšej učebnice ekonómie všetkých dôb, doteraz používanej na vysokých školách a univerzitách. Z nej sa učili celé generácie ekonómov na celom svete. Práve ľudia, ktorých však odchovala, doviedli svet do poslednej finančnej krízy. Nechcem povedať, že za ňu mohol Samuelson, ale ukázalo sa, že to nebola len kríza ekonomík, ale aj ekonómie ako vedy. Veľmi zaujímavý rozhovor som mal s Johnom Nashom, matematikom, ktorý rozvinul teóriu hier. Na základe nej v 60-tych rokoch minulého storočia počas veľkých medzinárodných napätí nedošlo k jadrovému konfliktu vo svete. Najmä počas Karibskej krízy táto teória prispela k tomu, že sa napätie medzi USA a Sovietskym zväzom nevyhrotilo natoľko, aby došlo k vojne. V Hollywoode o ňom napokon natočili Oscarmi ocenený film Čistá duša.

-Ktorý sa mu vraj veľmi nepáčil...-

Mne diplomaticky povedal, že chápe nutnosť, aby mal film zápletku, ktorá musí zaujať divákov. Bol však tolerantný a samotný film veľmi nekritizoval.

-Vráťme sa k téme finančnej krízy, ktorá vás dostala do USA. Pred desiatimi rokmi skrachovala firma Lehman Brothers. Prečo to bol spúšťač krízy? Ako to vnímate s odstupom času?-

Kľúčovú úlohu hralo nafúknutie bubliny na trhu s nehnuteľnosťami v USA. Neplatilo to však paušálne pre celú krajinu. V niektorých federálnych štátoch k takémuto vývoju nedošlo. Bublina sa vytvorila napríklad v Kalifornii, kde je trh s nehnuteľnosťami silno regulovaný a územné plánovanie neumožňuje veľkú a rýchlu výstavbu. Podobný vývoj je v súčasnosti v Prahe, kde chýba 20.000 bytov, no developeri majú zviazané ruky pri výstavbe. V niektorých štátoch USA tak pred viac ako desaťročím vznikla veľká nerovnováha na realitnom trhu. Na jednej strane bola obmedzená ponuka bývania pre príliš regulovaný trh, na strane druhej sa vytvoril príliš veľký dopyt vďaka nízkym úrokovým sadzbám. Mnohé banky sa správali na trhu predátorsky a úvery ponúkali prakticky každému dospelému občanovi bez toho, aby nejako skúmali, či majú dostatočný príjem. Tak sa k hypotékam dostali aj málo bonitní klienti so zlou históriou splácania úverov. Finančným inštitúciám išlo len o zinkasovanie poplatkov alebo provízií spojených s úvermi a hypotéky posúvali ďalej na trh vo forme cenných papierov.

-Dochádzalo aj k takým absurdným situáciám, ako zobrazili vo filme Stávka na neistotu, kde mali aj floridské striptérky vo vlastníctve viacero domov a bytov na neustále refinancované hypotéky?-

Je to podobný príklad ako film Čistá duša. Stojí na reálnych tvrdeniach, no značne prikrášlených, tak, aby to bolo filmársky zaujímavé. Základ je však do veľkej miery pravdivý.

-No to v súčasnosti vidno aj v Česku a na Slovensku, že realitný trh rastie aj preto, lebo ľudia kupujú byty na „kšeft“...-

Špekulatívny dopyt v Českej republike a na Slovensku prispieva k rastu cien nehnuteľností. V Česku vlani rástli najrýchlejšie v rámci celej EÚ. Myslím si však, že súčasná situácia na českom a slovenskom realitnom trhu sa nedá porovnávať s tým, čo sa odohrávalo pred rokom 2008 v USA. Oba trhy sú podstatne prísnejšie regulované, preto drvivá väčšina uchádzačov o hypotéky ich aj dokáže riadne splácať.

-Prečo nastala vôbec takáto situácia na finančnom trhu? Možno hovoriť aj v takých hodnotových kategóriách, ako je chamtivosť alebo morálny hazard?-

Ľudia sú chamtiví alebo lační prirodzene. Do istej miery môžu byť tieto vlastnosti aj celospoločensky prospešné. Pretože pokiaľ niekto chamtivo sleduje vlastné ciele, aby mal vyšší zisk a príjem, môže to viesť k zdravej konkurencii a k inováciám. Niekedy sa to však zvrhne. Hľadajú sa cestičky v systéme, aby sa s ním dalo hrať a vybabrať. Presne to sa stalo pred finančnou krízou, keď vznikol sektor tieňového bankovníctva s veľmi neprehľadnými nástrojmi, ktoré zmiešavali podradné hypotéky dohromady a vďaka matematickým modelom, ktoré možno platili v teórii, no v praxi boli nepoužiteľné, to pôsobilo dojmom, že ide o bezpečnú investíciu. Modely počítali s tým, že riziko sa dá diverzifikovať. Kríza však bola systémová a naraz vypovedalo splácanie množstvo ich držiteľov a s tým sa nerátalo. Modely vychádzali z toho, že takýto výpadok môže nastať len raz za milión rokov. Počítali len s veľmi malou pravdepodobnosťou extrémnych udalostí. V skutočnosti je to však naopak a pokiaľ je zle nastavený systém, extrémna udalosť môže nastať dokonca raz za niekoľko rokov. Presne to sa stalo v roku 2008.

-Pôvodne boli obavy, aby finančná kríza nenadobudla rozmery rokov 1929-1933. Prečo k tomu napokon nedošlo?-

Ešte zo školy máme pred očami čiernobiele fotografie chudobných amerických robotníkov, ako čakajú na polievku a nemajú šancu získať akúkoľvek prácu. To boli 30-te roky. Pri pohľade na Grécko si vravím, či neprežívalo niečo podobné. V roku 2013 malo nezamestnanosť mladých ľudí na úrovni 60 %. Samozrejme, už nevidíme také smutné pohľady na chudobných a nezamestnaných, ako pred deviatimi desaťročiami. Krajiny majú vyvinuté sociálne systémy, ktoré dokážu aspoň zmierniť dosahy kríz a nevyústia do až drastických prípadov bezdomovectva a vandráctva, ako to bolo v USA. Ekonomický prepad, ktorý však prežilo a prežíva Grécko, je porovnateľný. Akurát to nie je pád až na úplné dno. Mladí ľudia si udržali akú-takú životnú úroveň. Nemajú však prácu, vlastný byt, musia žiť viacerí príbuzní v rámci rodiny pohromade a často na vidieku. Kríza tak ovplyvnila aj sociálny život ľudí.

-Kríza zasiahla veľkou silou viaceré európske krajiny. Môžeme hovoriť o Islande, Írsku, Portugalsku, Španielsku. Prečo si to však najviac zo všetkých odnieslo Grécko?-

Grécko na tom bolo zle už pred krízou. Tá len ukázala investorom holú pravdu o obrovskom deficite a dlhu krajiny. Ešte doteraz sú z toho „vyľakaní“ a nie je možné, aby sa dialo to isté, čo v rokoch 2005-2006, keď si grécka vláda požičiavala na finančných trhoch prakticky za rovnaké úroky ako Nemecko. Investori mali z hľadiska rizika medzi Berlínom a Aténami rovná sa. Grécko sa však už navždy stane symbolom tejto finančnej krízy. Skrytých problémov, ktoré sa kumulovali celé desaťročia, počas ktorých vlády vytvárali schodky a zadlžovali krajinu, bolo najviac práve v tejto krajine. Grécko napríklad doteraz nemá vytvorený kataster nehnuteľností. U nás ho máme už od čias Márie Terézie. Ako to, že investori požičiavali takejto krajine za rovnakú cenu ako Nemecku? Preto v pozadí krízy nebola len bublina na americkom realitnom trhu, ale aj zmámenie investorov na trhu s dlhopismi v eurozóne.

-Kto bol viac na vine, grécka vláda, ktorá si nezodpovedne požičiavala, alebo investori, ktorí nezodpovedne požičiavali krajine, ktorá sa nemohla porovnávať s Nemeckom?-

Primárny problém je u gréckych vlád. Keby nevytvárali masívne deficity a nekumulovali dlh, tomuto problému by nečelili. Potom je otázkou, do akej miery pochybili nemecké a francúzske banky, ktoré požičiavali Grécku podobne, ako americké banky dávali nemajetným a chudobným hypotéky. A sme pri morálnom hazarde, keď im pôžičky priniesli krátkodobý zisk s vedomím, že veď v prípade problémov im pomôže daňový poplatník.

-Presne to sa napokon aj stalo...-

Áno a je potrebné povedať, že prvý záchranný program Grécka bol skôr o záchrane francúzskych a nemeckých bánk. Na druhej strane, boli roky 2010, 2011, nervozita na svetových trhoch sa dala krájať a pokojne mohlo nastať dokonca ešte niečo oveľa horšie ako krach Lehman Brothers v eurozóne. Je veľká otázka, „čo by bolo keby“. Pokojne mohol nastať domino efekt, ktorý by stiahol celý svet do ešte horšej krízy. Preto mám pochopenie pre politické riešenie, ktoré vtedy padlo. Jediný možný krok bolo najskôr zachrániť nemecké a francúzske banky a až potom Grécko. Nie je to ideálna interpretácia, ale stalo sa. Dodnes však cítime dôsledky finančnej a dlhovej krízy a ešte dlho ich aj cítiť budeme. Centrálne banky sa stali takými silnými hráčmi, ako neboli doteraz nikdy v histórii. V USA boli tri vlny kvantitatívneho uvoľňovania, obrovského tlačenia peňazí. Došlo k odkupovaniu štátnych i súkromných dlhopisov. V Európe, s istým oneskorením, nastalo to isté a trvá to až doteraz. Možno sa nám podarilo utlmiť najväčší prepad, no dnes majú americká centrálna banka FED a ECB príliš nafúknuté svoje bilancie a je otázne, ako sa s nimi do budúcnosti vysporiadajú. Keď v súčasnosti pozorujeme otrasy v Argentíne alebo v Turecku, tak z veľkej časti sú dôsledkom toho, že sa FED snaží normalizovať svoju menovú politiku. Možno nás v najbližšom období čaká kríza rozvíjajúcich sa trhov s rastom úrokových sadzieb v USA. Až potom bude možné spraviť definitívny účet za finančnou krízou. Teraz sa to ešte nedá, lebo sme niekde v polčase a nie je vylúčené, že ešte prídu ďalšie náklady, ktorú súvisia s krízou v roku 2008.

-Ešte nie sme z najhoršieho vonku?-

Prajem si, aby to tak bolo, no nezdieľam určité nadšenie, ktoré sa napríklad objavilo v súvislosti s ukončením záchrany Grécka v auguste tohto roku. No za akú cenu? Dlží viac ako 200 miliárd eur Európskemu stabilizačnému mechanizmu, 32 miliárd eur Medzinárodnému menovému fondu. Nezamestnanosť má takmer 20 %, pri mladých ľuďoch dokonca dvojnásobok. Keby sme také niečo mali u nás, je to veľká katastrofa. Tam sa to berie ako veľký úspech. Po desiatich rokoch krízy! Čo sa stane, keď si začne Grécko požičiavať na finančných trhoch za komerčné úroky, ktoré sú vyššie ako úroky od Európskeho stabilizačného mechanizmu? Zdá sa, že to úplne najhoršie EÚ už prekonala, no za cenu obrovských nákladov.

-To vyznieva, že finančná kríza sa ešte neskončila...-

Sme v období, keď sa stále ešte stretávame s jej dôsledkami.

-Poučili sme sa?-

Iba v istom zmysle. Sprísnila sa regulácia v mnohých oblastiach, no to nás lepšie pripravilo na vojnu, ktorá sa skončila. Nepodaril sa odstrániť morálny hazard, banky stále dokážu až príliš riskovať za každú cenu a za to, čo sa stalo v roku 2008, neboli potrestané. Dlhy stále rastú a práve tie boli jednou z kľúčových príčin finančnej krízy v roku 2008. Väčšina európskych štátov je v tomto smere na tom horšie ako bola pred desaťročím. Vezmime si Českú republiku, ktorú patrí k najlepších v oblasti fiškálnej disciplíny. Do roku 2008 sme mali vždy pomer verejného dlhu k HDP do 25 %. Aktuálne ho máme o desať percentuálnych bodov vyšší. Rastúci dlh urobí každú krajinu zraniteľnou. Keď by prišla ďalšia kríza, čo spraví Francúzsko, ktoré má pomer dlh k HDP 100 %?

-Môže to eurozóna zvládnuť?-

Eurozóna má mechanizmy, aby tlmila dosahy ďalšej prípadnej krízy, no musela by byť podobná tej poslednej. Ak príde iný typ krízy, bude pravdepodobne hlbšia, a preto bude omnoho náročnejšie s ňou zápoliť. Úrokové sadzby v eurozóne sú príliš nízke a už nie je kam klesať. Druhým dôvodom je celkový nárast dlhov. Máme tak menej munície, aby sme bojovali s ďalšou krízou.