Bratislava 9. marca (TASR) - Podvodné správanie je častým javom pri podnikaní v Česku a na Slovensku. Paradoxne, korupcia pri tom netvorí väčšinu nekalej činnosti. Väčšinou ide o podvody, kde zlyháva kontrola a firmy tunelujú ich vlastníci, manažéri alebo aj zamestnanci. Podvodné správanie sa nedá stopercentne odstrániť. Skôr ide o to, nastaviť systém, aby zamedzil čo najväčšiemu množstvu nekalých praktík. Povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky forenzný vyšetrovateľ a výkonný riaditeľ spoločnosti Surveilligence Ján Lalka.


Finančná kríza, ktorá vypukla v roku 2008, súvisela s podvodným správaním na finančných trhoch. Vzali si z toho hráči na trhu ponaučenie?
Myslím si, že áno, pretože identifikované podvody vyvolali obrovský otras na trhu a investori si prestali byť istí informáciami, ktoré dostávali. Zaviedlo sa preto viacero legislatívnych úprav a politík, ktoré firmy preberali a uvádzali do praxe. Tak, aby sa nekalé správanie neopakovalo. Z krátkodobého hľadiska to prispelo k zamedzeniu viacerých druhov podvodov. Mám však skúsenosti s tým, ako to vyzerá v bežných firmách. Každé opatrenie na zvýšenie kontroly či transparentnosti, len prinúti páchateľov, aby hľadali iné medzery v systéme. Bez aktívnych mechanizmov takéto opatrenia nefungujú.

Aké aktívne činnosti alebo mechanizmy máte na mysli?
V tom, že sa aktívne pripravujeme na scenár, ktorý môže nastať v budúcnosti. Ide napríklad o preverovanie si obchodných partnerov a hodnotenie, ktorý z nich môže byť rizikom pre moju spoločnosť aj na úkor možného vyššieho zisku. Ďalej môže ísť o preverovanie si zamestnancov a kľúčových lídrov. To je však v našich krajinách veľmi nepopulárne. Dôležité je aj investovať do vzdelávania, aby zamestnanci vedeli rozoznať nekalú činnosť a poznali etické správanie.

Podnikanie v Česku a na Slovensku je výrazne ovplyvnené osobnými väzbami. Patrí to medzi slabé miesta, kde môžu vznikať podvody?
V tomto sme veľmi špecifickí. Dve malé krajiny, kde každý každého pozná. Prevláda komunitné vnímanie biznisu, kde sa dôveruje ľuďom, ktorých niekto známy odporučil. Nehľadá sa v rámci širšej konkurencie to najlepšie, čo by mohlo byť na trhu. Tieto väzby dokážu zabezpečiť nielen hladký priebeh podnikania, ale aj ľahké obchádzanie kontrolných mechanizmov a páchanie podvodov. Vnímam to ako jedno z veľkých rizík, vedúcich k páchaniu nekalej činnosti.

V oboch krajinách však pôsobí veľa firiem zo zahraničia, kde sú etické štandardy a kontrolné mechanizmy podstatne vyššie. Nedarí sa im narušiť spomínané väzby?
Niektoré transparentné praktiky sa dostávajú aj k nám. Napríklad firmy sa snažia využívať deklarácie o konflikte záujmov. Pokiaľ je zamestnanec členom výberovej komisie pri zabezpečovaní zákazky alebo verejného obstarávania, mal by deklarovať, že nie je v konflikte záujmov s jednotlivými uchádzačmi. Ak by bol, mal by to priznať a vzdať sa členstva v komisii. Riziko vzniká v momente, keď to neprizná. Potom zväčša argumentuje, že o tom ani poriadne nevedel. Mali sme prípad, keď člen výberovej komisie rozhodol o pridelení kontraktu pre firmu jeho vzdialeného príbuzného. Keď sme ho odhalili, tak sa obhajoval slovami, veď jeho príbuzný dal najlepšiu cenu a to by malo byť podstatné.

Podobný prípad bol na Slovensku v roku 2011, keď sa daňové riaditeľstvo v Košiciach presťahovalo do budovy, ktorú vlastnil člen rovnakej strany, ako minister financií. Merané touto optikou nemalo k tomu dôjsť...
Presne tak. V týchto prípadoch dochádza k zásadnému nepochopeniu princípu kontroly, v ktorej ide o zaistenie transparentnosti výberového konania. Takýto spôsob výberu je rizikovejší. Pokiaľ sa konflikt záujmov neprizná, existuje podozrenie, že člen komisie môže dávať citlivé informácie svojmu známemu, aby na základe nich podal najlepšiu ponuku.

Dá sa reálne vyšetriť a odhaliť takýto únik informácií?
V dnešnom prostredí sa už dá. Umožnil to rozvoj elektronickej komunikácie, internetu, využívania mobilov. Komunikačné zariadenia sa dajú sledovať a vystopovať. Vyšetrovanie vo firmách je zložitejšie, no existuje množstvo legálnych zdrojov informácií. Dá sa nájsť viacero nepriamych indícií, ktoré poukazujú na to, že mohlo dôjsť k manipulácii s cenou alebo aj s celou ponukou.

Ide o časté prehrešky?
V rámci našich vyšetrovaní ide o časté prešľapy. Únik informácií má veľakrát za následok významné poškodenie firmy. Paradoxne často k nemu dochádza, aj keď kontrolné mechanizmy v spoločnosti dobre fungujú a hľadá sa cesta, ako ich obísť.

Aké ďalšie druhy podvodov sa vyskytujú vo firmách?
Pravidelne robíme štatistiku firemných podvodov v Česku a na Slovensku. Medzi najčastejšie patria napríklad podvody týkajúce sa nákupu alebo fakturačné podvody. Vo všeobecnosti možno povedať, že najčastejšie sa nekalá činnosť deje na oddeleniach, kde do firmy prichádzajú, alebo odchádzajú peniaze. To sú však menšie prehrešky, ktoré si dokáže spoločnosť vyriešiť sama a vie ich odhaliť aj firemný účtovník alebo audítor. Podstatne nebezpečnejšie sú podvody, ktorých sa dopúšťa top manažment alebo vlastníci, kde úplne zlyháva kontrola, pretože nad nimi už nie je žiadny dozor. Tieto prečiny sa ťažko odhaľujú a väčšinou k tomu dochádza pri výmenách majiteľov alebo štatutárov firmy. Často sú pochybné praktiky skryté vo veľmi sofistikovaných schémach, cez obchodovanie so spriaznenými firmami, ktoré vyzerá ako štandardné obchodné operácie. Ak nastane nejaký problém a transakcie sa odhalia ako nevýhodné pre firmu, tak sa argumentuje, že išlo len o bežné riziko podnikania.

Aké sú možné signály toho, že sa vo firme deje niečo nekalé?
Je napríklad veľmi podozrivé, keď firma obchoduje so spoločnosťami, pre ktoré je jediným klientom alebo so spoločnosťami, ktoré vznikli len krátko pred podpisom kontraktu.

Čiže tunelovanie?
Je to jednoduchá schéma. Šéf nákupu obchoduje dlhodobo s nejakou firmou s komoditou, ktorá má približne stabilnú cenu. Mení sa veľmi málo, napríklad maximálne päť percent za rok. Povie si, nikto si nevšimne, ak do schémy vložím tretí subjekt. Založí novú firmu na meno nejakého známeho, ktorá bude dôveryhodne vyzerať a celý obchod pôjde cez ňu. Bude u nej nakupovať za cenu napríklad o jedno percento vyššiu ako zvyčajne. Rozdiel si nikto nevšimne a jednopercentná marža ostane v účelovej firme. Potom už vyrieši, ako prostriedky zlegalizuje, napríklad formou vyplatenia dividendy alebo dlhodobou pôžičkou tretiemu subjektu.

Často sa vyskytujú situácie, že sa v obchodných vzťahoch objavujú schránkové firmy alebo adresy, na ktorých sídli veľké množstvo firiem. Tiež je potrebné v týchto prípadoch zvýšiť pozornosť?
Áno, je to jeden z rizikových faktorov. Vždy je dobré si pozrieť, ako vyzerá sídlo obchodného partnera a zistiť si čo najviac o jeho histórii, štatutároch a ich väzbách. Pokiaľ má sídlo na mieste, kde sú zaregistrované stovky iných firiem, je veľmi pravdepodobné, že ide o virtuálnu spoločnosť a že tam takáto firma nemá skutočnú kanceláriu so zamestnancami.

V minulosti sa veľa podvodov objavovalo v spojitosti s konkurzmi spoločností. Platí to stále?
Áno, pri konkurzoch je veľa podvodov rôzneho druhu. Z firiem pred úpadkom sa často podvodným spôsobom vyvádzajú peniaze. V Česku sme napríklad šetrili prípad, kde sa podobné praktiky prevádzali aj v čase, keď už bola firma v konkurze. Bývajú za tým veľmi skúsené a zohrané skupiny právnikov a poradcov. Boli natoľko sofistikovaní, že sa im takéto konanie darilo dlho skrývať. Poznám prípad, keď na tretiu firmu previedli zákaznícky kmeň s tým, že partneri nechcú obchodovať s firmou v úpadku. To by dávalo zmysel. Lenže príjmy z obchodovania mali vracať do pôvodnej firmy v úpadku a to už nerobili. Snažili sa to kryť všemožnými podvodmi, falšovali správy pre veriteľský výbor aj pre konkurzného správcu.

Z vašich slov vyplýva, že firemné podvody sú čoraz sofistikovanejšie. Nemohol by byť formou prevencie aj exemplárny trest? Zatknutie nejakej veľkej ryby, akou bol napríklad nedávno v Česku údajný kmotor Rittig?
Áno, takýto prípad by veľmi podporil dôveru v spravodlivosť. Veľkú úlohu pritom v tomto prípade zohral Nadačný fond proti korupcii, ktorý založil Karel Janeček. Dôležité je, že ustál tlak na zrušenie, ktorý vyvíjala advokátska kancelária Šachta and Partners (v súčasnosti MSB Legal). Získali dôkazy o mimoriadne závažnom nekalom konaní, ukázali ako klientelisticko-korupčný systém funguje a dokázali to zmedializovať. Nešlo o nejakú drobnú korupciu na úrade, ale o systém, ako vyvádzať verejné prostriedky do daňových rajov a tam ich legalizovať. Urobili skvelú prácu v tom, že ukázali, ako tieto schémy fungujú a kto všetko v nich môže byť zapletený.

V Česku je Nadačný fond proti korupcii iniciatívou podnikateľov, ktorým sa nepáčia podvodné praktiky. Pomohla by podobná inštitúcia aj na Slovensku? Sú signály, že sa niečo také chystá...
Mám informácie, že sa o tom rokuje a viem aj o niektorých subjektoch, ktoré by mali byť jej súčasťou. Na jednej strane si myslím, že by bolo veľmi dobré, keby niečo také fungovalo. Na strane druhej vnímam veľa rizík, ktoré sú s tým spojené. Len čo siahnete na politicky citlivú kauzu, ste pod enormným tlakom. Fond musí mať schopných ľudí, ktorí dokážu vyšetrovať kauzy a zároveň mať morálnu integritu. Budú prenasledovaní, vydieraní, škandalizovaní, no musia ostať pevní. Pokiaľ sa taký fond bude zaoberať menšími vecami, ktorými sa zaoberá aj polícia, vznikne len ďalšia duplicita a to nemá zmysel robiť. Význam by mal však v kauzách, ktoré presahujú schopnosti a možnosti polície, kde sú prepojenia medzi orgánmi činnými v trestnom konaní, politikmi a mocenskými zoskupeniami v pozadí.

Prečo by to malo byť na Slovensku väčšie riziko, keď to v Česku ustáli?
Záleží od personálneho obsadenia tímu, ktorý bude vyšetrovať a od spôsobu, ako budú získavať dôkazy a ako ich budú medializovať. Na Slovensku je zbytočne prísny zákon o ochrane osobných údajov. Nie je jednoznačné, či by takému fondu umožnil zverejňovať a robiť osvetu ako v Českej republike. Ak by sa však podarilo nájsť ľudí so skúsenosťami s vyšetrovaním z polície, z tajných služieb, ktorí majú aj silnú morálnu integritu, potom by to mohlo fungovať. Dôležitý bude aj spôsob zverejňovania informácií, pretože mechanizmus podvodov je zväčša známy, je však do neho potrebné dosadzovať konkrétne mená.

Je Nadačný fond proti korupcii v Česku podporou väčšej transparentnosti v podnikaní?
Mechanizmus údajnej nekalej činnosti v kauze Rittig odkryl už v roku 2011 a vtedy mu mnohí neverili. Tým, že bol pán Rittig a spolupracujúci advokáti obvinení, sa ukazuje, že informácie, s ktorými Nadačný fond proti korupcii prichádza, nie sú senzácie pre médiá, ale podozrenia skutočne podložené dôkazmi. Zaoberajú sa už ďalšími oblasťami, ako je zdravotníctvo, cirkevné reštitúcie. Majú výsledky a ukazujú sa ako organizácia, ktorá aktívne bojuje proti podvodom.

Ako je to s podvodmi v porovnaní súkromný a štátny sektor?
Nemám veľmi skúsenosti s prácou pre štátnu správu alebo verejný sektor. Spomínam si ale napríklad na vyšetrovanie pre jednu samosprávu, kde zvolili nové zastupiteľstvo. Robili sme pre nich forenzný audit a po niekoľkých mesiacoch sme odovzdali zistenia, ktoré poukazovali na množstvo nekalej činnosti predchádzajúceho zastupiteľstva. Prípadom sa začala zaoberať polícia. Postupne bol však každý vyšetrovateľ, ktorý mal na starosti túto kauzu, odvolaný, pretože vyšetrované osoby mali v regióne veľmi silné postavenie. Po pár mesiacoch došlo k politickej zmene. Nové zastupiteľstvo odvolali a k moci sa dostali ľudia, ktorých prechmaty sme popísali v našej správe. Jej zistenia sa dostali k nim a vedeli, na čo si majú dávať pozor v budúcnosti. Aj v tom je problém spolupráce so štátnou správou. Výstup z vyšetrovaní sa využíva na boj proti oponentom a primárne nie na transparentnejšie fungovanie štátneho sektora. Vrátim sa však k porovnaniu štátnej a súkromnej sféry. Štátna správa je pod veľkým drobnohľadom a pozornosťou médií. Vtedy má človek pocit, že sa v nej deje veľa trestnej činnosti, ale nemusí to byť reálne až také zlé. Súkromný sektor takejto pozornosti uniká, málo sa o ňom hovorí, a preto sa pod povrchom deje veľa druhov trestnej činnosti. Platí, že všade, kde sú ľudia, hrozí riziko podvodov. Nikdy sa nedajú stopercentne odstrániť. Skôr ide o to, nastaviť systém, aby zamedzil čo najväčšiemu množstvu nekalých praktík.



Rozhovor s Jánom Lalkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.