Bratislava 24. februára (TASR) - Aj keď sa na Slovensku od roku 2009 používa euro, celé desaťročia sa na jeho území platilo Korunou československou. V pondelok 25. februára uplynie 100 rokov, odkedy sa začala rodiť spoločná mena Čechov a Slovákov.

Práve 25. februára 1919 bol prijatý zákon č. 84, ktorým sa začala menová odluka novovzniknutej Československej republiky od Rakúska-Uhorska. V monarchii sa koruna používala už od roku 1892, kedy nahradila zlaté. Po prvej svetovej vojne a po rozpade cisárstva sa používala koruna aj v nástupníckych štátoch – československá koruna, rakúska, maďarská a juhoslovanská koruna.

Vzhľadom na vysokú mieru inflácie v Rakúsku a Maďarsku však nová československá vláda považovala za potrebné, aby malo Československo vlastnú menu. Alois Rašín, minister financií vlády Karla Kramářa, navrhol dovtedy neobvyklý spôsob reformy, ktorej príprava sa navyše odohrávala v utajení.

Krátko po prijatí príslušného zákona č. 84 sa začali rakúsko-uhorské bankovky kolkovať a zároveň postupne sťahovať z obehu. Celý proces trval len týždeň, od 3. do 9. marca, na území Slovenska to bolo o niekoľko dní viac.

Kto odovzdal na okolkovanie do 2000 korún, tomu po zaplatení jednopercentného poplatku rovnakú sumu vrátili. Zo sumy nad 2000 korún vyplatili občanovi len polovicu, druhú dostal ako zálohu na majetkovú dávku (vtedajšia forma majetkovej dane). A napokon z čiastky nad 10 000 korún ostala majiteľovi len štvrtina. Zvyšné peniaze sa ľuďom ukladali ako nútený vklad s úrokom 1 percento a s dobou splatnosti 30 rokov.

Samozrejme, v roku 1949 už svoje peniaze nik nedostal. Plán stiahnuť takto do obehu 80 percent inflačných platidiel, sa splnil sčasti – napokon bolo stiahnutých asi 50 percent obeživa.

Banky počas kolkovania nesmeli prijímať ani vyplácať vklady. Rovnako veritelia nemuseli prijímať pohľadávky vzniknuté pred reformou. Štát dokonca uzatvoril aj hranice. Kolkovanie sa vzťahovalo na platidlá s hodnotou 10, 20, 50, 100, 500 a 1000 korún.

Na základe zákona z apríla toho istého roku sa začali pripravovať nové československé bankovky. Prvou z nich, ktorou mohli občania platiť, bolo československá stokorunáčka z júla 1919. Názov "koruna" sa uchoval, aj keď boli v hre aj iné možnosti, napríklad denár, hrivna, sokol, groš, dokonca aj lev či československý frank, alebo tiež rašín.

Inflácia sužovala československú ekonomiku aj v rokoch 1920 a 1921, čo si vyžadovalo nepopulárne opatrenia. Aj keď bol Alois Rašín vo funkcii ministra financií len krátko, stal sa natoľko nenávideným, že naňho vo februári 1923 spáchal komunista Josef Šoupal atentát. Rašín podľahol zraneniam 18. februára a Šoupala odsúdili na 18 rokov väzenia.

Počas druhej svetovej vojny sa na Slovensku platilo slovenskou korunou a v Česku a na Morave protektorátnou korunou. Koruna československá so zlatým štandardom bola obnovená 1. novembra 1945. Smutnou kapitolou bola menová reforma v roku 1953, pri ktorej sa objem obeživa zredukoval z cca 52 miliárd kusov na 1,4 miliardy.

Veľa ľudí prišlo o svoje úspory, keďže sa peniaze menili len do výšky 300 korún v pomere 1:5 a ostatná hotovosť nad týmto limitom v kurze 1:50. Ekonomike tento krok veľmi nepomohol a Československo preň bolo v roku 1955 vylúčené z Medzinárodného menového fondu.

Napokon sa éra spoločnej meny Čechov a Slovákov skončila po 1. januári 1993, keď sa Česká a Slovenská republika osamostatnili. Slovensko po šestnástich rokoch slovenskej koruny vstúpilo do eurozóny.