Bratislava 15. júna (TASR)- Stavebné sporenie je na Slovensku dve desaťročia a v súčasnosti prežíva jedno z lepších období. Jeho podporný nástroj, štátna prémia, dostala transparentný vzorec a prestala byť predmetom politického kupčenia. Paradoxne, najväčšiu zásluhu na rozvoji stavebného sporenia na Slovensku mal expremiér Vladimír Mečiar, povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky predseda predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne Imrich Béreš.


-Stavebné sporenie je na Slovensku viac ako dvadsať rokov. Počas tejto doby prekonalo rôzne obdobia, keď hrozilo zrušenie inštitútu takzvaných priateľských sporiteľov, došlo k znižovaniu štátnej prémie, ale zažilo aj roky rozmachu tohto systému. Ako je na tom v súčasnosti?-

Máte pravdu v tom, že sme za dvadsať rokov prekonali rôzne výkyvy. Zaznamenali sme šestnásť legislatívnych zmien, niektoré boli pozitívne, iné zasa negatívne. Medzi pozitívne patrí to, že štátna prémia sa začala vypočítavať matematickým vzorcom a prestala byť predmetom politického kupčenia. Pozitívne hodnotím aj fakt, že právnické osoby majú tiež nárok na štátnu prémiu. Boli aj rôzne ataky, ktoré sme ustáli a vždy zvíťazil zdravý rozum nad politickými ambíciami. Štát platí ročne približne 40 miliónov eur ako štátnu prémiu. To však nie sú peniaze stavebných sporiteľní, ale patria ich klientom. V súčasnosti je teda stavebné sporenie stabilné. Každé euro, ktoré štát poskytne na stavebné sporenie, mu prináša na základe daní a odvodov až šesťnásobok späť.


-Štátna prémia sa vypočítava matematicky. Je teda jej nastavenie zaujímavé a motivujúce pre sporiteľov?-

Vedeli by sme si predstaviť aj vyššiu podporu, ale akceptujeme matematický systém výpočtu štátnej prémie. Potom to vychádza niekedy výhodnejšie viac a niekedy menej. Nastavenie je však korektné a férové.


-Úrokové sadzby na sporenie sú v súčasnosti na trhu nízke. Dokáže tento stav využiť stavebné sporenie?-

Stavebné sporenie je uzavretý systém z hľadiska prísunu finančných zdrojov. V súčasnosti je jeho zhodnotenie výhodnejšie ako úročenie termínovaných vkladov.


-Cítiť to aj na záujme o stavebné sporenie?-

Konkurencia na trhu je obrovská. Komerčné banky majú pretlak hotovostných peňazí, lebo úrokové sadzby sú takmer nulové. Musia ich však investovať, aby na nich zarobili. Najlepšou možnosťou sú úvery, kde na maržiach zarábajú a vytvárajú väčšiu časť zisku. V tejto sfére sú pre nás komerčné banky tvrdou konkurenciou. Na vkladoch to nie je až tak vidno.


-Nedávno zverejnený prieskum ukázal zdanlivý paradox. Západná polovica Slovenska, lepšie zarábajúca, sporí menej ako chudobnejší východ krajiny. Vidno podobné správanie aj pri stavebnom sporení?-

Áno. Čím viac na východ, tým viac sú ľudia ochotní sporiť a brať si menej úverov a v nižších sumách. Bratislava a okolie sporí minimálne, no vo väčšej miere berie úvery vo vyšších sumách.


-Čím to je?-

Životnou úrovňou. V Bratislave je nízka nezamestnanosť a mzdy sú výrazne vyššie oproti priemeru. Ľudia preto investujú do kúpy nehnuteľností, bytov či domov alebo do spotreby. Na východe majú ľudia mentalitu takú, že si odkladajú na horšie časy. Úvery využívajú potom predovšetkým na rekonštrukcie.


-Na Slovensku je na rozdiel od západnej Európy omnoho vyššia potreba vlastniť nehnuteľnosť s viac ako 90-percentným podielom súkromného vlastníctva. Má preto zmysel u nás rozvíjať sektor nájomného bývania?-

Sme jednoducho "mantinelisti". Zo stopercentného vlastníctva štátneho a družstevného za socializmu sme spravili 96-percentné súkromné vlastníctvo nehnuteľností. Len ten zvyšok tvoria nájomné byty. Lenže slovo nájomné, v našom ponímaní, znamená sociálne byty pre marginálne vrstvy obyvateľstva, čo je nesprávne. Nájomné bývanie chýba pre mladé rodiny a mobilitu pracovnej sily.


-Vidíte priestor, aby sa to zmenilo?-

Určite áno. Zaoberali sme sa tým pred niekoľkými rokmi. Vyžaduje si to však výraznú reformu v legislatíve. Museli by sme zmeniť viac ako dve desiatky zákonov, aby sa dalo realizovať nájomné a nie sociálne bývanie. Štát však musí stanoviť podmienky pre investorov, aby išli do tohto podnikania, pretože ide o zdroje s dlhšou dobou návratnosti. Určite by sa mohli motivovať daňovými alebo odvodovými výhodami.


-Takýto projekt ste navrhli vláde pred niekoľkými rokmi. Zaznamenali ste nejaký posun, alebo je to stále v rovine, že treba zmeniť desiatky zákonov?-

Snažíme sa vytvárať tlak, aby sa tým exekutíva zaoberala. Lenže nie je to prioritou.


-Čo by sa muselo urobiť najskôr?-

Vláda sa musí rozhodnúť, že tento segment podporí a formulovať, za akých podmienok, v dôvodovej a dopadovej analýze.


-Ako by ste v súčasnosti charakterizovali vzťah medzi vládou a bankami? Od minulého roka je v platnosti bankový odvod, ktorého zavedenie sprevádzal veľký nesúhlas...-


V politike platí, že keď sa nepriateľ nenájde, tak sa nepriateľ určí. Banky boli určené za nepriateľa číslo jeden. To však nielen na Slovensku, ale vo všeobecnosti. Na bankách sa skúša všeličo a vinia ich z rozpútania hospodárskej krízy. Nesúhlasím s tým, pretože banky sú krvou hospodárstva. Ak nefungujú dobre, tak sa ani ekonomika nerozvíja. Treba preto vždy hľadať rozumnú mieru kompromisu. Zisk v ktoromkoľvek odvetví sa však nesmie považovať za trestný čin.


-Zhoršili sa podmienky na podnikanie bánk?-

Určite áno. Vedie to ku koncentrácii bankového dohľadu a zbytočnej byrokracii. Prijímajú sa stovky analytikov na úrovni Európskej centrálnej banky, ktorých úlohou bude kontrolovať už aj tak kontrolované. Až 85 percent bankového sektora v Európe nebude kontrolovať národný, ale európsky bankový dohľad. Spôsob dohľadu bánk to skomplikuje a vidím to ako zbytočný byrokratický krok.


-Cieľom tohto opatrenia bola prevencia, aby už nedošlo ku kríze ako v roku 2009. Splní to tento cieľ?-

Nejde o prevenciu, ale o represiu. Z môjho pohľadu sa to dalo riešiť inak.


-Môže to mať aj ďalšie dosahy na bankový sektor? Napríklad fúzie a väčšie bankové zoskupenia v rámci Európy?-

Myslím si, že v krátkej dobe nastane isté preskupenie síl. Predpokladám, že do európskych bánk príde veľa ruského a čínskeho kapitálu.


-Spomínali ste, že banky trestajú za to, čo sa stalo vo svete v rokoch 2008-2009. Vo všeobecnosti prevláda názor, že za finančnou krízou sú banky. Čo si myslíte vy?-

V pozadí krízy sú primárne investičné banky v USA. To je potrebné presne pomenovať. Politici stanovili regulatívy, ktoré americké investičné banky plne využili. Prakticky neboli pod kontrolou národného regulátora a robili si, čo chceli. Z toho vznikla bublina, ktorá sa rozšírila do celého sveta. Keby bol v USA tvrdý regulátor, tak sa mohlo predísť finančnej kríze. Európske banky sú v tomto smere menej vinné ako investičné banky v USA.


-Ako sa s krízou vysporiadala EÚ, keď zachraňovala štáty ako Grécko, Portugalsko, Írsko alebo Španielsko?-

Dalo sa to riešiť aj iným spôsobom. Kedysi sa verilo tomu, že štát nemôže zbankrotovať, s tým, že štátne cenné papiere sú najistejšou možnou investíciou. Problém však bol politický a kapitálový. V Grécku mali veľké európske štáty ako Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia svoje investície, ktoré potrebovali ochrániť a zároveň tam pôsobili aj ich financujúce banky. Ak by nechali padnúť európski politici tieto banky, tak by to malo pre nich negatívny vnútropolitický dôsledok.


-Na Slovensku bola ohľadom Grécka veľká politická diskusia, ktorá vyvrcholila pádom vlády na takzvanom eurovale. Pomohli podľa vás európske stabilizačné mechanizmy vyriešiť krízu?-

Pomohli k tomu. No pre jednotlivé štáty to bol logický záväzok. Keď ste raz členom nejakého klubu, musíte plniť jeho pravidlá hry, či už v dobrom alebo v zlom.


-Bolo správne, že sme vstúpili do tohto klubu, čiže prijali euro?-

Áno, bolo to správne a rozumné rozhodnutie.


-Ako ovplyvnilo euro stavebné sporenie?-

Nijako. Stavebné sporenie je uzavretý systém v rámci svojho teritória. Nie sme závislí od finančných trhov a indexov. Koľko peňazí vyberieme, toľko aj požičiame. Na nás ekonomická kríza, okrem krízy v stavebníctve, nemá až taký vplyv ako na komerčné banky.


-Kde vidíte stavebné sporenie o desať rokov?-

Je to systém, ktorý pokojne môže, alebo nemusí existovať. Závisí to od vízie a rozhodnutí štátu. No keď sa štát raz rozhodne podporovať bývanie stavebným sporením, mal by pri ňom zostať desiatky rokov a udržovať stabilné prostredie.


-Pre ktorú doterajšiu vládu to bola najväčšia priorita?-

Bude to znieť paradoxne, ale hlavný a základný kameň stavebného sporenia postavil Vladimír Mečiar. Ako premiér sa rozhodol, že toto je dobrý systém a uvedieme ho na trh. Všetko ostatné v budúcnosti boli už len modifikácie.