Oproti iným rodinám boli u Daňovcov začiatky synovej kariéry menej náročné.
Autor TASR
Bratislava 3. októbra (TASR) - Pravidelná komunikácia, dôkladný rodičovský prístup či vzájomná dôvera by mali podľa slov bývalého hokejistu Jozefa Daňa výrazne dopomôcť k správnemu rastu športových nádejí. Práve na základe týchto metód pripravil pevnú pôdu pod nohami svojmu synovi Markovi, ktorého kariéra sa sľubne rozvíja. Pre svojho nasledovníka sa nesnažil byť len príkladným vzorom, ale hlavne psychickou oporou na každom kroku.
Oproti iným rodinám boli u Daňovcov začiatky synovej kariéry menej náročné. Okrem dedičnej lásky k hokeju mal odmalička všeobecne blízko k športu a oproti súčasným deťom aj dve veľké výhody, ktoré výrazne posilnili jeho zanietenosť. "V čase, keď vyrastal, ešte neboli počítače. Už vôbec nie sociálne siete, či podobné hlúposti, bez ktorých dnešná mládež neprežije. Druhá vec bola tá, že sme mali dobrých susedov. Tí tiež športovali, hrali futbal či hokej a tieto aktivity mu pomohli zlepšiť obratnosť aj techniku. Nikdy som ho výrazne nedusil. Nechával som to na tréneroch, ktorí ho viedli a jeho som nechal, nech sa hrá. Do deviateho ročníka mal samé jednotky, rýchlo si robil úlohy a tým pádom mal viac času na zdokonaľovanie sa pri športovaní," zaspomínal si v rozhovore pre TASR Jozef Daňo.
Profesia hokejistu ho často oberala o čas s rodinou a s mladým talentom tak musel komunikovať aj na diaľku. Vždy však veril jeho schopnostiam, čo bolo podnetom pre vytvorenie dobrého priateľského vzťahu, založeného predovšetkým na dôvere. Jeho hlavnou súčasťou bola komunikácia v akejkoľvek situácii. "Prvý väčší problém nastal až po Markovom príchode do dorasteneckého výberu v Trenčíne, ktorý som trénoval po konci aktívnej kariéry. Uvedomoval si, že som jeho otec a na prvom tréningu v rámci letnej prípravy to bolo samé ha-ha-ha, chi-chi-chi. Videl som na ňom, že k cvičeniam nepristupuje s plnou vážnosťou. Cestou domov sme sa v aute na rovinu porozprávali, vysvetlili sme si to a už sa to neopakovalo. Komunikácia je pri napredovaní v tomto smere veľmi dôležitá," ozrejmil Daňo.
Snom bývalého reprezentačného centra bolo viesť syna vo svojich šľapajach. Mladému síce nechýbalo nadanie ani na ďalšie športy, no hokej sa v krátkej dobe stal akousi prirodzenou prioritou. "Nekládol som dôležitosť na nejaké 'cepovanie', nenútil som ho. Bol to športový typ. Na jednom tréningu v Považskej Bystrici ho dokonca chceli do hádzanárskeho mužstva," vtipne poznamenal Daňo starší a na margo svojich zásahov do výchovy mladého športovca dodal: "Jeho mentalitu neovplyvnil ani môj odchod do zahraničia. Vždy, keď som mohol, venoval som mu svoj čas. Niekedy som ho napríklad v nedeľu vzal so sebou na tréning do Třinca, kde sa žiackemu výberu venovali až štyria tréneri. Tu sa Marko vlastne naučil brzdiť na obe strany a v Trenčíne potom niektorí nevedeli pochopiť, odkiaľ to tak dobre vie. Vtedy som bol rád, že si kedysi obul korčule a na ľade ho to bavilo. Veľa som nechával na jeho tréneroch a veci sme brali obaja tak, ako ich život priniesol."
S rýchlym vzostupom synovej kariéry vzrastala aj otcova hrdosť. Ako skúsený hokejový harcovník ho však podporoval prevažne v psychickej rovine. "Vždy som ho podržal. Chlapec potreboval cítiť, že niekto za ním stojí. Potom sa upokojil a výsledok sa dostavil. Aj takto som ho musel pripravovať na tlak, ktorý vo vrcholovom športe vytvárajú tréneri, spoluhráči či manažéri. Musel som s ním komunikovať a docieliť tak, aby si vždy vedel usporiadať veci v hlave. Nesnažil som sa ho kritizovať, pretože som často videl, že sám je smutný, keď všetko nešlo podľa predstáv," uviedol Daňo. Napriek tomu sa nevyhol tvrdším slovám pri diskusiách o zbytočných fauloch, ktoré boli súčasťou hry jeho nasledovníka. Hokejoví kritici pri nich nemienili prižmúriť oči. "Na túto tému sme mali spolu veľa rozhovorov. Marko s tým mal problémy a nerobilo mu to dobré meno. Tu už prišlo aj na väčšiu kritiku, ale vedel som, že týmto spôsobom mu musím pomôcť k zlepšeniu psychiky. Myslím, že teraz je voči tlaku aj vďaka týmto debatám či iným veciam psychicky odolný."
Práve rady a podpora z úst svojho vzoru zvyšovali sebavedomie mladého slovenského reprezentanta, ktorý sa v 19-tich rokoch snaží presadiť v NHL v prvom tíme "modrokabátnikov" z Columbusu. Dôležitú úlohu pri jeho výchove však zohrávala aj rodinná pohoda. "S Markom mám super vzťah. Sme kamaráti, dokonca ma oslovuje po mene, napríklad Jožinko. To už zostane v nás navždy. Hoci sme boli od seba odlúčení a ja som si neužil jeho detstvo, ušlo to rýchlo. Nechcel som, aby žil kočovným spôsobom života a lietal som mnou kade tade. Jednoducho som pre jeho budúcnosť musel niečo obetovať," priznal hrdý otec.
Jeho rodičovská a tým pádom aj hokejová výchova v súčasnosti dospela do bodu, v ktorom už funguje len ako poradca v krízových situáciách. Ako dobrý kamarát, ku ktorému si vždy syn môže prísť pre radu. "Nikdy som sa nesnažil to siliť. Netlačil som na pílu, hoci som v kútiku duše vždy sníval o tom, aby bol dobrým hokejistom. Ani som na neho nevyvíjal tlak. Jednoducho to plynulo a ja som bol vždy pri ňom. Keď však bolo treba, vystúpil som z pozadia, usmernil ho. Myslím, že takto by to mohlo fungovať aj v iných rodinách, ktoré sú v tomto smere podobné tej našej," dodal pre inšpiráciu Jozef Daňo.
Oproti iným rodinám boli u Daňovcov začiatky synovej kariéry menej náročné. Okrem dedičnej lásky k hokeju mal odmalička všeobecne blízko k športu a oproti súčasným deťom aj dve veľké výhody, ktoré výrazne posilnili jeho zanietenosť. "V čase, keď vyrastal, ešte neboli počítače. Už vôbec nie sociálne siete, či podobné hlúposti, bez ktorých dnešná mládež neprežije. Druhá vec bola tá, že sme mali dobrých susedov. Tí tiež športovali, hrali futbal či hokej a tieto aktivity mu pomohli zlepšiť obratnosť aj techniku. Nikdy som ho výrazne nedusil. Nechával som to na tréneroch, ktorí ho viedli a jeho som nechal, nech sa hrá. Do deviateho ročníka mal samé jednotky, rýchlo si robil úlohy a tým pádom mal viac času na zdokonaľovanie sa pri športovaní," zaspomínal si v rozhovore pre TASR Jozef Daňo.
Profesia hokejistu ho často oberala o čas s rodinou a s mladým talentom tak musel komunikovať aj na diaľku. Vždy však veril jeho schopnostiam, čo bolo podnetom pre vytvorenie dobrého priateľského vzťahu, založeného predovšetkým na dôvere. Jeho hlavnou súčasťou bola komunikácia v akejkoľvek situácii. "Prvý väčší problém nastal až po Markovom príchode do dorasteneckého výberu v Trenčíne, ktorý som trénoval po konci aktívnej kariéry. Uvedomoval si, že som jeho otec a na prvom tréningu v rámci letnej prípravy to bolo samé ha-ha-ha, chi-chi-chi. Videl som na ňom, že k cvičeniam nepristupuje s plnou vážnosťou. Cestou domov sme sa v aute na rovinu porozprávali, vysvetlili sme si to a už sa to neopakovalo. Komunikácia je pri napredovaní v tomto smere veľmi dôležitá," ozrejmil Daňo.
Snom bývalého reprezentačného centra bolo viesť syna vo svojich šľapajach. Mladému síce nechýbalo nadanie ani na ďalšie športy, no hokej sa v krátkej dobe stal akousi prirodzenou prioritou. "Nekládol som dôležitosť na nejaké 'cepovanie', nenútil som ho. Bol to športový typ. Na jednom tréningu v Považskej Bystrici ho dokonca chceli do hádzanárskeho mužstva," vtipne poznamenal Daňo starší a na margo svojich zásahov do výchovy mladého športovca dodal: "Jeho mentalitu neovplyvnil ani môj odchod do zahraničia. Vždy, keď som mohol, venoval som mu svoj čas. Niekedy som ho napríklad v nedeľu vzal so sebou na tréning do Třinca, kde sa žiackemu výberu venovali až štyria tréneri. Tu sa Marko vlastne naučil brzdiť na obe strany a v Trenčíne potom niektorí nevedeli pochopiť, odkiaľ to tak dobre vie. Vtedy som bol rád, že si kedysi obul korčule a na ľade ho to bavilo. Veľa som nechával na jeho tréneroch a veci sme brali obaja tak, ako ich život priniesol."
S rýchlym vzostupom synovej kariéry vzrastala aj otcova hrdosť. Ako skúsený hokejový harcovník ho však podporoval prevažne v psychickej rovine. "Vždy som ho podržal. Chlapec potreboval cítiť, že niekto za ním stojí. Potom sa upokojil a výsledok sa dostavil. Aj takto som ho musel pripravovať na tlak, ktorý vo vrcholovom športe vytvárajú tréneri, spoluhráči či manažéri. Musel som s ním komunikovať a docieliť tak, aby si vždy vedel usporiadať veci v hlave. Nesnažil som sa ho kritizovať, pretože som často videl, že sám je smutný, keď všetko nešlo podľa predstáv," uviedol Daňo. Napriek tomu sa nevyhol tvrdším slovám pri diskusiách o zbytočných fauloch, ktoré boli súčasťou hry jeho nasledovníka. Hokejoví kritici pri nich nemienili prižmúriť oči. "Na túto tému sme mali spolu veľa rozhovorov. Marko s tým mal problémy a nerobilo mu to dobré meno. Tu už prišlo aj na väčšiu kritiku, ale vedel som, že týmto spôsobom mu musím pomôcť k zlepšeniu psychiky. Myslím, že teraz je voči tlaku aj vďaka týmto debatám či iným veciam psychicky odolný."
Práve rady a podpora z úst svojho vzoru zvyšovali sebavedomie mladého slovenského reprezentanta, ktorý sa v 19-tich rokoch snaží presadiť v NHL v prvom tíme "modrokabátnikov" z Columbusu. Dôležitú úlohu pri jeho výchove však zohrávala aj rodinná pohoda. "S Markom mám super vzťah. Sme kamaráti, dokonca ma oslovuje po mene, napríklad Jožinko. To už zostane v nás navždy. Hoci sme boli od seba odlúčení a ja som si neužil jeho detstvo, ušlo to rýchlo. Nechcel som, aby žil kočovným spôsobom života a lietal som mnou kade tade. Jednoducho som pre jeho budúcnosť musel niečo obetovať," priznal hrdý otec.
Jeho rodičovská a tým pádom aj hokejová výchova v súčasnosti dospela do bodu, v ktorom už funguje len ako poradca v krízových situáciách. Ako dobrý kamarát, ku ktorému si vždy syn môže prísť pre radu. "Nikdy som sa nesnažil to siliť. Netlačil som na pílu, hoci som v kútiku duše vždy sníval o tom, aby bol dobrým hokejistom. Ani som na neho nevyvíjal tlak. Jednoducho to plynulo a ja som bol vždy pri ňom. Keď však bolo treba, vystúpil som z pozadia, usmernil ho. Myslím, že takto by to mohlo fungovať aj v iných rodinách, ktoré sú v tomto smere podobné tej našej," dodal pre inšpiráciu Jozef Daňo.