Bratislava 21. marca (TASR) - Známy slovenský surrealista, kolážista a dramaturg Albert Marenčin spísal spomienky na začiatky svojej tvorby a stretnutia s kolegami. A tak vzniklo dielo faktami a informáciami sýte a zároveň čitateľsky veľmi pútavé.

Marenčin sa písaniu venoval už od školy, čo je vo všetkých textoch veľmi cítiť. Čítajú sa naozaj pohodlne, majú príjemný rozprávačský štýl. Celé dielo Čo nevošlo do dejín mapuje jeho detstvo, vysokoškolské štúdiá a spôsob, ako sa dostal k žurnalistike, k písaniu, k dramaturgii aj k surrealizmu. Spomienky sa často spájajú s historickými udalosťami počas vojny, socializmu alebo normalizácie.

A práve tu som jedného dňa zažil aj zázračnú hudbu zvonov – všetky košické zvony sa jeden za druhým rozhlaholili, ale aj tie z blízkych i vzdialenejších dedín, ľudia ustrnuli, ostali nehybne stáť a zrazu ktosi skríkol: „Vojna sa skončila!“ 

Reflexie vlastného života striedajú spomienky na významných slovenských dramaturgov, básnikov a umelcov, ktorých mená by vám pripomenuli aj učebnice literatúry. V zaujímavom svetle vykresľuje Marenčin aj svojho priateľa Dominika Tatarku. A práve v tomto je titul Čo nevošlo do dejín hodnotný – poskytuje osobný pohľad na životy ľudí, ktorých mená sa dnes už neskloňujú, prípadne sa na ne občas zabúda.

Zaujímavú pasáž tvoria aj akési dejiny vzniku slovenskej kinematografie. Úprimne, ak máte radi slovenskú filmovú scénu šesťdesiatych rokov, v knihe nájdete inšpirácie hneď na niekoľko snímok, dokonca o nich vďaka nej budete vedieť viac. Stretnutia a natáčania s Alainom Robbe-Grilletom, spomienky na Leopolda Laholu či Egona Bondyho potešia všetkých, ktorí by túto generáciu chceli spoznať viac a preniknúť, aspoň do kúskov ich myslenia či tvorby.

Albertovi Marenčinovi dávam veľké plus za ľahký, pútavý a živý pisateľský štýl. Informačná hodna tejto knihy kolíše na rovnakej vlne ako estetická. Bohatý slovník autora ma však občas prinútil vziať do rúk pero a vypisovať si cudzie výrazy či staršie slová, čo za negatívum nepovažujem, práve naopak. Čo nevošlo do dejín vytvára životopis, ktorý mapuje odkazy jednej významnej umeleckej generácie, na čele so samotným Marenčinom. Práve táto vec robí z autobiografie aj akúsi “učebnicu”.

Autor na záver knihy zaradil rozhovory a tiež zopár vlastných úvah o surrealizme, patafyzike, kultúre a o kolážach, ktoré ho fascinovali už od detstva. Ak sú vám blízke podobné záujmy a máte chuť na kúsok histórie, Marenčinov titul vám ju podá nenútene. Ak však tápete v cudzích termínoch, vezmite si, rovnako ako ja, slovník cudzích slov. Nie je na škodu naučiť sa niečo aj počas samotného učenia o minulosti. A nových slov do zbierky nie je nikdy dosť.