Washington 19. novembra (TASR) - Michael J. Kopanic sa narodil v štáte Ohio Slovákom, ktorí emigrovali pred prvou svetovou vojnou a po nej. Už ako mladý sa zaujímal o svoje korene. Dnes hovoria po slovensky aj jeho dcéry a vnúčatá.

Je profesorom histórie a vedúcim kurzov na katedre európskej histórie na Marylandskej univerzite. Špecializuje sa na históriu východnej a strednej Európy, Slovensko a slovenskú imigráciu do Spojených štátov. Publikoval množstvo článkov a je členom Medzinárodnej česko-slovenskej genealogickej spoločnosti.

Na Slovensku bol po prvý raz ako 23-ročný len tak zo zvedavosti, potom tu rok pracoval na dizertačnej práci, dnes sem chodí na návštevy a dovolenky. Študoval tiež na Studia Academca Slovaca. Pre TASR si zaspomínal na Slovensko za čias bývalého režimu. Hovorí, že nie je nič viac než sloboda.

Michael J. Kopanic (Slovákom sa predstavuje ako Michal Kopanič) a jeho manželka sa v roku 1978 rozhodli ísť na tri mesiace spoznávať Európu. Cestovanie po západnej Európe ukončili vo Viedni. Odtiaľ sa vybrali do rodnej zeme svojich rodičov. Začali v Bratislave. Naše hlavné mesto sa im zdalo sivé a Bratislavčania smutní.

Ako študenti s obmedzeným rozpočtom hľadali lacné ubytovanie na internáte. „Bolo to také špinavé, že sme tam nechceli spať a povedali sme, že my máme stan. Opýtali sme sa, či môžeme niekde stanovať. Povedali, že Zlaté piesky. A tam bolo oveľa krajšie a čistejšie v našom stane ako na internáte.“

Ťažkosti spôsobovali mladým Američanom aj obchody s potravinami. „Nebol veľký výber. Nemali sme vôbec dobrý dojem,“ hovorí profesor.

Michal Kopanič spomína, že on to zvládal lepšie, lebo o Slovensku čítal a študoval a neznáme mu neboli ani politické pomery. Jeho manželka to však mala ťažšie.

Z Bratislavy sa vydali do Spišských Vlách, kde mala jeho manželka rodinu, a neskôr do Richnavy, odkiaľ pochádza jeho mama. Vidiek na nich zanechal lepší dojem. Slováci z nich však boli prekvapení, čakali bohatých Američanov.

„Povedal, že sme chudáci, lebo sme nemali veľa peňazí. Všade sme chodili pešo, mali sme veľký ruksak a nejedli sme dobre. Ale on myslel, že sme všetci bohatí, ale neboli sme vôbec bohatí.“

Ľudia na vidieku boli podľa Kopaniča priateľskejší a konečne im naservírovali dobré slovenské jedlo.

„V dedine boli ľudia príjemnejší. Išli sme s nimi do kostola. My sme rozprávali tak po nemecky, po slovensky, ale moja slovenčina bola slabá. Mali sme sa tam dobre. Jedli sme výborne. Oni mali sliepky a veľkú záhradu a sme jedli výborne, najlepšie v Európe.“

A jedna z najostrejších spomienok na tie dni? Požiar v ústach. „Keď som vstával, tak mi dal niečo piť a povedal, že to je zdravé. Bolo to o pol siedmej ráno. To bola slivovica a ja som kričal požiar, požiar (smiech). Myslím, že vtedy som mal prvýkrát domácu slivovicu a nezabudol som na to. Pre nich to bolo smiešne, ale pre mňa nie. Musel som zapíjať vodou.“

O pár rokov neskôr, v roku 1982, dostal Michal Kopanič výmenné štipendium medzi Československom a USA. V rámci štipendia získal na jeden rok trvalý pobyt na Slovensku a na Univerzite Komenského robil dizertačnú prácu. Študoval slovenské odbory v medzivojnovom období.

„Mal som záujem hľadať, prečo môj starý otec stratil prácu, prečo ľudia stratili medzi vojnami prácu, aké boli podmienky medzi vojnami, keď tam žila moja matka. A tiež som sa chcel naučiť slovenčinu. To bola možno hlavná vec, hlavný dôvod, prečo som chcel ísť na Slovensko.“

Do Bratislavy opäť išiel z Viedne. Na hranici mu prezerali jeho knihy v angličtine a nechali ho čakať. „Bol som tam skoro dve hodiny. To je dlhý čas. Dnes len idem autom alebo autobusom bez problému (smiech). EÚ, to je výborné.“

Po príchode do Bratislavy bol sklamaný, že ho nikto z univerzity nevítal. Potom dostal usmernenie k svojmu výskumu. Povedali mu, aby skúmal len dokumenty spred roku 1930.

Postupne si na život v Bratislave zvykol. Naučil sa, kde majú najlepšie jedlo aj najlepšie pivo. Pokiaľ ide o ľudí, stretával rôznych. „Dosť veľa ľudí bolo zvedavých, ale boli aj ľudia, ktorí nenávideli Američanov,“ hovorí Kopanič.

Ľudí vtedy podľa neho najviac zaujímal bežný život v Amerike, napríklad ako to tam vyzerá v obchodoch.

„Ale musel som dávať pozor, s kým hovorím, lebo ŠtB ma sledovala. Vždy som pozeral, kto je za mnou,“ hovorí profesor a spomína, ako študenti hovorili, že na internáte Družba majú všetky steny uši.

S úsmevom rozpráva o tom, ako dal polícii zabrať tým, že po Bratislave jazdil na bicykli. „Keď má človek bicykel, je len jeden spôsob, ako sledovať bicykel – s druhým bicyklom. Preto eštébáci hnevali (smiech).“

Michal Kopanič spomína aj na to, ako niekoľko mesiacov chodil okolo obchodu na rohu Obchodnej ulice a sliedil, kedy dostanú bicykle. Rozpráva aj o tom, ako si išiel do Viedne kúpiť ojazdenú škodovku, lebo to tam bolo lacnejšie. Potom jazdil po Slovensku a spoznával krajinu. Všetci vedeli, že je cudzinec, lebo jeho poznávacia značka mala inú farbu.

Ani cestovanie do Viedne nebolo preňho jednoduché. Spomína na to, ako si musel vybaviť niekoľko podpisov a pečiatok a absolvovať rozhovor s políciou o tom, čo tam bude robiť a s kým sa stretne. „Byrokracia bola strašná,“ hovorí.

Keď ho prišla navštíviť manželka, mala problém, ledva ju pustili do krajiny. Polícia si naňho posvietila, aj keď išiel na výlet na Devín a ako milovník histórie si odfotil si hrad.

„Keď som prišiel dolu, policajt povedal, poďte s nami, ste fotografovali hranicu. Ja som povedal nie, hrad. Povedal som, že môžem vyvolať film a bude vidno len hrad. Ja nemám záujem o hranicu, ja môžem robiť fotky aj na druhej strane hranice, keď chcem, z Rakúska. Bol som tam s nimi možno štyri hodiny,“ hovorí Kopanič.

Spomína, ako sa mu jeden policajt vyhrážal, že ho môže na celý život zatvoriť a nikto nebude o ňom vedieť. Nakoniec ho s podpísaným vyhlásením, že nič nerobil, a s pokutou sto korún prepustili.

Michal Kopanič tvrdí, že bol vtedy na Slovensku jediným Američanom, ktorý dostal pobyt na jeden rok. Po ňom na takú dlhú dobu prišiel Američan až o tri roky. „Možno preto, že ma nemali radi. Ja neviem, možno to bola moja chyba (smiech).“

Čo bolo podľa Michala Kopaniča na bývalom režime najhoršie? „Najhoršie? Že nebola sloboda. To, že v obchodoch je menej vecí, s tým môžem žiť, ale keď človek nemá slobodu, to je strašné. Ľudia nemohli voliť. To nemám rád. Sloboda je zlatá.“

„Sú teraz ľudia, ktorí si myslia, že bolo lepšie, keď bol komunizmus. Keď človek nechce ísť vyššie a robiť v živote niečo viac, alebo keď je lenivý, a nie je vždy lenivý, ale tam bola bezpečnosť, ľudia boli ako deti, o všetko bolo postarané, štát robil. Ale cena za to bola, že nemali slobodu,“ myslí si profesor.

Michal Kopanič spomína na kamaráta, ktorý musel zo strachu chodiť do kostola do vedľajšej dediny: „A to je strašné, že ľudia sa musia báť. Štátna bezpečnosť bola hrozná vec. Mať slobodu je výborné. Ja by som radšej chcel mať menej a slobodu. Ale ja som intelektuálny chlap. Viem, že boli ľudia, ktorí boli pracovití a mali to radi, lebo bolo vždy práce pre všetkých. Ale to je minulosť teraz. Ja si myslím, že Slovensko má lepšiu budúcnosť - slobodu.“

„Ale cítim s ľuďmi, ktorí dnes nemôžu nájsť na Slovensku prácu. A keď nájdu, mzdy sú často nižšie ako na západe. Ale myslím, že postupne bude lepšie. Všetko s časom,“ dodáva Kopanič.

Súhlasí so Slovákmi, ktorí si myslia, že už bolo toho času dosť. Zároveň ale pripomína, že aj v Spojených štátoch to trvalo dlho. „Keď sme budovali demokraciu v USA, tiež to bolo postupne.“

Michal Kopanič si myslí, že zmeny boli ťažšie, než Slováci očakávali. Zdôrazňuje, že súčasťou zmeny musí byť aj zmena myslenia ľudí, a to je niekedy najťažšie.

„Ľudia musia zmeniť, ako myslia. Musia byť tvoriví, vymyslieť nové veci. A keď si zvykli žiť ako decko, to je ináč. Ale aj tu sú ľudia, ktorí majú taký problém, že v detstve mali o všetko postarané a keď sú dospelí, nemôžu si zvyknúť.“

Na záver rozhovoru mi Michal Kopanič zdôraznil, aká je sloboda dôležitá pre novinárske povolanie. „Roky predtým by bolo treba byť v strane a robiť presne, ako komunisti chceli. A dúfam, že teraz máš slobodu písať, čo chceš a čo je pravda.“