Pred časom predseda SaS Richard Sulík žaloval publicistu a spisovateľa Michala Havrana za to, že ho vo svojom statuse na sociálnej sieti nazval „trápnučkým fašistom“. Neskôr sa stretli v diskusii a aj keď si veľmi neporozumeli, politik nakoniec žalobu stiahol.

V princípe sa dá povedať, že ak má niekto na Slovensku problém s tým, čo o ňom v novinách píšu a chce reagovať právnou cestou, vyberá si obvykle jeden z dvoch spôsobov – buď podá občiansku žalobu a prípadne žiada odškodnenie, alebo podá trestné oznámenie pre podozrenie z ohovárania. Havran je však tentokrát, kvôli komentáru v SME “Pošlite Kuffu do cirkusu”, konfrontovaný s niečím úplne iným.

Advokátska kancelária Čarnogurský ULC nežaluje autora článku za to, že urazil niekoho konkrétneho – napríklad kňaza Mariána Kuffu. Podala trestné oznámenie vo veci podozrenia z hanobenia národa, rasy a presvedčenia na páchateľa, ktorý napísal predmetný článok a „podpísal sa ako Michal Havran“. Autor vraj hanobí katolícku cirkev, šíri nenávisť voči kresťanstvu a kresťanom.

Rozdiel medzi týmito prístupmi je nebotyčný, ak sa smie tento termín použiť bez rizika žaloby. Žalujúci pri vynaložení minimálnej námahy zapojí štátny aparát do vyšetrovania závažného skutku, teda podozrenia z neho. Žalovanému nehrozí pokuta či odškodné, ale rovno basa. A o publicitu je postarané. Preto je takýto spôsob „oponentúry“ voči iným názorom veľmi nešťastným precedensom.

Navyše nie je šanca, aby si to obe strany sporu vydiskutovali ako v prvom prípade. O stranách sporu sa vlastne ani nedá hovoriť, keďže vzniká dojem, akoby žalujúcim bola rovno celá kresťanská resp. katolícka obec.

Aj preto je dobre, že sa proti trestnému oznámeniu postavili viaceré osobnosti, medzi nimi aj veriaci a duchovní. Aj katolíci (Miro Kocúr) aj evanjelici (Ondrej Prostredník). Nerobia tak z lásky k Havranovi, ale preto, že aj slobodu považujú za posvätnú. A tiež preto, že cirkev by mala byť schopná strpieť kritiku – a to aj v podaní sarkastickom, či výsmešnom. Tým skôr, že príkre slová voči iným skupinám ľudí volí aj samotný Marián Kuffa, ak napríklad prirovnáva homosexuálov k prasatám, ktoré treba referendom zahnať späť do prasačinca.

Odcudzení kresťania a liberáli

Bývalý minister a kresťanskodemokratický politik Ivan Šimko na sociálnej sieti napísal: „Havran (a za ním mnohí ďalší) by chceli umlčať Kuffu a zasa tí, čo majú radi Kuffu, by chceli umlčať Havrana. Podľa mňa sa budeme musieť vyrovnať s tým, že tu máme aj Havrana aj Kuffu. Čím skôr sa s tým naučíme žiť, tým skôr dokážeme prekonávať konflikty pluralitnej spoločnosti. Alternatívou k tomu je len studená kultúrna vojna, ktorá neprospeje nikomu.“

Celá kauza naozaj odkrýva oveľa všeobecnejší jav, ktorým je neporozumenie medzi konzervatívnou a liberálnejšou časťou spoločnosti. V krajine, kde sa hlási 62 percent populácie ku katolíkom, takmer 6 percent k evanjelikom a necelé 4 percentá predstavujú grékokatolíci, môže mať takéto odcudzenie veľmi negatívne dôsledky.

Príčiny pritom treba hľadať na oboch stranách. Presnejšie v ľuďoch na oboch stranách, ktorí sú presvedčení, že ich postoje a hodnoty sú, resp. musia byť postojmi všetkých.

Liberáli či neveriaci často na veriacich automaticky (a neraz nevedome) hľadia zvrchu ako na spiatočníkov a tmárov. Ako prízvukovala v rozhovore pre TASR Miriam Lexmann, riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli, veriaci sa v takomto mediálnom i politickom prostredí môžu cítiť vylúčení a preto sú často náchylní hľadať svoj azyl v alternatívnych médiách. A napríklad aj v politických alternatívach ako Putin či Rusko, nech to na prvý pohľad pôsobí akokoľvek nezmyselne a paradoxne.

„Liberálom“ – ako sa v konzervatívnych kruhoch nadáva ľuďom neveriacim, či modernejším veriacim – zasa prekáža, ak napríklad katolíci, resp. cirkevné autority pri presadzovaní ochrany života pred narodením nemajú problém spolupracovať s ľuďmi, ktorí si nevážia život po narodení. S ľuďmi, ktorí cynicky popierajú holokaust, alebo dokonca schvaľujú hromadné zabíjanie v plynových komorách. Povedané spolu so signatármi výzvy proti žalobe na Havranov článok: „Ak inštitúcie cirkví len s rozpakmi a rozporuplne reagujú na zneužívanie zložitých etických tém extrémistami, nemôžu sa čudovať, že ich nebezpečný alibizmus niekto pomenuje označeniami, ktoré sa ich dotknú.“

Írsko versus Vyšehrad

Rozširovanie ľudských práv – pre sexuálne, kultúrne, národnostné či iné menšiny, alebo aj pre ženy a ich možnosť rozhodnúť o vlastnom tehotenstve – môže narážať na prirodzený odpor protichodnej zotrvačnej sily. Hoci tu máme aj také Írsko, ktoré ako katolícka krajina schválilo v referende sobáše homosexuálov a dokonca akceptuje takto orientovaného premiéra.

Na Slovensku však – podobne ako v Maďarsku či v Poľsku – dostáva obhajoba konzervatívnych hodnôt nie náhodou výrazný politický podtón v podobe boja proti Bruselu a proti Európskej únii ako zdrojom morálneho rozkladu šíriacim skazu v podobe utečencov, odoberania detí, homosexuálnej diktatúry a Conchity Wurst.

Potraty, podobne ako homosexuálne partnerstvá a mnohé ďalšie závažné otázky predstavujú témy, na ktoré nikdy nebudú mať všetci rovnaký názor. Témy, o ktorých sa musí diskutovať poctivo a citlivo, pretože – ak ich do pazúrov uchopia vášne, dezinformácie, či dokonca propaganda – majú obrovský potenciál nezmieriteľne rozdeľovať či dokonca rozvracať spoločnosť.

Príklad sme videli už počas neúspešného referenda o rodine v roku 2015. Vtedy sme mohli prvý raz zaznamenať, že sa konzervatívne hodnoty, dokonca i také úctyhodné ako posvätnosť ľudského života, môžu stať slúžkami politickej agendy.

Keď sme ťahali za jeden povraz

V 90. rokoch, keď sa podarilo poraziť antizápadnú, nacionalistickú a nebezpečnú vládu Vladimíra Mečiara, stalo sa tak aj vďaka tomu, že kresťania a liberáli, ba dokonca i ľavica dokázali spolupracovať a klásť dôraz na témy, ktoré boli predmetom širokej zhody. Teda na potrebu vstúpiť do EÚ a NATO, čo bolo životným záujmom Slovenska, rovnako jeho liberálnej, ako aj konzervatívnej časti.

Dnes je situácia opačná: Ak rezignujeme na schopnosť hľadať porozumenie, alebo sa počúvať, či sa aspoň tolerovať, keď dialóg nahradia žaloby a zastrašovanie, dôsledkom nemusí byť len spomínaná „studená kultúrna vojna“, ale aj nárast protibruselského, protizápadného či proruského sentimentu. A teda aj tlak na to, aby Slovensko európsky resp. západný priestor opäť opustilo, či prispelo k jeho menšej stabilite a akcieschopnosti.

Nedávna púť na Mariánsku horu v Levoči pripomína, že práve viera predstavuje fenomén, ktorý zásadne prispel k nášmu poľudšteniu a zušľachteniu. Je to obrovský potenciál, ktorý pomáha tvoriť spoločnosť v súlade s božími zákonmi. Ale je zjavné, že si jeho silu uvedomujú aj politickí manipulátori, ktorí sa na bohov iba hrajú.