Tak sa nám Miro zaťal. Nie, nie je dôvod žartovať, postoj ministra zahraničných vecí a jeho hrozba demisiou sa dajú pochopiť. Pozná veľmi dobre obsah Globálneho paktu OSN o migrácii, ktorý sa rodí od septembra 2016 a na príprave ktorého sa dohodlo 193 krajín sveta, no náhle v týchto dňoch, tesne pred summitom v Marrákeši, vyvolal na politickej scéne toľko rozruchu. V čase, keď sa dokument pripravoval, Miroslav Lajčák pôsobil na poste predsedu Valného zhromaždenia OSN. Vie teda, o čom je reč. Preto ho výhrady SNS ako koaličného partnera mohli nemilo prekvapiť a vyjadrenia svojho straníckeho nie však už vládneho šéfa Fica môže vnímať priam ako podraz.

Fico tvrdí, že pakt „nie je v súlade s národnou migračnou politikou Slovenskej republiky,“ dokonca „vychádza z princípu, že migrácia je dobrá“. Preto navrhuje, aby Slovensko pakt odmietlo a aby parlament prijal mandát, ktorý k takémuto stanovisku zaviaže každého, kto sa zúčastní na akýchkoľvek rokovaniach o pakte.

Isteže, k dokumentu majú výhrady aj Maďari, Rakúšania, Bulharsko, Estónsko, USA. Môžeme však smelo povedať, že nech by bol akokoľvek vyvážený, slovenskú debatu o ňom ovládajú emócie – stačí postrašiť migrantmi a hneď to funguje. Alebo zahlásiť: Tento dokument alebo tento človek pomáha utečencom. A v našom ponímaní už ide o terorizmus.

Neskoro, ale predsa

Tým, ktorí problematiku dokážu vnímať racionálne, Lajčák zdôrazňuje: „Ešte raz chcem veľmi jednoznačne povedať, že nemám v úmysle voziť na Slovensko migrantov a ani ten dokument k tomu nesmeruje. Moje pozície k migračnej politike sú dostatočne známe, tri roky sú konzistentné. A to, že ich niekto prekrúca a klame len preto, lebo nadbieha kotlebovcom alebo sú tu nejaké preteky, kto je väčší Kotleba ako Kotleba, s tým ja nemám nič do činenia.“

Ak teda Lajčák stratil trpezlivosť a nechce byť aktérom iracionálnej diskusie ani zástupcom krajiny, ktorá sa vydala cestou xenofóbie, slúži mu to ku cti. Dokonca by sme s privretým okom akceptovali, že sa vzoprel až teraz, hoci príležitostí už bolo dosť.

Mohol sa ozvať jasnejšie, keď Fico označoval za nezmyselné sankcie proti Rusku. Ticho sedel, keď Fico po jeho boku označoval novinárov (pozor, len niektorých!) za špinavé protislovenské prostitútky. (Na tejto tlačovke ku kauze predsedníctva Fico vyzdvihoval Lajčákove kvality do neba, možno však išlo o čosi celkom iné, než o ministra a jeho schopnosti.)

Optimisti a skeptici

Otázkou ostáva Lajčákova motivácia, prečo toho začal mať plné zuby. A teraz zopakujme otázku v sugestívnejšej podobe: Prečo toho začal mať plné zuby akurát pred prezidentskými voľbami?

Lebo fejsbúky i noviny sa hemžia špekuláciami, že si minister našliapol na prezidentskú kandidatúru. Pričom názory sa delia na dve skupiny. Tábor „mirooptimistov“ hovorí, že coming out zo šéfa diplomacie robí vhodného občianskeho kandidáta. Oproti tomu „miroskeptici“ radia mať sa na pozore, pretože môže ísť len o priehľadnú fintu, aby sa s kolegami akože rozhádaný smerák stal vďaka ľsti prezidentom.

Tu však treba dodať – ak by chcel na Slovensku získať Lajčák body, nebolo by výhodnejšie tvrdiť, že bol proti globálnemu paktu už od svojho detstva a podieľal sa na jeho prípravách len z donútenia? Napokon, ak má niekomu Lajčák ako prezidentský kandidát zobrať body, sú to skôr hlasy pre Harabina či Kotlebu, než skromné percentá Čaputovej.

A po druhé – prieskumy veštia Lajčákovi suverénne skóre, s ktorým by už nemusel vlastne robiť nič, aby nič nepokazil. Azda len konečne povedať, že kandiduje.

Národný front

Bez ohľadu na to, či Lajčák abdikuje, či opustí „zamini“ a či Slovensko pôjde do Marrákeša alebo nie, kauza globálny pakt už teraz čosi odhalila. Pripomenula, že xenofóbia a populizmus udávajú tón naprieč slovenskou politickou scénou (nie prvý raz).

V tomto smere tvoria Kotleba, kollárova rodina, SaS, SNS a aj Smer v podaní Fica a Blahu čosi ako široký národný front vzbudzujúci zdanie, že iný pohľad na migráciu je vlastizradný a trestný. Bašternák-nebašternák, terazky sme vlastenci a moslimov tu nechceme. Ba aj extrémizmus i hrádza proti nemu vedno splynú v zápecnícky súzvuk. Nehovoriac o iných témach, ktoré v tomto prostredí tiež viac či menej rezonujú (Brusel, Putin, atď...)

Ak sa voči tomuto „národnému frontu“ vymedzí človek Lajčákovho formátu – a ešte aj s takou mierou dôveryhodnosti medzi voličmi – zviditeľní tým možnosť, že na pálčivé témy sveta nie je nutné hľadieť krvavými či zlosťou zakalenými očami, ale aj so zdravým a triezvym úsudkom. A tiež, že nie je celkom od veci byť solidárny so svojimi spojencami a hľadať s nimi spoločné riešenia.

Lajčák legitimizuje triezvy pohľad, čo nie je málo v situácii, keď je rozumu na politickej scéne menej, než snehu v Bratislave.