Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
K téme novembra´89 sa analyticky vracia Márius Kopcsay.
Autor Márius Kopcsay
Pred tridsiatimi rokmi, 25. a 26. novembra 1989 bol víkend, Slovensko zasiahlo zimné počasie so snežením a v Prahe a Bratislave sa konali najväčšie zhromaždenia občanov. Mali byť predzvesťou generálneho štrajku, ktorý bol plánovaný na 27. november.
Hoci v piatok 24. novembra 1989 odstúpil Miloš Jakeš a celé vedenie Komunistickej strany Československa, predstavitelia opozície s vývojom neboli spokojní. Už v sobotu 25. novembra po 4. hodine nadránom vydalo Občianske fórum (OF) vyhlásenie, v ktorom personálne zmeny na čele KSČ označilo za nedostatočné.
Komunistická moc robila prvé ústupky: Federálna vláda sa zišla 25. novembra o 12. hodine na mimoriadnej schôdzi. Vyslovila odporúčanie, aby sa tzv. Národný front doplnil o zástupcov iných politických strán a nestraníkov.
Odsúhlasila rýchlejšie dopracovanie návrhu novej ústavy a zákonov o zhromažďovaní, spolčovaní a petičnom práve a tiež tlačového a branného zákona. Určila tiež svojich zástupcov na rokovania so študentmi a občianskymi iniciatívami. Na protest proti pomalému tempu prestavby sa všetkých straníckych funkcií vzdal premiér Ladislav Adamec.
Vláda tiež odporučila prezidentovi Československej socialistickej republiky (ČSSR) Gustávovi Husákovi 25. novembra nariadil, aby bolo zastavené trestné stíhanie proti disidentom Jánovi Čarnogurskému, Miroslavovi Kusému, Jiřímu Rumlovi, Petrovi Uhlovi a Rudolfovi Zemanovi. Odpustil tiež tresty odňatia slobody Ivanovi Jirousovi, Ivanovi Polanskému a Františkovi Stárkovi.
V sobotu sa o 14. hodine v Prahe na Letenskej pláni konala manifestácia, na ktorej sa zúčastnil rekordný počet 800.000 ľudí. Zhromaždenie vysielala v priamom prenose Československá televízia. Na tribúne vystúpili herci Vlasta Chramostová, Josef Kemr, Jaromír Hanzlík či Petr Čepek, za prognostikov Miloš Zeman.
V Bratislave na Námestí SNP manifestovalo 60.000, podľa niektorých zdrojov až 100.000 občanov, ktorí žiadali zrušenie vedúcej úlohy KSČ a jej mocenského monopolu. Jedným z vystupujúcich bol príslušník Zboru národnej bezpečnosti, nadporučík Ivan Čavajda zo Žiliny, ktorý uviedol, že sa hanbí za KSČ a plne podporuje požiadavky OF.
Pred blížiacim sa generálnym štrajkom sa aktivizovala aj Štátna bezpečnosť (ŠtB), čo potvrdzujú autentické záznamy zverejnené v publikácii November očami ŠtB a ulice.
„Všetky sily a prostriedky je v tomto smere nutné využívať na znemožňovanie štrajkov, najmä však generálneho štrajku vyhláseného na 27. novembra 1989 a rozširovanie vplyvu medzi kolísajúcou vrstvou obyvateľstva. Rovnako tiež je potrebné kontrolovať a znemožňovať osobné, telefonické a ďalekopisné spojenie členov štrajkových výborov a organizátorov nátlakových akcií," uvádza sa v pokynoch ŠtB, ktoré hovoria dokonca o „fašizujúcich tendenciách“.
Večer vystúpil v televízii nový generálny tajomník ÚV KSČ a Jakešov nástupca Karel Urbánek. Konštatoval, že sa krajina ocitla na historickej križovatke a strana chce nastúpiť na novú cestu. Funkcie sa deň po Jakešovi vzdal šéf pražských komunistov Miroslav Štěpán.
V nedeľu 26. novembra sa prvý raz v Obecnom dome v Prahe stretli zástupcovia vlády s predstaviteľmi OF, ktorých viedol Václav Havel. Dohodli sa, že premiér Ladislav Adamec prehovorí na demonštrácii na Letnej a tiež, že budú prepustení politickí väzni. Zástupcovia OF zdôraznili, že cieľom hnutia nie je prevzatie moci, ale rýchle vypísanie slobodných volieb.
V nedeľu o 14. hodine popoludní sa v Prahe na Letnej konal ďalší míting, na ktorom pred niekoľkostotisícovým davom prehovorili čerstvo prepustení politickí väzni Jiří Ruml, Petr Uhl a Rudolf Zeman. Vystúpil tiež premiér Ladislav Adamec, ktorého však dav vypískal vo chvíli, keď sa vyslovil proti generálnemu štrajku, ktorý sa mal konať na druhý deň.
V nedeľu tiež rokoval Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska – odstúpili funkcionári, ktorých mená sa najviac spájali s normalizačným procesom, Viliam Šalgovič, Elena Litvajová a Gejza Šlapka.
Prekvapením bolo, že ešte pred generálnym štrajkom schválil ÚV KSS návrh, aby sa komunistická strana vzdala svojho vedúceho postavenia v spoločnosti. Disident a politik František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV povedal: „Generálny štrajk bol vyhlásený na 27. novembra a noc predtým zasadal ÚV KSS. V pondelok ráno som užasol, keď som počul v správach, že ÚV KSS prijal uznesenie, v ktorom odporúča, aby bol článok 4 zrušený.“
„Generálny štrajk mal na Slovensku mimoriadny úspech. Dokonca taký, že Komunistická strana Slovenska, ktorá sa od roku 1946 vždy disciplinovane podriaďovala pokynom z pražskej straníckej centrály, sa odhodlala požadovať zrušenie vedúcej úlohy strany v ústave o jeden deň skôr, ako ju zrušilo Federálne zhromaždenie. Toto uznesenie bolo výsledkom mimoriadneho zjazdu ÚV KSS konaného v Bratislave v dňoch 26. – 27. novembra 1989,“ uviedol historik Peter Jašek v štúdii Pád komunistického režimu na Slovensku (1989 - 1990).
Historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa v rozhovore pre TASR komentoval rozhodnutie ústredného výboru týmito slovami: „Zdá sa, že jeho členovia boli v hlbokej defenzíve a nedostávali jasné signály z Prahy ani z Moskvy. Takže mali istú autonómiu. Pochopili, že režim nedokážu ďalej ekonomicky udržiavať tak, aby boli ľudia spokojní. Museli akceptovať, že sa situácia mení.“
František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV spomenul v tejto súvislosti aj kurióznu príhodu z roku 1968: „Vtedy sa hovorilo, že bude koniec sveta. V jednej obci na Slovensku zasadal v tomto období miestny výbor komunistickej strany. V susednej miestnosti sa ozvala obrovská rana. Predseda strany vbehol pod stôl a začal kričať – panebože, ja nie som komunista, ja sa len tak robím. Nakoniec sa ukázalo, že praskla kuchta. Myslím, že toto boli slovenskí komunisti. Keď videli, že sa niečo chveje, tak zakričali – panebože my nie sme komunisti, my sa len tak robíme. Komunizmus sa v prvom období ujal ako prejav zloby z obdobia II. svetovej vojny. Potom si myslím, že to bol pragmatizmus a karierizmus a na Slovensku nás ideovo komunizmus nikdy nezasiahol tak, aby boli ľudia ochotní zaň zomierať. Za tie stáročia našich dejín sme prijali skôr filozofiu prežitia.“
Federálny parlament odhlasoval zrušenie vedúcej úlohy KSČ 29. novembra, dva dni po generálnom štrajku.
Hoci v piatok 24. novembra 1989 odstúpil Miloš Jakeš a celé vedenie Komunistickej strany Československa, predstavitelia opozície s vývojom neboli spokojní. Už v sobotu 25. novembra po 4. hodine nadránom vydalo Občianske fórum (OF) vyhlásenie, v ktorom personálne zmeny na čele KSČ označilo za nedostatočné.
Komunistická moc robila prvé ústupky: Federálna vláda sa zišla 25. novembra o 12. hodine na mimoriadnej schôdzi. Vyslovila odporúčanie, aby sa tzv. Národný front doplnil o zástupcov iných politických strán a nestraníkov.
Odsúhlasila rýchlejšie dopracovanie návrhu novej ústavy a zákonov o zhromažďovaní, spolčovaní a petičnom práve a tiež tlačového a branného zákona. Určila tiež svojich zástupcov na rokovania so študentmi a občianskymi iniciatívami. Na protest proti pomalému tempu prestavby sa všetkých straníckych funkcií vzdal premiér Ladislav Adamec.
Vláda tiež odporučila prezidentovi Československej socialistickej republiky (ČSSR) Gustávovi Husákovi 25. novembra nariadil, aby bolo zastavené trestné stíhanie proti disidentom Jánovi Čarnogurskému, Miroslavovi Kusému, Jiřímu Rumlovi, Petrovi Uhlovi a Rudolfovi Zemanovi. Odpustil tiež tresty odňatia slobody Ivanovi Jirousovi, Ivanovi Polanskému a Františkovi Stárkovi.
Premiéra na mítingu vypískali
V sobotu sa o 14. hodine v Prahe na Letenskej pláni konala manifestácia, na ktorej sa zúčastnil rekordný počet 800.000 ľudí. Zhromaždenie vysielala v priamom prenose Československá televízia. Na tribúne vystúpili herci Vlasta Chramostová, Josef Kemr, Jaromír Hanzlík či Petr Čepek, za prognostikov Miloš Zeman.
V Bratislave na Námestí SNP manifestovalo 60.000, podľa niektorých zdrojov až 100.000 občanov, ktorí žiadali zrušenie vedúcej úlohy KSČ a jej mocenského monopolu. Jedným z vystupujúcich bol príslušník Zboru národnej bezpečnosti, nadporučík Ivan Čavajda zo Žiliny, ktorý uviedol, že sa hanbí za KSČ a plne podporuje požiadavky OF.
Pred blížiacim sa generálnym štrajkom sa aktivizovala aj Štátna bezpečnosť (ŠtB), čo potvrdzujú autentické záznamy zverejnené v publikácii November očami ŠtB a ulice.
„Všetky sily a prostriedky je v tomto smere nutné využívať na znemožňovanie štrajkov, najmä však generálneho štrajku vyhláseného na 27. novembra 1989 a rozširovanie vplyvu medzi kolísajúcou vrstvou obyvateľstva. Rovnako tiež je potrebné kontrolovať a znemožňovať osobné, telefonické a ďalekopisné spojenie členov štrajkových výborov a organizátorov nátlakových akcií," uvádza sa v pokynoch ŠtB, ktoré hovoria dokonca o „fašizujúcich tendenciách“.
Večer vystúpil v televízii nový generálny tajomník ÚV KSČ a Jakešov nástupca Karel Urbánek. Konštatoval, že sa krajina ocitla na historickej križovatke a strana chce nastúpiť na novú cestu. Funkcie sa deň po Jakešovi vzdal šéf pražských komunistov Miroslav Štěpán.
Slovenskí funkcionári to vzdali v predstihu
V nedeľu 26. novembra sa prvý raz v Obecnom dome v Prahe stretli zástupcovia vlády s predstaviteľmi OF, ktorých viedol Václav Havel. Dohodli sa, že premiér Ladislav Adamec prehovorí na demonštrácii na Letnej a tiež, že budú prepustení politickí väzni. Zástupcovia OF zdôraznili, že cieľom hnutia nie je prevzatie moci, ale rýchle vypísanie slobodných volieb.
V nedeľu o 14. hodine popoludní sa v Prahe na Letnej konal ďalší míting, na ktorom pred niekoľkostotisícovým davom prehovorili čerstvo prepustení politickí väzni Jiří Ruml, Petr Uhl a Rudolf Zeman. Vystúpil tiež premiér Ladislav Adamec, ktorého však dav vypískal vo chvíli, keď sa vyslovil proti generálnemu štrajku, ktorý sa mal konať na druhý deň.
V nedeľu tiež rokoval Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska – odstúpili funkcionári, ktorých mená sa najviac spájali s normalizačným procesom, Viliam Šalgovič, Elena Litvajová a Gejza Šlapka.
Prekvapením bolo, že ešte pred generálnym štrajkom schválil ÚV KSS návrh, aby sa komunistická strana vzdala svojho vedúceho postavenia v spoločnosti. Disident a politik František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV povedal: „Generálny štrajk bol vyhlásený na 27. novembra a noc predtým zasadal ÚV KSS. V pondelok ráno som užasol, keď som počul v správach, že ÚV KSS prijal uznesenie, v ktorom odporúča, aby bol článok 4 zrušený.“
Panebože, my nie sme komunisti!
„Generálny štrajk mal na Slovensku mimoriadny úspech. Dokonca taký, že Komunistická strana Slovenska, ktorá sa od roku 1946 vždy disciplinovane podriaďovala pokynom z pražskej straníckej centrály, sa odhodlala požadovať zrušenie vedúcej úlohy strany v ústave o jeden deň skôr, ako ju zrušilo Federálne zhromaždenie. Toto uznesenie bolo výsledkom mimoriadneho zjazdu ÚV KSS konaného v Bratislave v dňoch 26. – 27. novembra 1989,“ uviedol historik Peter Jašek v štúdii Pád komunistického režimu na Slovensku (1989 - 1990).
Historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa v rozhovore pre TASR komentoval rozhodnutie ústredného výboru týmito slovami: „Zdá sa, že jeho členovia boli v hlbokej defenzíve a nedostávali jasné signály z Prahy ani z Moskvy. Takže mali istú autonómiu. Pochopili, že režim nedokážu ďalej ekonomicky udržiavať tak, aby boli ľudia spokojní. Museli akceptovať, že sa situácia mení.“
František Mikloško v rozhovore pre TABLET.TV spomenul v tejto súvislosti aj kurióznu príhodu z roku 1968: „Vtedy sa hovorilo, že bude koniec sveta. V jednej obci na Slovensku zasadal v tomto období miestny výbor komunistickej strany. V susednej miestnosti sa ozvala obrovská rana. Predseda strany vbehol pod stôl a začal kričať – panebože, ja nie som komunista, ja sa len tak robím. Nakoniec sa ukázalo, že praskla kuchta. Myslím, že toto boli slovenskí komunisti. Keď videli, že sa niečo chveje, tak zakričali – panebože my nie sme komunisti, my sa len tak robíme. Komunizmus sa v prvom období ujal ako prejav zloby z obdobia II. svetovej vojny. Potom si myslím, že to bol pragmatizmus a karierizmus a na Slovensku nás ideovo komunizmus nikdy nezasiahol tak, aby boli ľudia ochotní zaň zomierať. Za tie stáročia našich dejín sme prijali skôr filozofiu prežitia.“
Federálny parlament odhlasoval zrušenie vedúcej úlohy KSČ 29. novembra, dva dni po generálnom štrajku.
