Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 23. november 2024Meniny má Klement
< sekcia Import

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Maďari boli pred nami, dúfajme, že už nie sú

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay komentuje koniec totality v Maďarsku pred 30 rokmi.

Maďarská cesta za slobodou bola fascinujúcim príbehom, ktorý sa zavŕšil pred 30 rokmi, 23. októbra 1989. Do Nežnej revolúcie ostávali takmer štyri týždne, no Maďari už mali hotovo. Proces premien v krajine sa začal v roku 1987. A jeho predohra bola, ako sa na maďarské dejiny patrí, dramatická.

Práve 23. októbra, ibaže v roku 1956, vypuklo Maďarské povstanie. Masová demonštrácia na podporu udalostí v Poľsku prerástla do nepokojov a ozbrojeného vystúpenia maďarského ľudu. Maďarsko vedené lídrom Imrem Nagyom vyhlásilo 1. novembra 1956 neutralitu a odchod z Varšavskej zmluvy. Ako je známe, sovietske vojenské jednotky po invázii 4. novembra utopili povstanie v krvi. Vlády sa ujal János Kádár a Imre Nagya zatkli – popravený bol 16. júna 1958.

Kádár sa stal novým komunistickým lídrom krajiny ležiacej v troskách povstania. Do Budapešti prišiel na sovietskych tankoch a aj verejnosť ho vnímala ako kolaboranta. Je zvláštne, že napokon počas svojej éry získal pre svoj štát istú mieru nezávislosti od Moskvy – väčšiu v porovnaní s Československom.

Obchody plné západného tovaru, čulý turistický ruch a kvalitné služby, hlavne tie gastronomické, zabezpečili tomuto režimu názov „kádárizmus“ alebo „gulášový socializmus“. Kto v tom čase Maďarsko navštívil, obsah tohto pojmu sa mu okamžite vybaví.

Prišla kríza, dlh bol 15 miliárd
Ibaže každá idyla sa raz končí, najmä ak má charakter potemkinovskej dediny. V druhej polovici 80. rokov sa začali prejavovať ekonomické problémy a zahraničný dlh Maďarska sa vyšplhal na neuveriteľných 15 miliárd dolárov.

Rok 1985 znamenal nielen nástup Michaila Gorbačova v Sovietskom zväze, a spolu s ním aj „perestrojky“ a „glasnosti“, ale aj návrat režimom odstrkovaného reformného komunistu a niekdajšieho ministra kultúry a školstva do najužšieho vedenia Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP). Imre Pozsgay si preto aj vyslúžil prezývku „maďarský Gorbačov“. V roku 1987 spoločne s tajomníkom ústredného výboru Rezsöm Nyersom predložili návrh ekonomických opatrení, ktoré krajinu mali vyviesť z krízy.

Nepredstaviteľné bolo, že už v roku 1987 začali vznikať nové politické strany. Konkrétne 27. septembra 1987 vzniklo v obci Lakitelek asi 50 kilometrov od Budapešti Maďarské demokratické fórum (MDF) združujúce predstaviteľov maďarskej inteligencie – a neskorší víťaz prvých slobodných volieb. Strana Fidesz bola založená 30. marca 1988 a 13. novembra 1988 vznikol Zväz slobodných demokratov (SZDSZ).


Kým u nás zúrili vodné delá...
Už od roku 1988 mohli Maďari bez obmedzení cestovať na Západ. A kým v Bratislave či Prahe kropili demonštrantov vodnými delami, Imre Pozsgay ako oficiálny maďarský politik hovoril pre japonské noviny: "Od začiatku bolo sporné, či spôsob, akým sa vykonáva štátna moc, je správny. Teraz je jasné, že prekáža plnému rozvoju ľudských schopností a ekonomického potenciálu. Zo všetkého najskôr treba vytvoriť pluralizmus v ekonomike, zvýšiť počet súkromných podnikov.“

Nové veci sa nedajú robiť so starými ľuďmi. A tak bol 22. mája 1988 odvolaný János Kádár z najvyššej funkcie a na jeho miesto nastúpil Károly Grósz. Premiérom Maďarska sa stal 24. novembra 1988 v tom čase iba 40-ročný Miklós Németh.

Pod novým politickým vedením sa začali diať ďalšie nevídané veci. Krajina sa rozhodla zrušiť tzv. železnú oponu, oplotenie z ostnatého drôtu na hraniciach s Rakúskom. Jej predstavitelia to v marci 1989 oznámili Gorbačovovi.

Už 27. júna maďarský minister zahraničných vecí Gyula Horn a jeho rakúsky kolega Alois Mock slávnostne rozstrihli ostnatý drôt na hranici neďaleko Šopronu. Imre Pozsgay ako vysoký stranícky funkcionár vyhlásil, že štát nebude brániť Maďarom, aby sa usadili kdekoľvek vo svete.


„Kádár je mŕtvy!“
Maďar Imre Pozsgay a Rakúšan Otto von Habsburg boli tiež hlavnými organizátormi Paneurópskeho pikniku, na ktorom sa 19. augusta 1989 na niekoľko hodín otvorila hranica medzi Maďarskom a Rakúskom, čo samozrejme využilo na útek niekoľko stoviek „východných Nemcov“, ktorí už počas celého leta prúdili do Maďarska s prederavenou hranicou.

Maďarsko celkom otvorilo hranice 11. septembra. Cez jeho územie prebehli na Západ desaťtisíce občanov Nemeckej demokratickej republiky. Železná opona sa začala rúcať.

Dôležité však bolo pre maďarskú spoločnosť vyrovnať sa s povstaním z roku 1956. Opäť na podnet Imreho Pozsgaya komunistické vedenie našlo jediný možný spôsob – vyhlásilo, že nešlo o kontrarevolúciu, ale ľudové povstanie. A rehabilitovalo Imreho Nagya. Je krutým symbolom, že v deň, keď Najvyšší súd čítal rozsudok o Nagyovej rehabilitácii, zomrel János Kádár. Priamo do miestnosti, kde zasadal súd, vstúpil neznámy muž a vyhlásil: „Kádár je mŕtvy.“

O desať dní 16. júna 1989 sa za účasti asi 300-tisíc ľudí konala verejná rozlúčka s Imre Nagyom a ďalšími bojovníkmi z roku 1956 – bolo to v deň keď uplynulo od Nagyovej popravy 31 rokov. Na 11 hodín trvajúcom pohrebe vystúpil vtedajší študent a líder Fidesz-u Viktor Orbán. Zožal búrlivé ovácie za svoje slová, že treba z Maďarska stiahnuť sovietske vojská a skoncovať s komunizmom.


Červenú hviezdu odstránili z balkóna
Maďarské politické sily sa za tzv. Národným okrúhlym stolom 18. septembra 1989 dohodli, že sa Maďarsko vydá na cestu k pluralitnej demokracii a trhovému hospodárstvu. Stalo sa tak 23. októbra schválením novej demokratickej ústavy, čo sa dá považovať za definitívny koniec totalitného zriadenia u našich susedov.

Ústava zakazovala vládu jednej strany, zaručovala občanom ľudské práva a ukotvila smerovanie krajiny k parlamentnej demokracii, občianskej spoločnosti a k trhovému hospodárstvu. V ten deň sa stal dočasným prezidentom Mátyás Szűrös a napoludnie z balkóna parlamentu vyhlásil slávnostne Maďarskú republiku (v poradí tretiu). Hneď potom z parlamentnej budovy odstránili červenú hviezdu. Skončila sa tým éra 40 let rokov trvajúcej existencie Maďarskej ľudovej republiky.

Len pre úplnosť dopovedzme maďarský príbeh do konca: Prvé slobodné voľby sa konali 25. marca 1990 a vyhralo ich Maďarské demokratické fórum (MDF). Prezidentom sa stal Árpád Göncz a premiérom József Antall.
Maďarskí socialisti, ktorí vznikli ako nový demokratický subjekt z pôvodnej MSZMP (stalo sa tak na jej de facto poslednom zjazde 7. októbra 1989) skončili ako štvrtí. Je pozoruhodné ale zrejme logické, že úspešná nebola ani politická kariéra Imreho Pozsgaya, ktorý sa v revolučnom čase tešil veľkej popularite.

Vývoj napredoval tak rýchlo, že Pozsgay ako reformný komunista, a či socialista, odrazu nebol dostatočne zaujímavý. Nastupujúce občianske sily tiež nechceli dopustiť, aby zmeny v krajine prebiehali v réžii bývalých komunistov. Pozsgaya tak možno nazvať nielen maďarským Gorbačovom, ale možno tak trochu aj maďarským Dubčekom.

Po neúspechu svojej strany Národné demokratické združenie sa v roku 1996 z politiky stiahol, prednášal na vysokých školách a bol poradcom Viktora Orbána. Zomrel 25. marca 2016 a bolo by zaujímavé zistiť, či práve on poradil Orbánovi prijatie nového návrhu ústavy 18. apríla 2011, ktorá od 1. januára 2012 opäť zrušila názov „Maďarská republika“ a premenovala štát na „Maďarsko“. Ale ako lojálny „orbánovec“ asi veľmi nenamietal.

Už zasa ploty
Maďarský príbeh dnes jasne potvrdzuje akou jasnou a nespochybniteľnou hodnotou bola pred troma desaťročiami pre ľudí sloboda. Ani na okamih o nej nepochybovali. Považovali ju za prostriedok nielen k dôstojnému životu, ale aj k ekonomickému rastu. Ekonomika v neslobode sa skôr či neskôr ocitnú v ťažkostiach. Je smutné vidieť, ako sa dnes celý Visegrád svojej vydobytej slobody vzdáva v prospech populistických či rovno autoritárskych vládcov.

V Poľsku rieši vládna strana sexuálne potreby občanov namiesto potrieb svojej krajiny, v Maďarsku Orbán upevňuje národnú jednotu a svoje samoderžavie, v Česku vládne káder minulého režimu s imidžom biznismena, čau lidi!, a na Slovensku rovno chobotnica podporovaná antisystémovými silami uvádzajúcimi ľud do hypnotického dezinfomačného spánku.

Nie, nebude to fungovať. Prinajmenšom nie dlho. Otázkou je akou krízou si musíme prejsť, kým slobode znovu prídeme na chuť. My, stredná Európa, možno celá Európa alebo svet. Pred 30 rokmi mali Maďari pred Slovákmi a Čechmi náskok na ceste za slobodou.

Tam, kde sa rúcali hranice, sa dnes znovu stavajú ploty, pomyselné i reálne, kvôli utečencom. Kde sa rodili občianske iniciatívy, dnes dostávajú nálepky nepriateľa ľudu. A my sa pýtame, či je toto smer, ktorý budú opäť nasledovať aj ostatní.