Čo prinieslo sto dní Pellegriniho? Hodnotiť vládu po sto dňoch sa môže javiť ako formalita. Najmä ak ide o vládny kabinet, ktorý vznikol len ako formálny nástupca toho predošlého. Vymenili sa figúrky, nie strany ani princíp.

Sto dní Petra Pellegriniho však predsa len prinieslo malé zmeny. Nie zásluhou jeho vlády, ale skôr vplyvom okolností, ktoré viedli aj k jej vzniku.

Spomeňme si, že k abdikácii Roberta Fica a k vymenovaniu Petra Pellegriniho na jeho pozíciu viedla atmosféra, ktorá v spoločnosti nastala po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Začiatkom marca vyšlo do ulíc na Slovensku i vo svete viac než 100-tisíc občanov a išlo zatiaľ o najväčšie prejavy nespokojnosti od Novembra 1989.

Vyvolal ich nielen samotný zločin, ale aj kauzy a skutočnosti, ktoré sa po Kuciakovej smrti verejnosť dozvedela – o zneužívaní eurodotácii v poľnohospodárstve, o praktikách, ktoré likvidujú roľníkov, a tiež o menách Viliam Jasaň či Mária Trošková, ktoré prepojili meno Roberta Fica až príliš tesne s pochybnými podnikateľskými kruhmi. Nuž, November 89 bolo možné si nevšimnúť, ale tieto okolnosti už nie.

Stratená všemocnosť

Keď nastupoval Peter Pellegrini do funkcie, sľúbil, že „osobne on, ako aj celá vláda a príslušné inštitúcie, urobia všetko pre to, aby bola dvojnásobná úkladná vražda vyšetrená a páchatelia potrestaní“. Za sto dní sa to, samozrejme, nemohlo podariť.

Vo funkciách však už nie sú minister vnútra Robert Kaliňák, ani policajný prezident Tibor Gašpar. Ešte pred niekoľkými mesiacmi sa zdalo, že Slovensko bez trojice Fico - Kaliňák - Gašpar ani nemôže existovať. Ešte pred niekoľkými mesiacmi sa tiež Kočner sebavedome vyhrážal dnes už nežijúcemu novinárovi: „Začnem sa zaujímať pán Kuciak o vašu matku, o vášho otca, o vašich súrodencov, o všetkých sa začnem zaujímať a budem aj o vás zverejňovať všetko, čo o vás nájdem, pán Kuciak...“

No a zrazu bola verejnosť svedkom toho, ako mu priamo v súdnej sieni nasadili putá. Iste, platí prezumpcia neviny a ešte je skoro hovoriť, ako kauza zmeniek dopadne – ale stojí za to už ten pohľad na ľudí kočnerovského typu, ako strácajú nielen svoju neohrozenosť, ale aj pohodlie a komfort.
Prokurátor Ján Šanta v tejto spojitosti povedal: „Zvíťazila pravda, zákonnosť, odvaha, a je to odkaz pre slušných ľudí, že spravodlivosť funguje a existuje a že na každého príde čas.“

Nerobme si unáhlené ilúzie, že by systém – a ešte aj zásluhou novej vlády – začal odrazu lepšie fungovať. Iba sa nenápadne – aspoň dúfajme – posunula hranica všemocnosti. Pred pár mesiacmi sa Fico po zasadnutí Bezpečnostnej rady SR zaháňal dlažobnými kockami, čo vraj ktosi pripravil pred Úrad vlády SR, asi pre prípad povstania.

Ibaže medzitým vyšlo najavo, že verejná mienka nie je len krik pár sfanatizovaných prívržencov Matoviča, ale reálny fenomén, ktorý treba brať do úvahy. A musí tak robiť dokonca aj Smer. Ukazuje sa, že politik je ešte vždy volený. A že voličom nemožno nahovoriť hocičo, opíjať ich konšpiráciami o Sorosovi a rečami o špinavých protislovenských prostitútkach. Ako ukazujú prieskumy, zaberá to maximálne do výšky dvadsiatich percent (a na tom, že preferencie Smeru neklesli nižšie má istú zásluhu menej konfliktný imidž Pellegriniho kabinetu).

Je to nenápadná, ale dôležitá zmena posledných sto dní. Prelomil sa myšlienkový stereotyp, že občan nemá na nič vplyv. Má a mal by ho využívať. Ešte stále visia otázniky nad prepojeniami medzi Kočnerom a Bašternákom, ešte stále býva expremiér Fico v bytovke Bonaparte. A konštatovanie prokurátora, že spravodlivosť funguje a že na každého príde čas, nemusí byť pre každého až takou povzbudivou správou.
Oveľa viac než sto dní Pellegriniho, teda prinieslo sto dní aktívnejších a sebavedomejších občanov.