Napokon sme účasť vytiahli na nečakaných 22,74 percenta, čo je viac, než predošlých hanebných trinásť, povedal by optimista. Akurát že Slovensko je zasa len v celej EÚ najhoršie, namietol by pesimista.

Kotlebovci nakoniec nevyhrali, aj keď existovala takáto obava, pochvaľoval by si optimista. Ibaže ak takáto strana vyšle za Slovensko čo len dvoch ľudí do Štrasburgu či Bruselu, už to je medzinárodná hanba, oponoval by pesimista.

Výsledok volieb do Európskeho parlamentu by bol naozaj skvelým námetom na demonštráciu dvoch odlišných pohľadov na svet – v zmysle známeho pravidla, že pre (euro)optimistu je pohár poloplný a pre pesimistu poloprázdny.

Do tretice ešte jedna dvojaká možná interpretácia: Na jednej strane v rámci celej EÚ voľby takisto neskončili katastrofou, veď antisystémové strany nezískali toľko mandátov, ako sa čakalo. No na strane druhej zaznamenali istý nárast, čo veští predovšetkým problémy v samotných krajinách, v ktorých sa im najviac darilo – v Británii, v Francúzsku a Taliansku.

Je veľmi pravdepodobné, že sa tento politický nepokoj vo vnútri vplyvných európskych hráčov prenesie na celý kontinent. Minimálne v prípade Británie a jej brexitu/nebrexitu je to zjavné už tri roky a príbeh sa stále nekončí, dokonca má dosah aj na uplatňovanie mandátu zvolenej europoslankyne Miriam Lexmann (KDH).

PS si trúflo. A oprávnene

Vráťme sa však na Slovensko. Výsledok volieb síce vzhľadom na účasť možno ešte vždy považovať skôr za dôkladný prieskum, no istú výpovednú hodnotu má. Predovšetkým vyslal signál, že je možné poraziť Kotlebu aj Fica naraz – keďže ostatné strany (PS-Spolu, SaS, KDH a OĽaNO) získali 9 mandátov, kým Smer len tri a kotlebovci dva.

Samozrejme, kým volebná porážka Smeru súvisí s prozaickou potrebou vystriedať vlády, nad Kotlebom je potrebné víťaziť preto, aby strana s jasnými odkazmi na extrémne, nenávistné a násilné ideológie, ostala na okraji politickej scény – keď už štát neprejavil dostatok politickej sily a kvalifikovanosti, aby ju eliminoval právnymi nástrojmi.

Márny pokus o rozpustenie ĽSNS podobne ako Ficova spolupráca s týmto zoskupením pri limitovaní dôchodkového veku a pri zbombardovaní Istanbulského dohovoru priniesli ovocie v podobe rastúcej popularity kotlebovcov, ktorí pri relatívne nízkej volebnej účasti úspešne zmobilizovali svojich priaznivcov a zabezpečili tak živobytie dvom svojim predstaviteľom na ďalších 5 rokov.

Teda pokiaľ sa nenaplnia ich vlastné slová a nedostanú aj Slovensko z Únie. V každom prípade poskytnú spoločnosti neoceniteľné svedectvo, aké je to brať peniaze od nenávideného zamestnávateľa.

Z kaviarne do krčmy

Ako si všimli viacerí sympatizanti aj kritici, do roly hlavného súpera ĽSNS sa pasovali práve Progresívci. Možno to vyznelo trúfalo, no napokon sa ukázalo, že si verili oprávnene. Teda že, po prvé, tu existoval dopyt po jasne proeurópskej strane, ktorej lídri nezneisťujú voličov svojimi výstupmi.

A po druhé, že táto strana má schopnosť mobilizovať voličov, a to aj neľavicových, ktorých neoslovovala doterajšia ponuka OĽaNO plus SaS, prípadne KDH. Samozrejme, získané hlasy sú len opciou, PS teraz musí do marca presvedčiť, že má potenciál prispieť k zásadnej zmene pomerov na Slovensku.

Spolu s tým bude potrebné preniknúť – dovoľme si povedať toto klišé – z bratislavskej kaviarne do východniarskej (alebo inej) krčmy. V Bratislave vyhralo PS-Spolu so ziskom vyše 38 percent, v Bratislavskom kraji získali 36 percent, no v niektorých lokalitách sa sotva prehupli cez 5-percentnú hranicu. A ak je reč o ĽSNS, v nejednej obci s prehľadom zvíťazila, v obvode napríklad Čadca s 21 percentami, hoci v Žilinskom kraji ako celku bodovalo tiež PS.

Potvrdzuje sa tak existencia priepastných nielen ekonomických ale aj mentálnych rozdielov v rámci Slovenska. K nim možno prirátať aj čudesný myšlienkový stereotyp, ktorý sa opakuje najmä medzi zarytými pravičiarmi – podľa ktorého ak je Kotleba jeden extrém spektra, PS predstavuje druhý, na opačnom póle. Čo je samozrejme hlúposť, keďže takéto tvrdenie zjavne neberie do úvahy kotlebovské koketovanie s totalitným zriadením, odkazy na nacistický režim a jeho obhajobu (napríklad že Hitler bojoval proti alkoholizmu, postavil v každej dedine telocvičňu a že históriu prekrútili víťazi a chazari, ako vypisoval istý nádejný europoslanec...).

Na opačnej strane ničoho takého niet, čo je dobré zdôrazniť nie kvôli ofukovaniu PS-Spolu, ale pre lepšie pochopenie samotného extrémizmu a jeho podstaty. (Napríklad aj tézy, že subjekt, ktorého členovia nemajú vysporiadaný vzťah k plynovým komorám, nemožno hodnotiť z pohľadu ľavice či pravice.)

Slovenský príspevok: eurokotlebovci

Ak eurovoľby čosi naznačili, potom fakt, že strany, ktoré budú chcieť docieliť na Slovensku zmenu, budú odkázané na spoluprácu – nie je bez zaujímavosti ako napríklad bodovalo KDH v niektorých východných či severných regiónoch (Námestovo 37 percent), pričom ešte pár percent navrch získali „kuffovci“ a Kresťanská únia. Samozrejme ešte vždy nemožno vylúčiť že v týchto vodách zaloví Harabin, hoci vznik svojej strany zatiaľ popiera. A nevedno, ako zamieša kartami Kiskov subjekt.

Optimista môže vidieť pohár poloplný, pesimista poloprázdny. Podstatné je, že sa zmena dá dosiahnuť – s patričným nasadením a vhodnou stratégiou.

A po druhé na celoeurópskej úrovni eurovoľby ukázali, že akokoľvek radikáli a populisti dokážu zburcovať masy a nechajú sa opájať davmi, ich pôsobnosť je ohraničená zdravým úsudkom, historickými skúsenosťami, a tiež funkčnými pravidlami a inštitúciami, ktoré kontinent chránia pred recidívami šialenstva, nacionalizmu a konfliktov.

Zatiaľ, lebo ako povedal berlínsky sociológ Swen Hutter, krajne pravicové populistické strany v Európe nie sú ani náhodou na ústupe. Voľby do EP podľa neho ukázali, že v Európe sa čoraz výraznejšie prejavujú konflikty medzi tými, ktorí si želajú oslabenie EÚ, menej otvorenosti a viac nacionalizmu a zástancami proeurópskeho postoja. „Práve podporovatelia EÚ si teraz uvedomujú, čo všetko môžu stratiť,“ tvrdí odborník.

Slovenský príspevok k tejto európskej diskusii nie je – napriek tým dvom eurokotlebovcom – na zahodenie.