Presne pred dvadsiatimi rokmi prišiel Vladimír Mečiar o to najcennejšie, čo mal, a na čom chorobne lipol. Prišiel o moc. Pritom sa mečiarizmus zdal dlho neporaziteľný.

Presne tak si dnes nevieme predstaviť, že by malo Slovensko nielenže inú, ale najmä lepšiu vládu, než je tá súčasná, smerácka. Samozrejme, že sa súčasné obdobie napriek všetkým výhradám nedá s Mečiarovou érou porovnať – ako pripomína aj bývalý premiér Dzurinda. Preto tiež nemožno zmenu v súčasnosti docieliť rovnakými nástrojmi ako v roku 1998. Predsa je však dobré pripomenúť si tieto časy a uvidieť, čo všetko delí oponentov dnešnej vládnej moci od prípadného volebného úspechu. A že je toho veľmi veľa.

Parný valec s nálepkou ĽS-HZDS sa podarilo zastaviť vo voľbách, ktoré sa konali 25. a 26. septembra 1998. Bol to valec schopný urobiť čokoľvek, len aby pokračoval v ceste. Jeho dráhu lemovali momenty ako únos občana SR, vražda nepohodlného svedka, zneužívanie moci, vynútená strata poslaneckého mandátu, divoká privatizácia, zadlžovanie štátu, hysterické davy priaznivcov na Pasienkoch a nenávistná rétorika voči oponentom a menšinám.

Vodcovi tejto deštruktívnej politickej sily nepomohla ani Claudia Schifferová prestrihujúca pásku na novootvorenej diaľnici. Neostalo mu iné, len s detinským sentimentom a s podlomeným hlasom zanôtiť „Idem od vás, neublížil som nikomu z vás.“ Bola to falošná pesnička. Vláda v Mečiarovom štýle ublížila mnohým ľuďom. A ublížila Slovensku. Vštepila mu genetický kód, z ktorého sa krajina nevie vymaniť dodnes.

Mobilizácia voličov i politikov

Pred dvadsiatimi rokmi sa museli stať dve zásadné veci: mobilizácia voličov, ktorých bolo treba povzbudiť, aby sa dostavili k urnám – pretože čím je väčšia účasť na voľbách, tým je reprezentatívnejší ich výsledok. V septembri 1998 vyjadrilo svoj názor 84,24 percenta voličov, čo je dodnes neprekonané číslo. Viac – vyše 95 percent – rozhodovalo už iba v prvých slobodných voľbách v júni 1990.

Vysoká volebná účasť potom odkryla prostý fakt – že proti Mečiarovi stálo oveľa viac ľudí (takmer 2 milióny hlasov), než za ním (HZDS spolu so SNS volilo 1,2 milióna ľudí). Aj preto bola dôležitá občianska mobilizačná kampaň.

Druhým faktorom bola mobilizácia politikov, aby sa voličské hlasy neroztrieštili a neprepadli, aby sa využili čo najefektívnejšie. Predovšetkým musela vzniknúť kompaktná politická sila ako protiváha HZDS – Slovenská demokratická koalícia (SDK) zastrešujúca päť väčších i menších politických strán. A na jej čelo sa musel postaviť líder, ktorý bol ochotný vložiť do politického zápasu enormnú energiu. Nápad, aby Mikuláš Dzurinda s kolegami prebicykloval Slovensko možno spočiatku pôsobil naivne, vynaložené úsilie sa však zúročilo.

Fico a Bugár po dvadsiatich rokoch

Dohadovanie piatich subjektov v SDK bolo nepochybne plné bolestných kompromisov, ktoré si na dnešnej rozmaznanej politickej scéne preplnenej sebastrednými osobnosťami a nedotklivými egami, ani len nevieme predstaviť.

Takéto riešenie si však vyžiadala mimoriadna situácia. Najmä ak sa Mečiarova vláda pokúsila pred voľbami zamiešať karty a zmenila volebný zákon tak, aby znevýhodnil koalície – teda aby napríklad trojkoalícia potrebovala pre vstup do parlamentu trikrát päť, čiže 15 percent hlasov (to bolo namierené proti maďarskej trojici strán) a päťkoalícia rovno 25 percent (SDK). Oba subjekty boli nútené zmeniť sa formálne z koalícií na strany. A svoje právo zúčastniť sa na volebnej súťaži museli obhájiť pred Najvyšším súdom SR.

Súčasná opozícia nie je vystavená takémuto tlaku a možno je aj dobre, že ju nič nenúti vytvárať neprirodzené zoskupenia či spojenectvá. Problémy totiž na seba nenechali dlho čakať a politicky rôznorodá protimečiarovská koalícia sa začala čoskoro potkýnať o názorové rozdiely. Ľavicové strany SDĽ a SOP otáľali s ekonomickými reformami, ktoré navrhovala SDK a ktoré boli nevyhnutné vzhľadom na stav, aký po sebe Mečiarova družina zanechala.

Predstaviteľ SDĽ – istý Robert Fico – mal zasa výhrady voči koalícii s Maďarmi. Podľa neho by sa zmenšil priestor pre ľavicovú politiku, otvorila by sa platnosť Benešových dekrétov a lustrácií. No len si to predstavme – pred dvadsiatimi rokmi Fico nechcel a nemohol ani za svet vládnuť s Bugárom. A pred dvoma rokmi presne naopak. Komické, že?

Mečiar v Elektre, Fico v Bonaparte

Ďalším dôsledkom tohto okolnosťami formovaného a deformovaného vývoja je fakt, že politickí protagonisti z tohto obdobia zo scény jednoducho zmizli. SDK resp. jej pokračovateľky SDKÚ už niet. SDĽ a SOP pohltil Smer, KDH sa ocitlo mimo parlamentu a SMK tiež, zatiaľ čo od nej odštiepený Most vládne s Ficom a Dankom.
Teda ak zažilo Slovensko počas dvoch Dzurindových vlád éru rozvoja, ekonomického rastu a dobrého medzinárodného kreditu, dnes niet následníka tejto éry, ktorý by mohol voličom povedať: Vážení, dosť už bolo Fica, teraz to spravíme zasa po našom. Vrátime sa k tomu, čo sme tu osem rokov budovali.

Súčasná opozícia už nie je pokračovateľom obdobia, keď sa Slovensko stalo ekonomickým tigrom. Obdobia, v ktorom sa takisto diali prešľapy, existovala korupcia a politická moc konala v područí ekonomických záujmov – to je ten genetický kód mečiarizmu – no miera verejnej kontroly bola nepomerne vyššia a žiadny politik sa nemohol spoliehať na to, že mu to jeho voliči „zožerú“ a prepáčia.

Dnešnej opozícii navyše chýba líder (možno preto toľké čakanie na Kisku), chýba jej spoločný ťah na bránu. Internet a sociálne siete vytvorili prostredie, ktoré praje konfliktom a vzájomnému vymedzovaniu sa, nie však hľadaniu kompromisov a uzatváraniu dohôd. Časti opozičných voličov prekáža Sulík, iným zasa Matovič. Ďalší nadávajú Progresívnemu Slovensku do komunistov či prezlečeného Smeru. Súhlasíš s obedmi zadarmo? Aj ty si komunista!

Lenže koalícia, ktorá vznikla proti Mečiarovi, nemohla riešiť takéto banality, dokonca dočasne odsunula na okraj aj také zásadné témy, ako povedzme interrupcie. Inak by si KDH s SDĽ ani len nesadli za stôl. A ak by si nesadli za stôl, ak by si politici v roku 1998 počínali ako ich dnešní kolegovia, dodnes by tu vládol Mečiar zo svojej Elektry. A práve preto tu bude ešte dlho vládnuť Fico z komplexu Bonaparte.

Maďarský a ruský model

Chýba silný motív, silové pole, vďaka ktorému by súdržnosť prevážila nad animozitami. V roku 1998 to bola zmeškaná šanca dostať sa do EÚ a NATO. Obava, že Slovensko ostane mimo hry a zavládnu v ňom necivilizované pomery.

Dnes však slovenský problém spočíva v niečom inom – je ťaživý pre občanov a ich perspektívu. Stali sme sa spoločnosťou , v ktorej časť bezostyšne buduje svoj okázalý prepych na úkor ostatných. Mladí ľudia húfne utekajú za hranice. Korupcia a obchádzanie zákonov sa stali princípom. Cynizmus triumfuje nielen v podobe extrémizmu, ale aj organizovaného zločinu. S rozšírenými očami sa dozvedáme, že sa tu zrejme vraždy dohadujú s ľahkosťou ako piatková opekačka pri ohni. O pár rokov si vyrúbeme lesy a rovnako dôsledne vykynožíme vzdelanosť a kultúrnosť. To už je priam civilizačná križovatka, nielen politická.

Čím dlhší čas uplynie od roku 1998, tým viac sa javí osem rokov rastu a dobrého imidžu ako krátka epizóda, ktorá sa už nemusí opakovať. A ako sme už povedali, ani ju nemá kto zopakovať. Slovensko akoby zabudlo na normálne striedanie vlád, ktoré je chrtovou kosťou demokracie. Nedá sa tak opomenúť hrozba, že sa naša politická scéna ustáli na modeli Maďarska, alebo – nebojme sa to povedať – Ruska, kde vládne oligarchia reprezentovaná veľkou stranou (koalíciou) a tú dopĺňa slabá opozícia plus extrémisti (v Maďarsku Jobbik, v Rusku nacionalisti, u nás Kotleba).

Možno dnes chýba obyčajná ľudská viera, že sa veci môžu vyvíjať lepšie. A možno chýba zdravý sedliacky rozum a pokora, či aspoň pragmatický politický úsudok – nemusíme sa dnes, preboha, hrať na November 89 a volať po predčasných voľbách, ktoré nemá kto vyhrať. Ak naozaj chceme zmenu, vráťme sa k roku 1998. Napriek odlišnej situácii sa práve v tomto období dá nájsť inšpirácia, či návod ako sa dá začať znova.