Bratislava 11. apríla (Teraz.sk) - Je bežné, že každý človek radšej hovorí o úspechoch a víťazstvách, než o stránkach svojho života, ktoré až tak známe nie sú. No osobnosť, ktorá je so svojim životom vyrovnaná a stojí na pevných nohách, sa na rozdiel od iných nebojí nielen hovoriť o menej známych stránkach svojho života, ale aj vďaka prežitej skúsenosti nemá problém pomenovať veci pravým menom. O tom, že Dalibor Karvay, mladý slovenský husľový virtuóz takouto osobnosťou je, svedčí aj nasledujúci – z jeho strany maximálne úprimný a otvorený rozhovor...

Môže z niekoho vyrásť excelentný huslista, aj keď nevyrastá v hudobnom, či umelecko-kultúrnom prostredí? Čo ovplyvňuje husľovú virtuozitu? Gény, predpoklady, talent, drina, či vytrvalosť?
- Hudobný talent môže vzísť z rôzneho prostredia, no veľmi dôležitá je následná fascinácia, pre ktorú to robí. Niekedy, stačí, keď malé dieťa v televízii vidí niekoho hrať, prípadne si vypočuje nejakú skladbu a je tým tak unesené, že to ovplyvní jeho život. Pokiaľ má v rodine ešte niekoho, kto sa hudbe venuje, resp. sa jej rozumie, je to výrazná pomoc, pretože sa môže naňho spoľahnúť, že mu dokáže poradiť, pomôcť. Dôležité je mať aj správne vybratého hudobného profesora, ktorý dokáže pripraviť talentovaného žiaka nielen na súťaž ale aj do jeho budúcej kariéry. Ktorý jeho talent rozvinie a otvorí svetu hudby. Ide teda o celý rad faktorov, od ktorých zvládnutia závisí to, či budete skvelý, hudobným virtuózom, alebo len dobrým hudobníkom.

Predsa len, váš otec bol učiteľom hudby - mohol váš talent formovať od útleho detstva. Takúto výhodu mnohé iné deti nemajú...
- Ako sa to vezme. Niekedy práve tento fakt môže na dieťa pôsobiť negatívne, najmä aj je naň vyvíjaný neprimeraný tlak. V tom okamihu dieťa stráca chuť a radosť z hrania. Môj otec učil na základnej umeleckej škole, viedol ma a aj mi dával cenné rady. Našťastie to nikdy s prílišným tlakom na cvičenie a hru nepreháňal.

Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku?

Ako trinásťročný ste odišli do Viedne k celosvetovo renomovanému profesorovi Borisovi Kuschnirovi. Čo pre vás v tom okamihu znamenala takáto radikálna životná zmena a cesta do neznáma?
- Skvelý slovenský klavirista a aj človek - Daniel Buranovský sa o mne zmienil Tiborovi Kováčovi, členovi Viedenskej filharmónie, že nenapredujem a potrebujem sa posunúť vyššie. Vďaka tomu som sa dostal na predohranie k profesorovi Borisovi Kuschnirovi. Pamätám sa na naše prvé stretnutie. Vypočul si ma asi minútu a pol a povedal, že mu to stačí, že si mám zabezpečiť vo Viedni bývanie, že o dva roky bude súťaž Eurovízia a tam budem hrať za Rakúsko. Hneď odhadol môj potenciál, vedel, čo je vo mne a mal jasnú víziu, kam ma chce posunúť. To bola tá príjemnejšia časť môjho príchodu do Viedne. Následne na to prišla tvrdá realita. Opýtal sa ma, koľko denne cvičím na husle. Povedal som, že štyri hodiny, na čo mi oznámil, že začnem osem hodín a potom sa uvidí, čo ďalej. Nemal som nad tým, či to zvládnem alebo nie, ani čas rozmýšľať. Prvé dni a týždne som nerobil nič iné, len som – ako študent konzervatória, na ktorom učil a na ktorom spolu s ním učím aj ja dnes - cvičil. Nie osem hodín, ale niekedy až dvanásť, či trinásť hodín denne.

Predsa len – odišli ste z provinčných Vrútok, boli ste vo veku prichádzajúcej puberty a zrazu ste sa ocitli vo veľkomeste. Neobávali ste sa vy, alebo vaši rodičia, že to nezvládnete nielen po hudobnej, ale najmä po osobnej a psychickej stránke?
- Máte pravdu. Nebolo to vôbec jednoduché. Ani pre rodičov a ani pre mňa. Pred odchodom do Viedne som mal na Slovensku vytvorené určité zázemie, poznali ma tu aj ľudia, býval som s rodičmi, chodieval na koncerty. Zrazu som vo svojich trinástich rokoch zažil absolútny šok. Ocitol som sa na internáte, na ktorom bývali futbalisti Rapidu Viedeň, na jednej izbe s Indom, Rusom a Rakúšanom. Musel som rešpektovať pravidlá, ktoré tam boli. Napr., že nik nemohol mať kľúče do izby – okrem vychovávateľa. Nebo to jednoduché – najmä v počiatkoch. Prvé týždne som mal navyše aj problémy s nemčinou a orientáciou v tomto veľkomeste. Tiež som si musel zvyknúť na to, že síce som mal mať konzultáciu u profesora o štvrtej, no niekedy začala až o ôsmej večer a končili sme aj o polnoci.

Čím boli jeho metódy, resp. jeho hodiny zaujímavé?
- Mal som uňho konzultácie, niekedy raz denne, inokedy nepravidelnejšie. Uvedomujem si, že som mal od začiatku obrovské šťastie, že sa mi tak intenzívne venoval, pretože profesor mal vo svojej triede veľmi málo žiakov: päť, či šesť, ktorých si vyberal zo stoviek uchádzačov. Ostatní, ktorí chceli mať uňho konzultácie, museli platiť za jeho jednu privátnu hodinu aj stovky eur. Jeho prístup pri učení bol veľmi intenzívny. Cvičil a prehrával som mu naučené skladby nielen v škole, ale aj uňho doma. Kedykoľvek mal čas, hoci aj v noci. Profesor má svoje metódy, sú tvrdé, no aj vďaka nim výnimočné výsledky.

Otázne je, za akú cenu...
- Viem na čo narážate a máte možno aj pravdu. Dnes si už uvedomujem, že niekedy by možno malo menej hodín strávených drilom, väčší efekt. Teda – v mojom prípade. Pamätám si, ako mi profesor Kuschnir rozprával, že svojho žiaka Nikolaja Znaidera, víťaza prestížnej Queen Elisabeth Music Competition v Bruseli a jedného z najlepších súčasných huslistov na svete, počas cvičenia hry na husle tak zničil, až Nikolaj skolaboval. A to nebol Znaider vôbec nejaký krehký chlapec, ale mal dva metre! Takže, niekomu takáto metóda umeleckej výchovy možno vyhovuje, zvláda ju, inému nie. Som presvedčený, že už v tom čase som sa mal venovať nielen hraniu, ale aj svojej mentálnej stránke a jej zoceľovaniu. A učiť sa oddychovať. Pokiaľ by som toto dokázal vtedy, možno som mohol byť ešte lepší a úspešnejší, než som. No pripúšťam aj to, že by som sa bez nej nikdy nedostal tam, kde som teraz...

Nemali ste chuť ujsť, vrátiť sa späť?
- Nie. Vedel som, že pokiaľ chcem byť husľovým virtuózom, nemôžem ostať na Slovensku. Bez urážky – úroveň a kvalita našich pedagógov nie je ani zďaleka taká, ako napr. vo Viedni. Chcel som byť jedným z najlepších a to mi pomáhalo – tá moja túžba – v tom, aby som vydržal aj tie neľahké podmienky v cudzine. Aj preto som sa uskromňoval ako som len mohol od prvého dňa, čo som prišiel do Rakúska. Pretože pochádzam z normálnej rodiny, ktorá by si môj pobyt sama nemohla zo svojich úspor dovoliť. Našťastie som mal menších sponzorov, vďaka čomu som mohol študovať. Okrem toho som žil totálne asketickým životom. Počas prvých dvoch rokov môjho pobytu v Rakúsku som si nekúpil ani len colu, či minerálku a mobilná karta, kúpená za 100 šilingov, mi vydržala až rok. Používal som ju len v urgentných prípadoch, pri telefonovaní s profesorom Kuschnirom alebo rodičmi. Celý môj osobný život sa zúžil len na stredoškolské predmety a skúšky, ktoré som kvôli slabšej znalosti nemčiny absolvoval na Slovensku a „drilovanie“ hry na husle vo Viedni...

Vysokú školu ste však tiež absolvovali na Slovensku. Prečo? Veď to ste už nemčinu ovládali...
-Vysokú školu som absolvoval v Banskej Bystrici. Bolo to pre mňa praktickejšie. Bežné predmety som absolvoval na Slovensku, hru na husliach vo Viedni.

Čo všetko formuje umelecký úspech

Čo je tým faktorom a akousi pomyselnou merateľnou hodnotou, aby sa o husľovom virtuózovi dalo povedať, že patrí medzi najlepších? Pretože pokiaľ viem, vo vašom „fachu“ nejaké rebríčky kvality, či popularity neexistujú...
- Pozícia hudobného virtuóza je do značnej miery determinovaná tým, či vyhrá niektorú z veľkých, rešpektovaných hudobných súťaží. To ho môže „vystreliť“ pomerne vysoko. Avšak, uvedené súťaže sú vekovo ohraničené – niektoré do 18 rokov, iné napr. aj do 33, či 35 rokov. Pokiaľ dovtedy neuspejete, neskôr je to s vašou kariérou už zložitejšie...

Vy sa podobných súťaží ešte zúčastňujete?
- Hoci by som ešte mohol, už nie. Nechcem. Pokiaľ chcete uspieť na súťaži, musíte denno-denne drieť hodiny. Som vo veku, keď si nepotrebujem dokazovať, či som dobrý a mám okrem svojich koncertov po celom svete aj iné aktivity. Môj kariérny rast teda už nepodmieňuje to, či ešte nejakú významnú súťaž dokážem vyhrať, alebo nie.

Viem, že rôznych hudobných súťaží je po celom svete množstvo. Nedochádza tým k devalvácii ich renomé, resp. kvality?
- To je na dlhšiu diskusiu, no máte pravdu, je ich veľmi veľa. Len v Taliansku je ich ročne niekoľko desiatok. Stále je však pár veľkých, svojim renomé neprekonateľných súťaží, ktoré sú pre štart kariéry rozhodujúce. Na druhej strane - fenoménom súčasnosti je čoraz viac hudobne nadaných detí, pričom veková hranica súťažiacich neustále klesá. Dnes už desaťročné dieťa nemá problém perfektne zahrať hoci aj Beethovenov koncert.

Znamená to, že pokiaľ chce niekto napr. s hrou na husle preraziť vo svete a stať sa špičkovým virtuózom, začínať ako desaťročný je už vopred prehratý boj?
- Áno, pokiaľ nie ste geniálne talentované desaťročné dieťa.

V akom veku je podľa vás najoptimálnejšie začať drieť hru na akýkoľvek hudobný nástroj a čo je dôležité, aby dieťa ostalo po takomto drile a drezúre normálne...
- Cesta aby z dieťaťa, ktoré má predpoklady a talent vyrástol hudobný, resp. husľový virtuóz, je zložitá a ovplyvňuje ju množstvo faktorov. V súčasnosti sú trochu iné, ako kedysi, keď som začínal ja. Úplne sa zmenil manažment mladých talentov, rozrástlo sa portfólio súťaží, je strašne veľké množstvo talentovaných detí, ktoré od útleho veku - niekedy piatich, či šiestich rokov - doslova „drú“ aj desať – pätnásť hodín denne, len aby uspeli a ich agenti a agentúry, ktoré ich manažujú a zastupujú z nich získali čo najviac. Neraz vidím, ako ten hudobný svet a nastavený systém úplne „vyžmýka“ to desať, či pätnásťročné dieťa, podriaďuje všetko pre maximálny úspech na nejakej veľkej súťaži - bez ohľadu na to, čo s dieťaťom bude o dva, tri alebo desať rokov. Tým nechcem povedať, že sú také všetky agentúry, ale je ich v hudobnom priemysle mnoho. Kedysi, pokiaľ ste nemali dostatok financií, ste mohli získať mecenáša, ktorý vám buď financie požičal, prípadne dokázal zaplatiť dobrý hudobný nástroj. Dnes je nielen finančne zabezpečených, ale aj dobrých hudobníkov toľko, že mnohí si dokážu zaplatiť nielen neskutočne drahých profesorov, nástroje, ale dokonca aj samotný koncert, resp. prestížnu sálu, len aby sa mohli lepšie presadiť na trhu hudby.

Čím je vami spomínaný nárast kvalitných hudobníkov spôsobený?
- Pokrokom, popularizáciou vážnej hudby a celkovým záujmom o hudbu v ázijských štátoch, akými sú napr. Čína, Južná Kórea, či Japonsko sa odrazil nielen v záujem detí o hranie na hudobné nástroje, ale predovšetkým v náraste štúdia talentovaných detí z týchto krajín v Európe. A keďže pochádzajú z ekonomicky vyspelých krajín, väčšinou nemajú problém s finančným zabezpečením štúdia a pobytu v Európe. Tým majú k dispozícii tých najlepších profesorov a môžu cvičiť a hrať na najdrahších nástrojoch. Úspechu tak podriadia úplne všetko. Nestarajú sa o nič iné, len trinásť – štrnásť hodín denne cvičia na husliach. Nežijú. To sa odráža aj na fakte, že na súťaže dnes chodia len z ázijských krajín stovky huslistov. Pokiaľ na nich uspejú, nemajú problém so zabezpečením svojej nahrávky. To následne vplýva aj na ich neskoršie účinkovanie a pôsobenie v hudobnom svete – čím sú viac na očiach, tým sú žiadanejší, majú nahrávky v renomovaných spoločnostiach, hrajú v renomovaných koncertných sálach, vďaka čomu krok po kroku stúpajú na pomyselnom rebríčku stále vyššie a vyššie. Otázne sú ten enormný tlak a cena, ktorú za to častokrát zaplatia. A to nielen tí, ktorí neuspejú, ale aj tí, ktorí uspejú. A nemyslím tým peniaze...

Predsa len, vrátil by som sa ešte k otázke financií. Mnohí rodičia, ktorí majú napr. športovo nadané dieťa nakoniec musia rezignovať na jeho rast, lebo si to nemôžu finančne dovoliť. Iné deti, ktoré sú možno menej talentované, ale ich rodičia napr. sponzorujú klub, hrávajú a športujú. Je tomu tak aj v hudbe?
- Nevylučujem to. V hudobnom svete sú okrem talentu dôležité aj kontakty a – povedzme si to na rovinu – aj peniaze. Pokiaľ ich máte, môžete si prenajať pokojne aj Konzerthaus Berlin, či v New Yorku trebárs Carnegie Hall, mať tam koncert a všade marketingovo predávať fakt, kde ste hrali. Dokonca nie je potrebné, aby ste mali v hľadisku čo len jedného diváka. To nikoho nezaujíma, máte zaplatený prenájom sály a je vaša vec, pre koho, čo a ako tam hráte. Úplne iné je hrať na abonentnom koncerte v špičkových sálach, dostať sa do programu najrešpektovanejších koncertných domov. To je úplne iná „liga“ a na to musíte mať tú najvyššiu hudobnú kvalitu. Tu vám peniaze nepomôžu. V takýchto sálach a projektoch sa zo slovenských hudobníkov dostali jedine mladý, výnimočný a v súčasnosti asi najlepší kontrabasista na svete - Roman Patkoló a ešte Janoška Ensemble.

Vy ste v takejto sále ako husľový virtuóz neúčinkovali?
- Ja patrím určite medzi veľmi dobrých husľových virtuózov, vyhral som viaceré husľové súťaže, ktoré majú „cveng“ a renomé vo svete, no na to, aby som pokračoval ďalej ma pribrzdili určité problémy s rukami a to, že som mal obdobie, keď som nepociťoval potrebu hrávať väčšie koncerty.

Môžete byť konkrétnejší?
- Nebol som spokojný sám so sebou, so svojou hrou, s tým, čo som chcel prezentovať na pódiu počas hry, necítil som sa v tom čase na pódiu dobre, a aj preto som mnohé koncertné vystúpenia, z ktorých boli viaceré veľmi zaujímavé, odmietal. Dostal som sa do stavu, akým prechádza nielen množstvo skvelých hudobníkov, umelcov, športovcom, ale celkovo aj ľudí...

Zrejme vás postihla psychická, fyzická únava, akési vyhorenie...
- Niečo také. Našťastie som dokázal v priebehu pár rokov zmeniť svoj prístup a pohľad na mnohé veci . V prvom rade svoje myslenie, mentálny prístup k tomu čo robím. A hoci som sa opäť začal pripravovať na koncertné vystúpenia, naskočiť do rozbehnutého rýchlika nie je ani zďaleka také jednoduché, ako sa to na prvý pohľad môže zdať. Mladých skvelých huslistov je čoraz viac a keď čo len na chvíľu vypadnete z koncertného „kolotoča“, návrat doň nie je ľahký.

Neuvažovali ste nad tým, že by ste nekoncertovali ako sólista?
- Dostal som aj ponuky v tomto smere a mohol som sa aj uchádzať o miesto koncertného majstra v niektorom zo skvelých orchestrov. Ja som však sólista, husľový virtuóz. Neberiem hru na husliach ako robotu, zamestnanie od - do. Hra je mňa stále vášňou, ktorej sa môžem doma venovať denne niekoľko hodín bez toho, aby som mal pocit, že ráno idem do práce a poobede z nej. Nedokázal by som na hudbu nemyslieť keď „padla“ konečná a skončila by sa mi „šichta“ v orchestri. Som v nej neustále, stále sa snažím rozmýšľať nad tým, čo môžem urobiť ešte lepšie, ešte dokonalejšie.

... a popri tom aj učíte...
- Áno, pôsobím na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien, na tej istej škole, kde učí aj profesor Kuschnir. Takto mi to vyhovuje. A pre mojich študentov to, že hrávam je záruka, že ich učí niekto, kto nie je len teoretik, ale aj niečo vie a dosiahol. Tým ich dokážem pripraviť lepšie na súťaže, budúcu umeleckú dráhu. V tom je hlavný rozdiel od škôl u nás. Tu je to presne špecifikované – pokiaľ chcete byť koncertný majster, hrať komornú hudbu, či hrať v orchestri – na všetko sú špeciálni pedagógovia a individuálny špecializovaný prístup a metóda štúdia. Ja sa pri výučbe špecializujem na budúcich sólistov, pretože to mi ide nielen najlepšie, ale tomu aj rozumiem a mám s tým skúsenosti. Vychovať špičkového sólistu však trvá roky a potrebujete mať aj šťastie naňho. Že príde práve k vám. A okrem toho, stále koncertujem, nemám asistentov na výučbu, ktorí by počas dní, keď hrám napr. v Turecku, či Japonsku, za mňa viedli hodiny. Momentálne som stále - ako husľový virtuóz žiadaný, koncertujem po celom svete, a aj preto zatiaľ neuvažujem nad tým, že s hraním prestanem a budem sa venovať – podobne ako profesor Kuschnir - len učeniu a výchove talentov.

Naučiť sa počúvať sám seba

Pokiaľ sa dnes na to pozriete s odstupom času, nemyslíte si, že by malo talentované dieťa popri absolvovaní štúdia hry na hudobný nástroj, absolvovať aj sedenia u psychológa, alebo aspoň u mentálneho kouča?
- Na základe množstva rozhovorov s hudobníkmi som zistil, že veľké percento z nich zažilo obdobia, keď sa na pódiu necítili dobre. Viete, keď je hudobník dieťaťom, citlivejšie vidí a vníma niekedy až prehnané očakávania ľudí vôkol seba. Podobne som to prežíval aj ja osobne. Keď som sa pripravoval na súťaže, každý odo mňa očakával, že keď som dvanásť rokov bol žiakom profesora Kuschnira, tú súťaž idem vyhrať, lebo zahrám fantasticky dokonale. Cítil som sa ako zajatec očakávaní, vnútorne ma to neskutočne zväzovalo. Uvedomoval som si očakávania, dokonca som veril, že diváci v hľadisku zistia aj moju najmenšiu, možno ani uchom nepostrehnuteľnú chybu ktorú počas hrania možno urobím. Nehral som pre dobrý pocit, nebol som uvoľnený, hral som len maximálne dokonale – strojovo. Dnes už viem, že je možno vhodnejšie, keď sa mladý hudobný talent vzdeláva nielen u jedného pedagóga, ale u viacerých, aby tak prežil viacero hudobných prístupov a metód. A tiež, že je najlepšie, keď hrám v prvom rade sám pre seba, pre svoju osobnú vnútornú spokojnosť - a až následne pre publikum. Prešiel som si svojou cestou, aby som pochopil, že nehrám kvôli tomu, čo povedia tí druhí, ale aký pocit radosti mám z toho ja. A to ma uvoľňuje...

V čom nastala hlavná zmena?
- Naučil som sa počúvať sám seba. Napríklad, po koncerte nie som nervózny a napätý z toho, či som to odohral bezchybne - ako kedysi, ale si v pokoji, ešte raz celý nahraný koncert vypočujem. Zanalyzujem si moju hru a rozmýšľam nad tým, ako by som to v budúcnosti mohol zahrať ešte zaujímavejšie a lepšie. A vďaka tomu som uvoľnenejší a mám z hry radosť.

Foto: TASR/Martin Baumann

Dnes ste nielen sólista, husľový virtuóz, ale aj pedagóg. Aj preto ma zaujíma váš názor na to, v akom venu je podľa vás najoptimálnejšie začať drieť hru na akýkoľvek hudobný nástroj - a čo je dôležité, aby dieťa ostalo po takomto drile a drezúre „normálne“?
- Videl som dokument o špičkovom tenistovi Rogerovi Federerovi, ktorý v ňom vysvetľoval, že všetko, čo robí, musí byť spojené s hrou. A to nielen samotný zápas, ale aj tréningy, cvičenia a celkovo jeho životný štýl. Len vtedy ho do dokáže ešte baviť a napĺňať. A presne toto platí aj o mojej hre na husle. Kedysi som len mechanicky drel, jednu vec som za hodinu cibril a skúšal aj päťdesiatkrát a pritom som sa nepočúval. Len som donekonečna tú istú pasáž hral a hral – až kým nebola zahratá tak, ako má byť. A pritom to ako celok možno neznelo dobre. Bolo to len technicky odohraté dokonale. Bez „emócie“. Dnes to je iné. Zahrám ci daný úsek oveľa menej ráz, no snažím sa nad hrou rozmýšľať. Analyzujem si ju a uvažujem, čo v rámci nej môže byť zahraté lepšie a ako to dosiahnuť. „Nezabíjam“ sa nad jednotlivými miestami, ale skladbu beriem ako celok, ako množstvo súvislostí a spojitostí a v konečnom dôsledku ako niečo, čo má tešiť nielen publikum, ale aj mňa samotného. Aj preto je veľmi dôležité už pri výchove malého detského talentu nájsť spôsob a systém, ako mu urobiť z hry a cvičenia na hudobný nástroj radosť, nie traumu. Aby hra nebola jednostranná, monotónna, zaťažujúca nielen fyzický stav, ale aj psychiku dieťaťa. Len tak sa potom bude cítiť dobre. Uvedomte si, že nie je ľahké predstúpiť pred veľký orchester a obrovskú sálu, v ktorej sedí aj tritisíc ľudí a odohrať dokonalý koncert, v rámci ktorého ešte predvediete svoje emócie a pocity. Dokážete to len vtedy, pokiaľ budete uvoľnený a budete mať z hry radosť. Verte mi, nájsť systém a spôsob, ako tú ľahkosť a hravosť počas hry vštepiť do mladého dieťaťa - nie je vôbec jednoduché...

O úspechoch, „TOP rebríčkoch“ a doposiaľ nesplnených snoch

Existuje medzi huslistami, resp. husľovými virtuózmi nejaké relevantné hodnotenie ich výkonov? Podľa čoho sa určuje dokonalosť a genialita husľového virtuóza? Podľa zručnosti pri hraní, schopnosti zahrať ťažké a náročné skladby...?
- Na toto neexistuje jednoznačná odpoveď. Už som spomínal, že výhra renomovanej súťaže je skvelým odrazovým mostíkov v kariére. Následne to, či patríte medzi svetovú špičku ovplyvňuje napr. aj to, koľko máte ako sólista abonentných koncertov, v akých sálach a s akými orchestrami hráte.

Ako ste na tom vy osobne?
- Hrával som a aj hrávam abonentné koncerty po celom svete. Vystupoval som napr. v Rusku, Poľsku, Turecku, Čechách, ale aj v ďalekom Japonsku. Podarilo sa mi vyhrať niektoré rešpektované hudobné súťaže, či už ide o Medzinárodnú súťaž Eurovision Young Musicians v Berlíne, víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve, víťazstvo v Medzinárodnej husľovej súťaži Tibora Vargu v Sione a pod., dostalo sa mi cti hrať na súkromnom koncerte pre pápeža Jána Pavla II., či pre princa Charlesa z Walesu vo Windsor Castle za spoluúčasti jedného z najlepších violončelistov všetkých čias Mstislava Rostropoviča...

Koľko je podľa vás na svete top hudobných virtuózov? Sú ich desiatky, stovky? A radíte sa medzi nich aj vy?
- TOP sólistov, ktorí znesú najvyššie hodnotiace absolutórium, je asi pätnásť. Možno aj to je priveľké číslo. A čo sa týka mňa, sebakriticky priznávam, že medzi nich nepatrím. Pokiaľ by som to mal povedať automobilovou terminológiou, patrím medzi špičku luxusnej vyššej triedy. No medzi TOP špičkou, tými pár vyvolenými, nie som.

Veríte napriek tomu, že si ešte ako husľový virtuóz, sólista zahráte na tých troch – štyroch najlepších pódiách?
- Pokiaľ by sa mi to podarilo, bol by som rád. Kedysi to bol môj sen, no v súčasnosti mi už o to nejde. Dôležité je, aby som bol spokojný s tým, čo robím a ako to robím. Hrám na veľmi dobrej úrovni a viem aj to, že sa stále dokážem posunúť vpred. V hudbe je mnoho vecí aj o šťastí a tak verím, že ho budem mať aj napriek svojmu veku. Veci beriem nenásilne, prirodzene a hudbu nevnímam ako prácu, ale niečo, čo ma baví a robí radosť tak mne, ako aj ostatným. Všetko ostatné, aj vami spomínané vystúpenie na niektorom z top pódií bude už len príjemná, no nie nutná nadstavba, niečo navyše.

Spomínali ste vek. Je pre husľového virtuóza určujúci?
- Ako sa to vezme. Je to individuálne. Husľový virtuóz môže byť na špičkovej úrovni aj ako šesťdesiat ročný. Keď sa raz jedného vyše sedemdesiat ročného husľového virtuóza pýtali , prečo stále hrá, on im odpovedal, že lebo vidí ako stále napreduje... Takže – je to individuálne a závisí to najmä od kondície a zdravia každého z virtuózov, pretože postoj pri držaní huslí a hraní nie je úplne prirodzený a aj z toho dôvodu postupom času spôsobuje značnú záťaž najmä na kríže, chrbticu, ramená, ale aj samotný lakeť.

Zázračné dieťa a jeho vnímanie hudby

Pred rokmi, vo vašom útlom veku sa o vás hovorilo ako o zázračnom dieťati, podobne, ako to kedysi hovorili aj o Mozartovi. Wolfgang Amadeus Mozart mal v roku 1762 ako šesťročný dokonca aj koncertovať v dnešnej Bratislave. Ako skončil Mozart vieme, no kam sa podel zázrak z Vrútok?
- Nikdy som sa nepovažoval za nejaké zázračné dieťa a priznám sa, že nemám toto pomenovanie ani rád. Vnímal som, že mám talent. Hral som a aj hrám vždy najlepšie ako len viem. Označovanie talentovaného dieťaťa „zázračným“ je skôr na príťaž. Pretože vás ľudia berú inak, a vy pociťujete zbytočne enormný tlak. Dokonca to môže byť na škodu hudby ako takej, nakoľko mnoho ľudí nezaujíma, ako hráte a čo hráte, mnohí tomu ani len nerozumejú, len vnímajú ako akúsi svoju spoločenskú prestíž fakt, že boli na koncerte „zázračného“ dieťaťa.

Do akej miery je podľa vás prioritné v rámci skladby, ktorú hráte rešpektovanie autora a jeho predstáv, a do akej miery je prípustná možnosť jej vlastnej interpretácie a zároveň aj umeleckej improvizácie? Radíte sa v tomto ohľade medzi konzervatívnych interpretov hudby, alebo ste – aj vzhľadom k vášmu veku liberálnejší?
- Dnes si môže človek – pokiaľ má svoje renomé a meno dovoliť aj v klasickej hudbe veci, ktoré by kedysi boli nepredstaviteľné. Je to výsostne individuálna vec umelca a prostredia, v ktorom skladbu interpretuje. To sa týka vystúpení. Súťaže – tie sú konzervatívne, zaväzujú vás k očakávanej štylistike hrania a pri nich akýkoľvek liberalizmus nemá veľmi miesto. Čo sa mňa týka, som skôr konzervatívnejší typ interpreta...

Aká je hranica, za ktorú by ste pri hraní a v hudbe celkovo nikdy nešli? Máte aj vy – hudobníci a huslisti svoj Rubicon?
- Mám – nikdy by som sa nepustil do úpravy interpretácie skladby len preto, aby som zaujal publikum, aby som silou mocou chcel byť niečím neprirodzene výnimočný, exotický, čo by bolo v konečnom dôsledku na úkor skladby samotnej – len pre potešenie môjho ega. Zvyčajne si extravagantnými úpravami, či spôsobmi hrania pomáhajú huslisti a umelci, ktorí nedokážu zaujať svojou virtuozitou hrania. Prípadne sa rozhodnú stať celebritami šoubiznisu a firemných večierkov... Môj prípad to však nie je.

Vnímate pri interpretácii samotného diela aj okolnosti jeho vzniku, čo v danom momente na autora diela vplývalo?
- Niekedy sa snažím ísť do hĺbky, no nie vždy je to z časových dôvodov možné. Pre mňa je dôležité ju pochopiť, „podmaniť“ si ju a zahrať ju čo najlepšie. Tak aby som mal z nej dobrý pocit ja, poslucháči a v konečnom dôsledku aj sám – väčšinou nebohý autor.

Súkromie husľového virtuóza

Ako sa váš svet hudby odráža na vašom osobnom, súkromnom živote? Ste sólista – znamená to, že vaša manželka je v rámci rodiny submisívnej polohe, alebo po prekročení prahu na byte dokážete byť jeden z radových členov orchestra?
- V prvom rade, môj život nekončí napr. o štvrtej poobede zavesením huslí na klinec, príchodom domov, spoločným nákupom, varením, či pozeraním televízie. V tomto je to, čo robím, rozdielne od ľudí, ktorí majú „bežnú“ prácu a aj „normálnejší“ život. A navyše – moja manželka Michaela, je tiež huslistka, takže náš život je o to špecifickejší. A aby to nebolo také jednoduché, pochádza zo Sliezska, má český pas, poľskú národnosť, žije so mnou vo Viedni a každý deň dochádza do Bratislavy, kde nielenže študovala, ale aj hrá v Slovenskom komornom orchestri a zároveň aj v projekte dievčenského hudobného tria, kde hrá na elektrické husle.

Ste dosť rozcestovaní manželia...
- To je pravda. O to viac si však ceníme každú voľnú chvíľu, ktorú spolu trávime. Hoci, niekedy, keď som ja alebo ona po ťažkom koncertnom vystúpení sme radi, keď je ticho. Prípadne si doma púšťam niektoré koncertné diela, ktoré nepoznám, počúvame spolu hudbu, resp. sa učím skladby na koncertné vystúpenie. Nie je nič neobvyklé, keď po príchode zo školy, či z hrania si doma ešte večer po desiatej precvičujem veci. Neraz sa stalo, že keď som vybaľoval kufre po návrate z koncertu kdesi v zahraničí, ona s kuframi vychádzala ma svoje turné a nevideli sme sa aj niekoľko týždňov. Nie sme teda „klasická“ rodina s klasickými aktivitami, ako je denno-denné varenie a pod, ale to, že sme si vzácnejší, je jeden z faktorov, ktorý nás drží pokope.

Neuvažovali ste o založení rodiny?
- Pri príchode dieťaťa na svet ide o veľmi vážne a zodpovedné rozhodnutie, ktorému musíte následne podriadiť nielen osobný, ale najmä pracovný život. Tým, že sme momentálne pracovne maximálne vyťažení, že sa nám darí a po profesijnej stránke obaja stále napredujeme a vo Viedni nemáme ani nikoho blízkeho z rodiny, kto by nám v prípade potreby vedel pomôcť, momentálne nad tým neuvažujeme. Človek však nikdy nevie, kedy nastane moment a my dospejeme k rozhodnutiu ukľudniť svoje životy – po pracovnej stránke - a aj preto túto otázku nechávame momentálne otvorenú.

Mimochodom, zaujíma ma, či vy, ako husľový virtuóz venujúci sa klasickej hudbe doma, alebo počas ciest počúvate aj inú hudbu okrem klasiky. Napríklad rock, rap a pod...
- Priznám sa, že nie. Nemám na to „uši“.

Virtuozita, či len hranie na husliach?

Zastavme sa pri pojme husľový virtuóz. Virtuozita, či bravúra je určité mimoriadne dokonalé ovládanie toho, čo daný človek robí. Husľový virtuóz by teda mal disponovať schopnosťami mimoriadne a až výnimočne zvládať dokonalú techniku hry na husle. O husľovom virtuózovi sa hovorilo a hovorí o Nicolá Paganinim, Vadimovi Gluzmanovi, o vás, Davidovi Oistrachovi, Isacovi Sternovi a Yairovi Klessovi, Ilyovi Gringoltsovi, Renaudovi Capuconovi, Jozefovi Sukovi,ale aj o Bohdanovi Warchalovi, Jaroslavovi Michalicovi, Jaroslavci Svěcenom, Václavovi Hudečekovi, či aj o Marcovi Rajtovi, ktorý je známy aj z hudobných variácií popových skladieb, Edvinovi Martonovi, ktorý hrá počas ľadových show Jevgenia Pľjuščenka, alebo o Filipovi Jančíkovi, ktorý je už tiež viac-menej súčasťou šoubiznisu... Vnímate vy medzi husľovými virtuózmi rozdiel a ak áno, v čom?
- Vymenovali ste veľmi veľa huslistov, z ktorých mnohí virtuózi nie sú a niektorí ani len zďaleka. Pavel Šporcl je podobný Davidovi Garrettovi, obaja sú skvelí huslisti a pre popularizáciu klasickej hudby a hry na husle urobili veľmi veľa. Virtuózmi v pravom slova zmysle boli pre mňa huslisti David Oistrach, Jascha Heifetz a v súčasnosti Maxim Vengerov a Vadim Gluzman. Pri menách ako Jančík, a pod. sa o nejakej virtuozite nemá zmysel ani baviť... Vysvetlím to inak: je veľmi veľa dobrých a aj kvalitných huslistov, no to neznamená, že všetci sú virtuózi, hoci ich najmä média za virtuózov označujú. Je to ako pri pozeraní dedinského futbalu. Poviete si - a ostatní chlapi na tribúne vám dajú za pravdu, že napr. traktorista Jano, hrajúci za vašu dedinu útočníka na ľavom krídle, je fantastický futbalista. Potom prídete domov, zapnete si televíziu a v nej uvidíte hrať taktiež fantastického Messiho. Obaja sú teda fantastickí, no je medzi nimi „kozmický“ rozdiel...

Mnohí hudobníci sa nechajú zlákať financiami a šoubiznisom a prijmú účinkovanie aj v iných – trebárs bulvárnejších projektoch, než v akých začínali...
- To sú typy, ktoré keď môžu zarobiť čo len päť eur, tak idú hrať aj na svadbu, alebo budú zo seba robiť „šašov“, len aby ich obsadili do televízie a dali im zarobiť. Otázkou potom ostáva, do akej výšky, či skôr hĺbky siaha ich umelecký talent, ambície a sebaúcta. Samozrejme, sú aj komerčne úspešné projekty, ktoré sa nehrajú na nejakú vysokú úroveň, ale nepodliezajú pomyselnú latku úplne a majú skôr za cieľ ľudí zabaviť – takto to už roky veľmi úspešne robí napríklad David Garrett. Ale aby som robil porotcu nejakej karaoke šou, alebo taxikára v reality šou, to by som sám voči sebe nedokázal. Človek musí mať sebaúctu. A umelec aj mieru, pod ktorú neklesne. Takže, netvrdím, že by som neprijal nejakú rolu v nejakom inom, než komornom projekte, no musela by mať garantovanú úroveň.

Výchova talentov vs. tabuľkový štát

V jednom z dávnejších rozhovorov ste uviedli, že je veľmi dôležité, aby pedagógovia na vysokých školách a aj konzervatóriách na Slovensku boli čo na najvyššej úrovni, aby boli pre študentov vzormi. Vy však učíte v Rakúsku. Neuvažovali ste nad výchovou talentov a pozdvihnutím úrovne radšej doma, na Slovensku?
- To nie je také jednoduché. Po prvé, stále aktívne koncertujem, ročne odohrám približne tridsať až štyridsať koncertov a mám pedagogický úväzok na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien. Vtesnať do tohto celého ešte aj pedagogické pôsobenie by bolo veľmi ťažké, až nemožné. Stále chcem napredovať, aj v hraní a aj ako pedagóg a aj preto musím udržať svoju zaneprázdnenosť v rozumných hraniciach a nebrať si „na plecia“ viac, než dokážem uniesť. V opačnom prípade by sa to odrazilo na kvalite. Po druhé – svoju kariérnu budúcnosť vidím v presadení sa v Rakúsku, resp. v Nemecku aj preto je pre mňa nesmierne dôležité sa nielen stretávať, ale aj udržiavať si a budovať kontakty práve týmto smerom. To neznamená, že pokiaľ by sa objavil veľmi talentovaný žiak zo Slovenska, že by som si ho nevypočul, nemohol mi predohrať, že by som sa ho nesnažil zobrať do svojej triedy, resp. ho odporučiť niektorému kvalitnému pedagógovi vo Viedni.

V čom je hlavný kvalitatívny rozdiel medzi rakúskym a slovenským systémom vo výchove talentovaných hudobníkov?
- Predovšetkým v ľuďoch. Aby ste vychovali kvalitných hudobníkov, potrebujete na to špičkových pedagógov. No zahraničnému pedagógovi nedokáže slovenská škola vytvoriť čo len primerané podmienky. Nemyslím len finančné, sociálne, ale aj umelecké – napr. v možnosti kvalitného koncertovania popri učení. Absentuje tu akási dlhodobejšia vízia výchovy talentovaných hudobníkov. Aj preto potom na školy neprebieha výber pár talentovaných žiakov z niekoľkých stoviek, ale berú sa všetci, čo sa prihlásia. Pretože slovenský školský systém je financovaný od počtu žiakov. A má svoje osnovy, ktoré je nutné dodržiavať. Na to, aby ste vychovali špičkových hudobníkov chýba v slovenskom systéme väčšia voľnosť, možnosti realizácie a samozrejme aj financie. A tiež - žiadny špičkový európsky hudobný pedagóg nepríde na Slovensko pôsobiť za tabuľkové platy. Tiež si kladiem otázku: akou motiváciou je slovenský pedagóg, zarábajúci mesačne 700 eur - pre svojho talentovaného žiaka k tomu, aby drel niekoľko hodín denne, aby mohol raz, keď bude dobrý, dosiahnuť to, čo on? To ich skôr demotivuje... Veď si to len porovnajte s koncertným majstrom vo viedenskej filharmónii, ktorý zarába 15 000 eur mesačne. A vo vnímaní spoločnosti je to prirodzené, lebo Rakúšania sú na svoju kultúru, jej úroveň a aj umelcov hrdí, je pre nich prestížou mať jedných z najkvalitnejších a najlepšie platených filharmonikov na svete. Teda nie závisť a nežičlivosť - ale hrdosť. V tom je hlavný rozdiel medzi Slovenskom a svetom na západ od našich hraníc...

Napriek tomu, že pôsobíte najmä v zahraničí a učíte vo Viedni, ste si urobili doktorát na Slovensku. Prečo?
- Pretože keby som chcel niekedy učiť na Slovensku, bez neho by som to nemohol. V Rakúsku a aj väčšine zahraničných krajín má podobné vzdelanie ako ja niekto, kto je hudobným vedcom, robí výskum hudby. Pre špičkových pedagógov to nie je potrebná kvalifikácia. Podstatné je, akí ste dobrí, čo viete ako virtuóz a aj ako pedagóg odovzdať svojim žiakom. U nás je to naopak. Tu nie sú v systéme školstva podstatné výsledky a meno, ale teória, tituly a normy. Aj ako známy husľový virtuóz by som nemohol na Slovensku plnohodnotne učiť, lebo bez školy by som sa „nezmestil“ do tabuliek. My sme jednoducho taký normatívno – tabuľkový štát. A aj preto sme stále tam, kde sme.

Mnohí úspešní športovci prepožičajú svoje meno nejakej akadémii. Vy ste nikdy neuvažovali nad založením svojej - hudobnej?
- Na niečo také potrebujete nielen vhodné kultúre a umeniu žičlivé prostredie, kultúrnu spoločnosť, ale aj veľké a stabilné financie. Netvrdím, že by sa nenašli ľudia, ktorí by na to neprispeli, aj som sa s pár vplyvnými ľuďmi o takom niečom bavil, ale vždy som narazil na dva problémy. Prvým bolo, že tí ľudia nechceli, aby sa ich meno v tejto súvislosti niekde nespomínalo. Ako keby sa báli, či mali pochybnosti, či práve peniaze investované do kultúry a umenia by pre nich na Slovensku nebolo na príťaž, než na osoh. Alebo si neboli istí tým, že ich peniaze sú v „poriadku“, resp. sa obávali toho, že by sa stali terčom závisti. A po druhé – najdôležitejšou pre nich bola otázka, koľko to bude stáť. Nezaujímala ich dlhodobejšia vízia, cieľ, filozofia a myšlienka, renomé, úroveň a kvalita, ale len cena. Ako na tureckom trhu. Pokiaľ by som mal niečo budovať, resp. niečomu prepožičať svoje meno, bolo by mojou snahou, aby to malo dlhodobé pôsobenie, aby to malo myšlienku, hodnotu, význam - prečo sa to bude realizovať a čo bude toho dlhodobým cieľom. Inak to nemá zmysel ani len začínať budovať.