Bratislava 15. júla (TASR) – Publikácia Majstrovstvo za dverami je dokumentom nedávnej doby a alternatívnych aktivít profesionálnych výtvarníkov, ktorí v čase totality tvorili slobodne a nie vrchnosťou požadované socialistické umenie. Ich aktivity upresňuje podtitul knihy: Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu (1979-1986) v kontexte bytových výstav 70. a 80. rokov 20. storočia.

"Mojou úlohou bolo komplexnejšie spracovať túto neoficiálnu bratislavskú výtvarnú scénu, bytové stretnutia a cyklus výstav. Bolo to ťažké, pretože z nich neexistujú katalógy. Každé stretnutie malo inú tému, rodilo sa deväť mesiacov a výsledkom bola výstava. Knihu som pripravoval tri roky. Rudolf Fila, Svetozár Mydlo, Ľuba Lauffová, Radislav Matuštík, Juraj Meliš a iní už zomreli, a tak som s nimi nemohol komunikovať," na nedávnej prezentácii knihy povedal jej autor Ján Kralovič.

Takmer 330-stranová publikácia je výsledkom jeho výskumného projektu zameraného na umelecko-historické zhodnotenie bytových stretnutí, ktoré organizoval výtvarník Dezider Tóth. Štatút podujatia obsahoval podmienku deväťmesačného posunu v trvaní od 8. marca (sviatok MDŽ) do 6. decembra (Mikuláš). Každý účastník mal vytvoriť posun (parafrázu, interpretáciu, aplikáciu, apropriáciu či citáciu) ľubovoľného diela autora známeho z histórie umenia obsahujúce zadanú tému (zmyselnosť, dotyk, svetlo a iné), ku ktorej sa posun viazal. Deväťmesačný termín, aj ako symbol ľudskej gravidity, bol ukončený stretnutím v byte jedného z účastníkov prezentáciou diel. Počas ôsmich rokov sa ich zúčastnilo 26 výtvarníkov a vzniklo vyše 160 diel.

"Bol som na všetkých stretnutiach, niektorí umelci si vyberali témy. Väčšina bola z mojej generácie, Július Koller bol starší. Vďaka autorom to bola zaujímavá hra. Po dobrovoľnom odchode Igora Kalného som robil súpis diel a inicioval knihu. Ak v nej nájdete osem diel, ktoré ostali v príbehu slovenského umenia, tak to malo význam," konštatoval organizátor podujatí Tóth.

Ich zámerom bolo vytvoriť platformu k umeleckej hre, stretávaniu sa, ku komunikácii a konfrontácii tvorby. V období, keď normalizačné podmienky neumožňovali slobodný a necenzurovaný spôsob výtvarnej činnosti a vystavovania, to bolo oživenie výtvarnej scény, možnosť na slobodnú prezentáciu. Hoci podujatie malo súťažný názov, nedávali sa ceny, ale bola to motivácia k výkonu, súťaženie bolo výzvou. Posuny boli priestorom pre hru v experimentálnom zmysle, vo význame overovania si výtvarných stratégií v širokej výtvarno-mediálnej škále: od kresby a maľby k objektom, od konceptuálnych projektov k performaciám.

Publikácia odkrýva motiváciu majstrovstiev a ich každoročný priebeh. V záverečnom rozhovore Tóth prezrádza, že Štátna bezpečnosť o týchto podujatiach vedela. Tiež ako vzniklo alternatívne umenie u výtvarníkov, ktorí mali v občianskom preukaze uvedené slobodné povolanie, aj prečo prestal tieto podujatia organizovať.