Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
"My starší literatúru chápeme predovšetkým ako vyjadrenie národnej identity. Nestačí len odmietať, nestačí povedať, že napríklad Mináč, Jaroš, Ballek a tí druhí sú staromódni," napísal Rosenbaum.
Autor TASR
Lednické Rovne/Bratislava 7. februára (TASR) – Akademik PhDr. Karol Rosenbaum, DrSc. patril medzi formovateľov slovenskej literárnej vedy po roku 1945. Bol literárnym vedcom a kritikom, editorom, stál pri všetkých významnejších literárnovedných a edičných projektoch Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV, Encyklopédia slovenských spisovateľov, Dejiny slovenskej literatúry a i.). V daných politických možnostiach vybudoval z tohto ústavu popredné vedecké pracovisko. Zaslúžil sa o rozvoj česko-slovenských literárnych a kultúrnych vzťahov a vznik mnohých slovakistických pracovísk v zahraničí. V sobotu 7. februára uplynie 95 rokov od jeho narodenia.
Sny a chýbajúce duše
Rosenbaumovým snom bolo vydať dielo nepoznaného a neznámeho básnika, Štúrovho priateľa, uhroveckého rodáka Karola Modrányiho. Tento päťstostranový rukopis zostal už len v archíve Matice slovenskej. Na sklonku života čítal mnoho diel od mladých básnikov. Konštatoval však, že v súčasnej poézii sa hromadí veľa slov a básňam chýba duša. "Dnes už môže písať každý mladý vzdelaný človek, ale písať báseň ešte neznamená, že sa tvorí básnické umenie. Takže nie som nijako nadšený, ale nad novou literatúrou nerobím kríž, to by bola najväčšia hlúposť. Verím, že slovenská literatúra bude mať znova silnú generáciu".
Redaktor aj učiteľ
Karol Rosenbaum sa narodil 7. februára 1920 v Lednických Rovniach (okres Púchov). V roku 1940 maturoval na gymnáziu v Trenčíne (1933-1940). V rokoch 1940-1944 študoval slovenčinu a germanistiku na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako stredoškolský učiteľ, rok na Obchodnej akadémii v Trenčíne a rok na Obchodnej akadémii v Martine. V roku 1947 nastúpil do Literárnohistorického odboru Matice slovenskej v Martine, odkiaľ v roku 1951 prešiel do Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave (1951-1960, bol jeho predsedom, riaditeľom 1953-1957, zástupcom riaditeľa). Externe prednášal dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry v Prahe (1951-1956). V rokoch 1960-1961 bol tajomníkom Zväzu čs. spisovateľov v Prahe, 1963-1964 prvým tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave, pričom stále zostával vedeckým pracovníkom SAV. V roku 1973 sa stal riaditeľom novozriadeného Literárnovedného ústavu SAV (1973-1989) a vedúcim redaktorom časopisu Slovenská literatúra. V tom istom roku získal vedeckú hodnosť doktora vied (DrSc.) a v roku 1987 ho zvolili za riadneho člena SAV.
Večné Dejiny slovenskej ltieratúry
Ani viaceré funkcionárske aktivity však neprekryli jeho vedecko-výskumnú činnosť, či už ako literárneho historika, germanistu, komparatistu, editora či prekladateľa. Ako literárny vedec sa v roku 1946 prezentoval porovnávacou štúdiou Vzťah slovenského literárneho romantizmu k nemeckému klasicizmu, potom sa sústredil na literatúru slovenského národného obrodenia. Do dejín slovenskej literárnej vedy sa zapísal ako spoluautor a hlavný redaktor akademických Dejín slovenskej literatúry 2, 4, 5 (1960, 1984, 1987, v tomto diele uverejnil tiež polemickú štúdiu Slovanská myšlienka a prehĺbenie obrodeneckej ideológie v literatúre), Encyklopédie slovenských spisovateľov I-II (1984), ako editor celého radu diel autorov 19. a 20. storočia. V roku 1948 vydal populárno-vedeckú monografiu Michal Miloslav Hodža, potom sa systematicky venoval dielu Jána Kollára (Literárne náhľady Jána Kollára v rozpravách o vzájomnosti slovanskej 1948, Ján Kollár 1952, Ján Kollár, pevec lásky k národu 1956).
Nový Rosenbaum - Hodro a Dvorský
Koncepciu poézie s dôrazom na básnický subjekt rozpracoval v knihe Poézia národného obrodenia (1970). Svoje šafárikovské štúdie zhrnul do monografie Pavel Jozef Šafárik (1961). Venoval sa aj textológii a editovaniu (spracoval dielo Tajovského, Hviezdoslava, Novomeského, Matušku, Horova, Lajčiaka). Neskôr sa venoval novšej literatúre, v roku 1967 vydal monografiu Podobizeň Ivana Horvátha. Vzťahy slovenskej a českej literatúry syntetizujúco prezentoval v monografii Vzťahy slovenskej a českej literatúry 19. a 20. storočia: Koncepcia riešenia (1989). Jeho kritiky a články vyšli vo výberoch Priestorom literatúry (1970), Pamäť literatúry (1978) a Na váhach času (1985). Rosenbaumovou poslednou knihou bola monografia Karol Štúr (2000). Je autorom celého radu zborníkov a literárnovedných monografií, publikoval aj pod pseudonymami Karol Hodro, Martin Dvorský a i.
Literatúra vyjadruje národnú identitu
PhDr. Karol Rosenbaum, DrSc. zomrel 5. marca 2001 v Stupave. Patril ku generácii, ktorá prežila hrôzy vojny, zžila sa s budovateľskou povojnovou eufóriou, ideologizovala, prešla omylmi, kompromismi. "My starší literatúru chápeme predovšetkým ako vyjadrenie národnej identity. Nestačí len odmietať, nestačí povedať, že napríklad Mináč, Jaroš, Bátorová, Ballek a tí druhí sú staromódni. Oni nie sú staromódni, oni len majú iný pohľad. Ten, ktorý zanechali, svedčí o tom, ako sa žilo u nás, ako sa rozmýšľalo. A to nikto nenapodobní, nijaký historický román neobnoví ten život, nech by bol akokoľvek geniálne napísaný. Súčasník píše o súčasnosti, a tým tvorí históriu národa".
Zdroj: Literárny týždenník
Sny a chýbajúce duše
Rosenbaumovým snom bolo vydať dielo nepoznaného a neznámeho básnika, Štúrovho priateľa, uhroveckého rodáka Karola Modrányiho. Tento päťstostranový rukopis zostal už len v archíve Matice slovenskej. Na sklonku života čítal mnoho diel od mladých básnikov. Konštatoval však, že v súčasnej poézii sa hromadí veľa slov a básňam chýba duša. "Dnes už môže písať každý mladý vzdelaný človek, ale písať báseň ešte neznamená, že sa tvorí básnické umenie. Takže nie som nijako nadšený, ale nad novou literatúrou nerobím kríž, to by bola najväčšia hlúposť. Verím, že slovenská literatúra bude mať znova silnú generáciu".
Redaktor aj učiteľ
Karol Rosenbaum sa narodil 7. februára 1920 v Lednických Rovniach (okres Púchov). V roku 1940 maturoval na gymnáziu v Trenčíne (1933-1940). V rokoch 1940-1944 študoval slovenčinu a germanistiku na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako stredoškolský učiteľ, rok na Obchodnej akadémii v Trenčíne a rok na Obchodnej akadémii v Martine. V roku 1947 nastúpil do Literárnohistorického odboru Matice slovenskej v Martine, odkiaľ v roku 1951 prešiel do Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave (1951-1960, bol jeho predsedom, riaditeľom 1953-1957, zástupcom riaditeľa). Externe prednášal dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry v Prahe (1951-1956). V rokoch 1960-1961 bol tajomníkom Zväzu čs. spisovateľov v Prahe, 1963-1964 prvým tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave, pričom stále zostával vedeckým pracovníkom SAV. V roku 1973 sa stal riaditeľom novozriadeného Literárnovedného ústavu SAV (1973-1989) a vedúcim redaktorom časopisu Slovenská literatúra. V tom istom roku získal vedeckú hodnosť doktora vied (DrSc.) a v roku 1987 ho zvolili za riadneho člena SAV.
Večné Dejiny slovenskej ltieratúry
Ani viaceré funkcionárske aktivity však neprekryli jeho vedecko-výskumnú činnosť, či už ako literárneho historika, germanistu, komparatistu, editora či prekladateľa. Ako literárny vedec sa v roku 1946 prezentoval porovnávacou štúdiou Vzťah slovenského literárneho romantizmu k nemeckému klasicizmu, potom sa sústredil na literatúru slovenského národného obrodenia. Do dejín slovenskej literárnej vedy sa zapísal ako spoluautor a hlavný redaktor akademických Dejín slovenskej literatúry 2, 4, 5 (1960, 1984, 1987, v tomto diele uverejnil tiež polemickú štúdiu Slovanská myšlienka a prehĺbenie obrodeneckej ideológie v literatúre), Encyklopédie slovenských spisovateľov I-II (1984), ako editor celého radu diel autorov 19. a 20. storočia. V roku 1948 vydal populárno-vedeckú monografiu Michal Miloslav Hodža, potom sa systematicky venoval dielu Jána Kollára (Literárne náhľady Jána Kollára v rozpravách o vzájomnosti slovanskej 1948, Ján Kollár 1952, Ján Kollár, pevec lásky k národu 1956).
Nový Rosenbaum - Hodro a Dvorský
Koncepciu poézie s dôrazom na básnický subjekt rozpracoval v knihe Poézia národného obrodenia (1970). Svoje šafárikovské štúdie zhrnul do monografie Pavel Jozef Šafárik (1961). Venoval sa aj textológii a editovaniu (spracoval dielo Tajovského, Hviezdoslava, Novomeského, Matušku, Horova, Lajčiaka). Neskôr sa venoval novšej literatúre, v roku 1967 vydal monografiu Podobizeň Ivana Horvátha. Vzťahy slovenskej a českej literatúry syntetizujúco prezentoval v monografii Vzťahy slovenskej a českej literatúry 19. a 20. storočia: Koncepcia riešenia (1989). Jeho kritiky a články vyšli vo výberoch Priestorom literatúry (1970), Pamäť literatúry (1978) a Na váhach času (1985). Rosenbaumovou poslednou knihou bola monografia Karol Štúr (2000). Je autorom celého radu zborníkov a literárnovedných monografií, publikoval aj pod pseudonymami Karol Hodro, Martin Dvorský a i.
Literatúra vyjadruje národnú identitu
PhDr. Karol Rosenbaum, DrSc. zomrel 5. marca 2001 v Stupave. Patril ku generácii, ktorá prežila hrôzy vojny, zžila sa s budovateľskou povojnovou eufóriou, ideologizovala, prešla omylmi, kompromismi. "My starší literatúru chápeme predovšetkým ako vyjadrenie národnej identity. Nestačí len odmietať, nestačí povedať, že napríklad Mináč, Jaroš, Bátorová, Ballek a tí druhí sú staromódni. Oni nie sú staromódni, oni len majú iný pohľad. Ten, ktorý zanechali, svedčí o tom, ako sa žilo u nás, ako sa rozmýšľalo. A to nikto nenapodobní, nijaký historický román neobnoví ten život, nech by bol akokoľvek geniálne napísaný. Súčasník píše o súčasnosti, a tým tvorí históriu národa".
Zdroj: Literárny týždenník
