Bratislava 27. novembra (TASR) - Tatarka prináša, sediac v prútenom kresle, "príbeh muža a ženy, ktorý sa nekončí obapolným rozčarovaním, vyčerpaním alebo manželstvom..." Príbeh sa odohráva v období pred 2. sv. vojnou, preto doň zasahuje aj spoločenská situácia, láska je zobrazená na podklade hľadania porozumenia medzi jednotlivými národmi.

Celá novela je stiahnutá do subjektu, do sveta Bartolomeja Slzičku, ktorý prichádza študovať z krajiny nikoho (z Československa) na parížsku univerzitu. Týmto menom akoby Tatarka pomenoval sám seba, pretože Bartolomejovi prepožičal mnohé prvky vlastného života. (V rokoch 1938 až 1939 študoval autor na parížskej Sorbonne.)

Celá publikácia predstavuje akýsi neprerušovaný súvislý tok Bartolomejových spomienok. Na začiatku a na konci, snáď preto, aby sa čitateľ dostal ako poslucháč spomienok viac do deja, dáva Tatarka tomuto toku rámcové zložky, a to prostredníctvom ,,Milej Jarmily“, ktorej rozpráva príbeh z Paríža, rovnako ako čitateľovi.

Väčšina deja, a to aj napriek tomu, že nie je dynamická či napredujúca, sa viaže na penzión, v ktorom sa Bartolomej po príchode do Paríža ubytoval. Hlavná postava rozpráva o jeho obyvateľoch – o majiteľke, jej dcére, Poliakovi Jerzym, Američanovi Jackovi, Francúzovi Lucovi a iných, ale najmä o hrdej, sebavedomej až samoľúbej francúzskej študentke Daniele, ktorá si Bartolomeja získa od prvého momentu. Spočiatku s ňou trávi každú voľnú chvíľu, v penzióne po večeroch všetci spolu diskutujú, napriek rôznorodosti pôvodu. Tatarka demonštruje (dokazuje) fakt, že štát a hranice nie sú prekážkou, ktorá nás odlišuje. Takže napriek tomu, že dielo prešpikoval reflexiami pocitov Bartolomeja ako cudzinca, vďaka láske k Daniele hrdina na tento fakt zabúda.

Vzťah hlavných hrdinov nie je zvyčajným mužsko-ženským vzťahom. ,,Na ženu, ktorá mi je blízka, nemusím predsa hľadieť, či je pekná a či aká, ani jej natískať do očí svoju fasádu. Ja si ju radšej predstavujem. ... Ona je povetrie, ktoré dýcham. Naberám ju do seba, kúpem sa v nej ako zátka v dobrom víne." Rovnako novela, ktorá by sa dala označiť aj termínom ľúbostná, nie je typickou výpoveďou lásky.

Daniela má svoje zásady, medzi nimi aj takú, že si nezačne s nikým, za koho sa aj nevydá. Bartolomej si je toho vedomý, no rovnako pociťuje aj to, že sa mu Daniela páči. Fakt, že Daniela si ho nechce pustiť bližšie k telu, toleruje. ,,Všetko sa mi splnilo: Je na svete Daniela.“ No keď si uvedomí, že by ho mohli z krajiny vyhostiť, to, že Daniela je na svete, mu prestáva stačiť. ,,Roztrhnú nás, Danielu a mňa, ďaleko od seba odstavia naše prútené kreslá. Len to. Ale to bolo pre mňa práve všetko.“

Napriek všetkému v diele nejde o lásku tragickú. Medziľudskú potrebu vyjadril autor na najprirodzenejšom vzťahu, a to na vzťahu medzi mužom a ženou, ktorých nerozdelili hranice štátov, ale neschopnosť vzájomne sa počúvať. Zmechanizovaný systém spoločnosti kladie Tatarka do rozporu s teplým prúteným kreslom, v ktorom sa dá pozerať pred seba a konverzovať (Bartolomej s Danielou pri potulkách Parížom trávili veľa času v kaviarni s prútenými kreslami). Nesústreďovať sa na výzor toho druhého či na jeho pohľad, ale len na človeka samého. Prostredníctvom konkrétnych postáv a vzťahu, ktorý medzi sebou vytvorili, sa autor snažil načrtnúť spoločenské problémy doby v rokoch 1938 až 1939.

Fakt, že nás hranice nerozdeľujú, autor znázorňuje aj prostredníctvom ďalšej postavy – Francúza, otca Augiera, ktorého si Bartolomej obľúbil až tak, že ho bral ako otca.

Tatarka nepomenúva veci presne, hmlisto chodí okolo nich a tak núti čitateľa, aby bol neustále v strehu, pripravený ,,rozumieť“. V Prútených kreslách je potrebné hľadať, konverzovať, nestačí len sedieť a čítať. Avšak pomedzi riadky sa objavia aj všeobecné pravdy, jasne vpísané do ťažšieho textu. ,,Ženy všetkých čias sú presvedčené, že láska, čosi také existuje iba s podmienkami: Chlape, urob čosi, aspoň mi sľúb večnú vernosť, znes mi modré z neba, nech viem, nech mám pocit, že to stojí za to, že sa aspoň vo vlastných očiach nezahadzujem.“

Prútené kreslo v novele vystupuje ako symbol tepla, pohodlia, spokojnosti a snáď aj šťastia. Ním sa príbeh začína, pričom v ňom sedí Bartolomej s Jarmilou, ktorej rozpráva o spomienkach viažucich sa k inému kreslu, tomu v ktorom sedela Daniela. Rámec sa prúteným kreslom zároveň aj uzatvára, keď sa autor vracia z minulosti späť do kresla k Jarmile. ,,Končím. A vôbec, rozprával som vám, drahá Jarmila, príbeh, aký ste chceli počuť? Bol veľký, alebo malý?“


Autor recenzie: Karolína Lacová

Autor knihy: Dominik Tatarka

Vydavateľstvo: Artforum

Počet strán: 125 strán

Väzba: pevná väzba

Jazyk: slovenský jazyk

ISBN: 9788096922673


Kniha na týždeň je projekt TASR, ktorý pripravujeme v spolupráci s recenzným portálom www.book.review.sk