Londýn 5. augusta (TASR) - Etiópčanka Tiki Gelanaová získala maratónske zlato na OH v Londýne. Dvadsaťštyriročná vytrvalkyňa preťala cieľovú pásku na svojom prvom veľkom podujatí v novom olympijskom rekorde 2:23,07 h. Druhá skončila so stratou piatich sekúnd Priscah Jeptooová z Kene, bronz si vybojovala Ruska Tatiana Petrovová Archipovová.
Berešová: Nevládala som
Katarína BerešováFoto: TASR/Pavel NeubauerJediná slovenská reprezentantka v štartovom poli Katarína Berešová dobehla na 99. mieste so stratou vyše 25 minút.
"Môj štvrtý maratón počas desiatich mesiacov bolo primnoho, som rada, že som ho vôbec dokončila," ledva vydala zo seba hlas v cieli. "Trať bola pekná, no od 30. kilometra som nevládala, po 35-om úplne spomalila. Ani neviem, čo sa stalo, telo mi odprelo poslušnosť. Aj dážď mi neprospel, no aspoň bolo chladnejšie, nemôžem si sťažovať."
Slovenská maratónkyňa Katarína Berešová podala na londýnskej olympiáde hrdinský výkon. V každých pretekoch sa odvíja dramatická zápletka vpredu i na samom konci a ona koncové svetlo neniesla. Aj keď nohy v cieli ťažko dvíhala a skôr ich za sebou len ťahala, nedopadla ako niektoré pred ňou, ktorých sa vzdalo presne 11, a v svalových kŕčoch, alebo po výbuchu žalúdka, sa odtackali do ústrania.
Londýnske aleje s platanmi lákajú pompéznosťou. Pri hypoglykemickom šoku zvádzajú aj na okamžité ústo, vyliezť na mohutný kmeň, listami sa nakŕmiť a zvrchu sa na scenériu neprítomným pohľadom pozerať. Našťastie Katarína Berešová, aj keď načrela do podprahových rezerv, nebola vďačným objektom pre televízne kamery. Dokonca v cieli celé svoje vystúpenie pomerne presne zanalyzovala.
Unavená Katarína Berešová sa vytešovať nad pamiatkami Londýna ani nemohla. "Vnímala som najmä divákov, boli úžasní, povzbudzovali ma a vďaka nim som dobehla. Jednoznačne toto bol najťažší maratón v živote. Až do polmaratónu som sľubne držala tempo, aj na osobný rekord a vysvetliť si, čo sa neskôr stalo, nemôžem, tento rébus som zatiaľ neprelúskla."
Maratón nechcem vidieť polroka
Katarína sa občerstvovala s nápojmi normálne, chybu v nich nehľadala. Spomenula však závažný fakt. "Celý deň som nejedla, ráno do seba nič nedostala, nervozita bola veľká, stiahnutý žalúdok tomu zodpovedal. Som rada, že som tu vôbec štartovala, ak si oddýchnem, určite budem viac rozmýšľať o príčinách. Minimálne polroka nechcem maratón ani vidieť. Reálne môžem behať dva maratóny do roka a nie štyri, ako som si dovolila."
Pred cieľom si neuvedomovala, že sa usmieva, možno len kŕč v tvári úsmev pripomínal. "Asi som sa aj usmiala nad tým, že som dobehla, no neviem o tom, skôr to bola grimasa. Čo na mňa v budúcnosti čaká, to je predčasné zodpovedať. Porebujem poriadne zregerovať, telo protestuje, vypovedáva poslušnosť, aj psychika vystrája."
Katarína dobehla, 99. zo 107 klasifikovaných, a považuje to za svoje tiché, no veľké víťazstvo. "Určite si cením, že som v cieli. Aj osobák som mohla ešte po polmaratóne atakovať, medzičas 1:19:37 tomu napovedal. Sledovala som si tepovú frekvenciu, bola v norme. Možno mala byť v tomto počasí aj nižšia, náhle zmeny mohli organizmus pomýliť a dezorientovať. Bežala som sama, podľa svojho tempa, súperky som nesledovala. S konečným poradím som sa nezaoberala, 99. miesto je však vždy lepšie ako figurovať v druhej stovke. Stihla som to, no hlava mi ide prasknúť od bolesti, tak som sa vyčerpala."
Amatérka medzi profesionálkami
"Evidujú ma na úrade práce ako inžinierku ekonómie. Neviem, čo na mňa čaká, kde sa zamestnám, alebo či sa mi umožní profesionálne behať. Teraz som dokonca musela na úrade práce dokladovať, že som olympionička, pretože by som sa nestihla povinne v termíne hlásiť úradníčkam. Pripraviť sa na olympiádu nebolo jednoduché, mesiac pred štátnicami som bežala maratón a hneď po nich som sa presunula na sústredenie. Žiadne úľavy som nemala, len individuálny plán, s povinnosťami rovnakými ako všetci študenti."
Na olympijskú atmosféru Katarína Berešová nezabudne, veľa fanúšikov ju hnalo vpred. "Len mi je ľúto, že som takto dobehla. Aj trénera Gabriela Valisku som na trati vnímala, kričal na mňa, na druhom okruhu vraj či vládzem a ja som mu odkývla, že áno. Ku koncu som len počula - vydrž, dobehni do cieľa."
