Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Len 15 dní po vzniku samostatnej SR sa osamostatnilo SME, dnes slávi 25. narodeniny. Súvislosť nebola náhodná, ale nemala pozitívnu konotáciu, zhodli sa v TABLET.TV A. Fulmek a R. Kotian.
Autor Teraz.sk
Bratislava 15. januára (Teraz.sk) – Keď v júni 1992 vyhralo na Slovensku voľby Mečiarovo HZDS, denník Smena vyšiel čierno orámovaný, ako parte za federáciou a demokraciou na Slovensku. Od tohto momentu redaktori tušili, že skôr alebo neskôr príde vládna odpoveď. „Niekedy začiatkom septembra vláda schválila zmenu privatizačného prístupu k Smene, teda, že bude vytvorená štátna akciová spoločnosť Denník Smena, a starý privatizačný projekt, podľa ktorého sme mali ísť do rúk francúzskeho koncernu Hersant, ktorý vydáva Le Figaro, bol zakopaný. Potom už sa len čakalo len na vznik Slovenskej republiky,“ spomína v TABLET.TV pri príležitosti dnešného 25. výročia vzniku denníka SME riaditeľ vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek.
„Tušili sme, čo príde. Aj sme sa na to do istej miery ako redakcia pripravovali,“ doplnil ho novinár, publicista a komentátor Róbert Kotian, ktorý v tom čase tiež pracoval v Smene. „Myslím, že vtedy bola vytvorená nejaká eseročka, ktorá mala vydávať nové noviny. Vnímam to ako logický dôsledok vzťahu medzi denníkom Smena a vládou Vladimíra Mečiara, ktorý bol napätý. A Vladimír Mečiar si potom, ako vzniklo samostatné Slovensko, dovolil oveľa viac, ako za federácie,“ dodal Kotian.
Vláda sa rozhodla vytvoriť novú spoločnosť, ktorá mala okrem iného za úlohu vymeniť väčšinu kľúčových osobností redakcie novín. Nie je náhoda, že predstavitelia predstavenstva novej eseročky zaklopali na dvere Smeny doslova niekoľko dní po vzniku Slovenskej republiky. „Má to súvis, ale nemá to pozitívnu konotáciu,“ hodnotí Fulmek.
„Dnes to vyzerá, akoby sme slávili 25 rokov Slovenskej republiky, ale v tom čase sme so Slovenskou republikou boli vo veľkom konflikte,“ konštatuje. „Prišli a povedali nám, že šéfredaktor Karol Ježík, Jozef Weiss, ja som už vtedy bol zástupca šéfredaktora, a vedenie denníka Smena musí odísť kvôli zlým ekonomickým výsledkom. Hoci, ak sa dobre pamätám, sme v tom roku mali okolo šesť alebo sedem miliónov korún zisku,“ spomína Fulmek.
Redakcia Smeny využila skutočnosť, že nová štátna akciová spoločnosť síce už mala predstavenstvo, ale ešte nebola zapísaná v Obchodnom registri. Pokiaľ z právneho hľadiska neexistovala, odmietli odovzdať redakciu novým ľuďom. Získali tak štyri dni na založenie denníka SME.
„Dôležité bolo, že predstavenstvo spoločnosti Denník Smena vtedy ešte nebolo zaregistrované, takže sme mali štyri dni noviny v rukách. Z dnešného pohľadu sme zneužili noviny z ktorých sme odchádzali, na vlastnú propagáciu. Ale vtedy sme to tak nechápali, považovali sme to za niečo normálne. Štyri dni sme čitateľov informovali o tom, čo sa deje a urobili sme z toho kauzu. Na začiatku sme získali takmer dvojtretinový predaj denníka Smena,“ spomína Fulmek.
Mali založenú spoločnosť, ktorá sa pôvodne mala podieľať na francúzskom privatizačnom projekte. Za vyzbieraných milión korún mali redaktori pôvodne získať jedno percento. Na tejto spoločnosti založili vydávanie nového denníka, ktorý štartoval 15. januára. Kľúčového investora získali v Petrovi Vajdovi, ktorý k jednému štartovaciemu miliónu pridal ešte ďalšie dva.
Začínajúce noviny s relatívne malým finančným balíkom dokázali fungovať viac ako tri mesiace. „Povedal, že dá dva milióny a my dáme milión, učil nás investičnej zodpovednosti. Ale nakoniec do toho musel vraziť takmer 70 miliónov korún, aby sa to rozbehlo,“ spomína na Petra Vajdu Fulmek. Podnikateľ podľa neho nevnímal investíciu len ako obchod. „Bola to z jeho strany aj určitá spoločenská zodpovednosť, chcel udržať partiu, ktorá sa nepodvolí Mečiarovi. A my sme nechceli ostať v znásilnenej Smene,“ spomína Fulmek.
Podmienkou investície bolo, aby sa k novému projektu pridala väčšia časť redakcie. „Bolo to riziko pre ľudí, ktorí odišli zo Smeny. Ale boli tu ľudia, ktorým sme dôverovali, či to bol Karol Ježík, alebo pán Vajda. A mnohí sme si nevedeli predstaviť, že budeme robiť v médiu, ktoré bude ovládať Mečiar. Toto bolo pre nás východisko. Mal som len tridsať rokov a ešte som nemal také veľké deti, aby som mohol byť vydieraný,“ spomína Kotian.
Alexej Fulmek bol v tom čase ešte mladší, mal len 26 rokov. Napriek tomu sa pustil do manažérskej práce a v nasledujúcich rokoch realizoval viacero fúzií, ktoré boli pre rozvoj SME kľúčové. „Dnes sa berie napríklad akvizícia a fúzia ako normálna vec, ale vtedy nebola urobená žiadna okrem jednej, kedy bol vtedajší denník Ľud premenený na Čas, kúpil ho Slovenský denník a urobili fúziu,“ spomína Fulmek. Veľmi dôležité bolo opätovné získanie Smeny, ktorú medzičasom ovládol Jozef Majský, a po rokoch aj denníka Práca.
Za „rozdielového hráča“, ktorý prispel k úspechu nových novín, považuje Fulmek aj Kotian prvého šéfredaktora SME Karola Ježíka. „Určite bol rozdielový hráč a osvietená hlava. Ale bolo tam viacero ľudí, Vlado Popelka, Robo Kotian, Peter Tóth, ikonou bol Marián Leško. Dôležité bolo, že vo mne dostali praktického človeka a manažéra,“ poznamenal Fulmek.
Kotian tvrdí, že z dvadsiatich prípadov, kedy sa s Ježíkom nezhodol, bolo osemnásť takých, v ktorých mal napokon pravdu šéfredaktor. Na úspechu novín sa podľa neho podieľali všetci redaktori, ktorí boli ochotní pracovať v denníku pod tlakom vlády Vladimíra Mečiara.
Je známe, že napríklad Petra Tótha zbili a v čase, keď bol s prezidentom Michalom Kováčom v Turecku, mu zapálili auto. „Manželku mal vtedy v siedmom či ôsmom mesiaci tehotenstva. Bol to veľmi brutálny útok,“ spomína Kotian.
„Pod najväčším tlakom boli spravodajcovia a komentátori. Ale iba na tomto sa noviny postaviť nedajú. To, čo v tomto čase urobilo zahraničné oddelenie, oddelenie kultúry či športu spôsobilo, že noviny boli komplexné. A myslím si, že ľudia tomuto príbehu verili,“ tvrdí Kotian.
Kotian s Popelkom v týchto rokoch vytvorili komentárovú stranu približne v tej forme, ako ju poznáme dnes. „Podstatou bolo, aby tam odznelo viacero názorov, nie len jeden. Samozrejme, aby bolo vidieť aj to, ktorým názorom fandíme, ktoré princípy sú pre nás dôležité. A strana mala svoju mustru, boli tam názory redakcie, názory príčetných ľudí zvonku. Ľudia to radi čítali. Tam dostali informácie v kontexte. Spravodajské oddelenie prinášalo informácie a kauzy, ale my sme ich dávali do kontextu. V tom bol denník vždy silný a presadzuje sa v tom aj naďalej,“ vysvetľuje Kotian.
„My sme nechceli byť opozičné noviny, chceli sme byť nezávislé, kritické noviny. Kritické voči akejkoľvek moci. Ale tým, ako reagovala štátna moc, ako reagoval Vladimír Mečiar, sme sa prirodzene dostali ešte trochu ďalej, ako sme pôvodne chceli. Ale v tom čase išlo o veľa. Či sa bude krajina uberať smerom na východ, alebo ostane súčasťou západného civilizačného okruhu,“ dodáva.
Aj podľa Fulmeka išli v čase boja s Mečiarom noviny ďalej, ako by pripúšťali dnešné štandardy. „Organizovali sme napríklad dva autobusy, v roku 1994 a 1998 pred voľbami, s politickou karikatúrou. Na výjazdoch sme rečnili spolu s opozičnými politikmi. Dnes už takýto typ kooperácie medzi nezávislým médiom a politikmi nie je možný. Ale vtedy sme boli plne angažovaní do súboja. Uvedomovali sme si, že je to súboj o povahu krajiny,“ povedal.
Ako reagovali na výsledok parlamentných volieb v roku 1998? „Boli sme šťastní, keď Mečiar prehral voľby. Reagovali sme oslavou na dvore na Mýtnej ulici, kde Karol Ježík varil,“ spomína Fulmek.
Ale koniec revolučnej fázy znamenal začiatok pragmatickej, v ktorej sa médium musí neustále presadzovať v konfrontácii s konkurenciou. „Zrazu stála pred nami otázka, ako obsahovo naplniť noviny, keď už sme porazili nepriateľa. A tá sa tiahla až do roku 2002, keď sme kúpili Prácu a fúzovali ju. A znovu naštartovali rast denníka, lebo dovtedy klesal,“ povedal Fulmek.
Denník musel riešiť aj nepríjemné problémy, ukázalo sa, že jeho najznámejší novinár, Peter Tóth, spolupracuje s SIS. Musel sa vyrovnať aj s plagiátorskou kauzou.
„Peter Tóth v knihe Bežec hovorí o paralelnej tajnej službe. Ja si myslím, že je to dodatočne vymyslený pojem. Nemyslím si, že v tom čase to tak volali. Ale dobre, toto už nikto nebude vedieť posúdiť. Problém s Petrom bol, že, to už bolo za Milana Šimečku, začal vykazovať známky nejakých neštandardných príjmov. Nevedeli sme, od koho. Ale to bol dôvod na to, aby sa s ním šéfredaktor Milan Šimečka rozišiel. Až neskôr sa ukázalo, že ten, s kým spolupracoval, bola tajná služba,“ povedal Fulmek. Hoci nešlo o Lexovu, ale už demokratickú tajnú službu, aj tak bolo takéto správanie pre novinára neprijateľné.
„Bolelo to, imidž SME bol otrasený v rôznych kauzách, toto bola jedna z nich. Ale to nič nemení na jeho zásluhách z 90. rokov, kedy nosil exkluzívne informácie a ako novinár zohral veľmi významnú úlohu v boji proti nedemokratickým tendenciám a zneužívaniu štátnych inštitúcií,“ pripomenul Fulmek.
Nové tisícročie prinieslo aj štandardizáciu redakčnej práce. „Preberanie textov zo zahraničných médií a podpisovanie redaktorovým menom bola vec, na ktorú sa predtým nepozeralo až takým kritickým okom. Ale v našich pravidlách to bolo zakotvené tak, že to nebolo možné. Pamätám si niekoľko prípadov, keď sme kvôli tomu prepúšťali ľudí. Asi najväčšia bola kauza Grassmeier,“ spomína Fulmek.
„Bolo to fiktívne meno novinára, ktorý mal písať exkluzívne články nielen z oblasti kultúry. Dve naše redaktorky ho označovali za spolupracovníka DPA. Ja som vtedy dokonca najal novinára, Martina Kleina, aby vycestoval do Nemecka a hľadal ho, lebo som stále veril, že ten človek existuje. Ale nakoniec sa potvrdilo, že neexistuje a obe dievčatá z redakcie odišli,“ dodáva Fulmek.
Tvrdí však, že SME aj v novej dobe dokázalo splniť dva základné ciele: Udržať étos nezávislosti a slobody, ktorý si vytvorilo v časoch mečiarizmu a uspieť ekonomicky. „Čo sa nám aj podarilo, expandovali sme do regiónov a vybudovali druhé najväčšie vydavateľstvo na Slovensku,“ povedal Fulmek.
Kotian pred pätnástimi rokmi z denníka odišiel, stále však má k nemu vzťah. „Považujem príbeh denníka SME za jeden z najfascinujúcejších v ponovembrových dejinách. Viac ako dvanásť rokov som sa ho zúčastňoval. V čase, keď bolo potrebné udržať určité princípy novinárčiny a zároveň dať ľuďom nádej, že sa to (na Slovensku, pozn. Teraz,sk) dá zmeniť, bolo SME jedinečným médiom. Myslím si, že s výnimkou niektorých menších zlyhaní, denník SME za tých 25 rokov obstál,“ uzavrel Kotian.
„Tušili sme, čo príde. Aj sme sa na to do istej miery ako redakcia pripravovali,“ doplnil ho novinár, publicista a komentátor Róbert Kotian, ktorý v tom čase tiež pracoval v Smene. „Myslím, že vtedy bola vytvorená nejaká eseročka, ktorá mala vydávať nové noviny. Vnímam to ako logický dôsledok vzťahu medzi denníkom Smena a vládou Vladimíra Mečiara, ktorý bol napätý. A Vladimír Mečiar si potom, ako vzniklo samostatné Slovensko, dovolil oveľa viac, ako za federácie,“ dodal Kotian.
Vláda sa rozhodla vytvoriť novú spoločnosť, ktorá mala okrem iného za úlohu vymeniť väčšinu kľúčových osobností redakcie novín. Nie je náhoda, že predstavitelia predstavenstva novej eseročky zaklopali na dvere Smeny doslova niekoľko dní po vzniku Slovenskej republiky. „Má to súvis, ale nemá to pozitívnu konotáciu,“ hodnotí Fulmek.
„Dnes to vyzerá, akoby sme slávili 25 rokov Slovenskej republiky, ale v tom čase sme so Slovenskou republikou boli vo veľkom konflikte,“ konštatuje. „Prišli a povedali nám, že šéfredaktor Karol Ježík, Jozef Weiss, ja som už vtedy bol zástupca šéfredaktora, a vedenie denníka Smena musí odísť kvôli zlým ekonomickým výsledkom. Hoci, ak sa dobre pamätám, sme v tom roku mali okolo šesť alebo sedem miliónov korún zisku,“ spomína Fulmek.
Redakcia Smeny využila skutočnosť, že nová štátna akciová spoločnosť síce už mala predstavenstvo, ale ešte nebola zapísaná v Obchodnom registri. Pokiaľ z právneho hľadiska neexistovala, odmietli odovzdať redakciu novým ľuďom. Získali tak štyri dni na založenie denníka SME.
„Dôležité bolo, že predstavenstvo spoločnosti Denník Smena vtedy ešte nebolo zaregistrované, takže sme mali štyri dni noviny v rukách. Z dnešného pohľadu sme zneužili noviny z ktorých sme odchádzali, na vlastnú propagáciu. Ale vtedy sme to tak nechápali, považovali sme to za niečo normálne. Štyri dni sme čitateľov informovali o tom, čo sa deje a urobili sme z toho kauzu. Na začiatku sme získali takmer dvojtretinový predaj denníka Smena,“ spomína Fulmek.
Vstup investora
Mali založenú spoločnosť, ktorá sa pôvodne mala podieľať na francúzskom privatizačnom projekte. Za vyzbieraných milión korún mali redaktori pôvodne získať jedno percento. Na tejto spoločnosti založili vydávanie nového denníka, ktorý štartoval 15. januára. Kľúčového investora získali v Petrovi Vajdovi, ktorý k jednému štartovaciemu miliónu pridal ešte ďalšie dva.
Začínajúce noviny s relatívne malým finančným balíkom dokázali fungovať viac ako tri mesiace. „Povedal, že dá dva milióny a my dáme milión, učil nás investičnej zodpovednosti. Ale nakoniec do toho musel vraziť takmer 70 miliónov korún, aby sa to rozbehlo,“ spomína na Petra Vajdu Fulmek. Podnikateľ podľa neho nevnímal investíciu len ako obchod. „Bola to z jeho strany aj určitá spoločenská zodpovednosť, chcel udržať partiu, ktorá sa nepodvolí Mečiarovi. A my sme nechceli ostať v znásilnenej Smene,“ spomína Fulmek.
Podmienkou investície bolo, aby sa k novému projektu pridala väčšia časť redakcie. „Bolo to riziko pre ľudí, ktorí odišli zo Smeny. Ale boli tu ľudia, ktorým sme dôverovali, či to bol Karol Ježík, alebo pán Vajda. A mnohí sme si nevedeli predstaviť, že budeme robiť v médiu, ktoré bude ovládať Mečiar. Toto bolo pre nás východisko. Mal som len tridsať rokov a ešte som nemal také veľké deti, aby som mohol byť vydieraný,“ spomína Kotian.
Alexej Fulmek bol v tom čase ešte mladší, mal len 26 rokov. Napriek tomu sa pustil do manažérskej práce a v nasledujúcich rokoch realizoval viacero fúzií, ktoré boli pre rozvoj SME kľúčové. „Dnes sa berie napríklad akvizícia a fúzia ako normálna vec, ale vtedy nebola urobená žiadna okrem jednej, kedy bol vtedajší denník Ľud premenený na Čas, kúpil ho Slovenský denník a urobili fúziu,“ spomína Fulmek. Veľmi dôležité bolo opätovné získanie Smeny, ktorú medzičasom ovládol Jozef Majský, a po rokoch aj denníka Práca.
Karol Ježík a tím SME
Za „rozdielového hráča“, ktorý prispel k úspechu nových novín, považuje Fulmek aj Kotian prvého šéfredaktora SME Karola Ježíka. „Určite bol rozdielový hráč a osvietená hlava. Ale bolo tam viacero ľudí, Vlado Popelka, Robo Kotian, Peter Tóth, ikonou bol Marián Leško. Dôležité bolo, že vo mne dostali praktického človeka a manažéra,“ poznamenal Fulmek.
Kotian tvrdí, že z dvadsiatich prípadov, kedy sa s Ježíkom nezhodol, bolo osemnásť takých, v ktorých mal napokon pravdu šéfredaktor. Na úspechu novín sa podľa neho podieľali všetci redaktori, ktorí boli ochotní pracovať v denníku pod tlakom vlády Vladimíra Mečiara.
Je známe, že napríklad Petra Tótha zbili a v čase, keď bol s prezidentom Michalom Kováčom v Turecku, mu zapálili auto. „Manželku mal vtedy v siedmom či ôsmom mesiaci tehotenstva. Bol to veľmi brutálny útok,“ spomína Kotian.
„Pod najväčším tlakom boli spravodajcovia a komentátori. Ale iba na tomto sa noviny postaviť nedajú. To, čo v tomto čase urobilo zahraničné oddelenie, oddelenie kultúry či športu spôsobilo, že noviny boli komplexné. A myslím si, že ľudia tomuto príbehu verili,“ tvrdí Kotian.
Kotian s Popelkom v týchto rokoch vytvorili komentárovú stranu približne v tej forme, ako ju poznáme dnes. „Podstatou bolo, aby tam odznelo viacero názorov, nie len jeden. Samozrejme, aby bolo vidieť aj to, ktorým názorom fandíme, ktoré princípy sú pre nás dôležité. A strana mala svoju mustru, boli tam názory redakcie, názory príčetných ľudí zvonku. Ľudia to radi čítali. Tam dostali informácie v kontexte. Spravodajské oddelenie prinášalo informácie a kauzy, ale my sme ich dávali do kontextu. V tom bol denník vždy silný a presadzuje sa v tom aj naďalej,“ vysvetľuje Kotian.
„My sme nechceli byť opozičné noviny, chceli sme byť nezávislé, kritické noviny. Kritické voči akejkoľvek moci. Ale tým, ako reagovala štátna moc, ako reagoval Vladimír Mečiar, sme sa prirodzene dostali ešte trochu ďalej, ako sme pôvodne chceli. Ale v tom čase išlo o veľa. Či sa bude krajina uberať smerom na východ, alebo ostane súčasťou západného civilizačného okruhu,“ dodáva.
Aj podľa Fulmeka išli v čase boja s Mečiarom noviny ďalej, ako by pripúšťali dnešné štandardy. „Organizovali sme napríklad dva autobusy, v roku 1994 a 1998 pred voľbami, s politickou karikatúrou. Na výjazdoch sme rečnili spolu s opozičnými politikmi. Dnes už takýto typ kooperácie medzi nezávislým médiom a politikmi nie je možný. Ale vtedy sme boli plne angažovaní do súboja. Uvedomovali sme si, že je to súboj o povahu krajiny,“ povedal.
Ako reagovali na výsledok parlamentných volieb v roku 1998? „Boli sme šťastní, keď Mečiar prehral voľby. Reagovali sme oslavou na dvore na Mýtnej ulici, kde Karol Ježík varil,“ spomína Fulmek.
Porevolučné časy
Ale koniec revolučnej fázy znamenal začiatok pragmatickej, v ktorej sa médium musí neustále presadzovať v konfrontácii s konkurenciou. „Zrazu stála pred nami otázka, ako obsahovo naplniť noviny, keď už sme porazili nepriateľa. A tá sa tiahla až do roku 2002, keď sme kúpili Prácu a fúzovali ju. A znovu naštartovali rast denníka, lebo dovtedy klesal,“ povedal Fulmek.
Denník musel riešiť aj nepríjemné problémy, ukázalo sa, že jeho najznámejší novinár, Peter Tóth, spolupracuje s SIS. Musel sa vyrovnať aj s plagiátorskou kauzou.
„Peter Tóth v knihe Bežec hovorí o paralelnej tajnej službe. Ja si myslím, že je to dodatočne vymyslený pojem. Nemyslím si, že v tom čase to tak volali. Ale dobre, toto už nikto nebude vedieť posúdiť. Problém s Petrom bol, že, to už bolo za Milana Šimečku, začal vykazovať známky nejakých neštandardných príjmov. Nevedeli sme, od koho. Ale to bol dôvod na to, aby sa s ním šéfredaktor Milan Šimečka rozišiel. Až neskôr sa ukázalo, že ten, s kým spolupracoval, bola tajná služba,“ povedal Fulmek. Hoci nešlo o Lexovu, ale už demokratickú tajnú službu, aj tak bolo takéto správanie pre novinára neprijateľné.
„Bolelo to, imidž SME bol otrasený v rôznych kauzách, toto bola jedna z nich. Ale to nič nemení na jeho zásluhách z 90. rokov, kedy nosil exkluzívne informácie a ako novinár zohral veľmi významnú úlohu v boji proti nedemokratickým tendenciám a zneužívaniu štátnych inštitúcií,“ pripomenul Fulmek.
Nové tisícročie prinieslo aj štandardizáciu redakčnej práce. „Preberanie textov zo zahraničných médií a podpisovanie redaktorovým menom bola vec, na ktorú sa predtým nepozeralo až takým kritickým okom. Ale v našich pravidlách to bolo zakotvené tak, že to nebolo možné. Pamätám si niekoľko prípadov, keď sme kvôli tomu prepúšťali ľudí. Asi najväčšia bola kauza Grassmeier,“ spomína Fulmek.
„Bolo to fiktívne meno novinára, ktorý mal písať exkluzívne články nielen z oblasti kultúry. Dve naše redaktorky ho označovali za spolupracovníka DPA. Ja som vtedy dokonca najal novinára, Martina Kleina, aby vycestoval do Nemecka a hľadal ho, lebo som stále veril, že ten človek existuje. Ale nakoniec sa potvrdilo, že neexistuje a obe dievčatá z redakcie odišli,“ dodáva Fulmek.
Tvrdí však, že SME aj v novej dobe dokázalo splniť dva základné ciele: Udržať étos nezávislosti a slobody, ktorý si vytvorilo v časoch mečiarizmu a uspieť ekonomicky. „Čo sa nám aj podarilo, expandovali sme do regiónov a vybudovali druhé najväčšie vydavateľstvo na Slovensku,“ povedal Fulmek.
Kotian pred pätnástimi rokmi z denníka odišiel, stále však má k nemu vzťah. „Považujem príbeh denníka SME za jeden z najfascinujúcejších v ponovembrových dejinách. Viac ako dvanásť rokov som sa ho zúčastňoval. V čase, keď bolo potrebné udržať určité princípy novinárčiny a zároveň dať ľuďom nádej, že sa to (na Slovensku, pozn. Teraz,sk) dá zmeniť, bolo SME jedinečným médiom. Myslím si, že s výnimkou niektorých menších zlyhaní, denník SME za tých 25 rokov obstál,“ uzavrel Kotian.
