Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Latinskoamerický predstaviteľ magického realizmu Gabriel García Márquez sa vo svojom diele Patriarchova jeseň pohráva s príbehom na rozhraní sna a skutočnosti.
Autor TASR
Bratislava 26. júna (TASR) - Patriarchova jeseň nie je klasickým románom. Od prvej vety sa čitateľ zamotáva, musí sa čudovať, zasnívať, zobudiť sa do tej najkrutejšej reality v neskutočnom a predsa pravdivom svete Gabriela García Márqueza. Text si vyžaduje pozorného čitateľa, ktorý veľmi nedbá o klasické zápletky.
Márquez v diele Patriarchova jeseň rozpracoval tému samozvaného vodcu, neobmedzeného diktátora. Autor si vybral problematiku historicky spätú s Latinskou Amerikou. Márquezov pán generál sa však neobmedzuje na žiadnu konkrétnu historickú osobnosť. Dej sa neviaže ani na presné miesto ani čas, takže zovšeobecnený príbeh sa dá uplatniť veľmi široko.
Od prvej vety tečie prúd obrazov, čiastkových udalostí, útržkových spomienok, zdanlivo nesúvisiacich príbehov. Autor neustále odbočuje a opakovanými odbočeniami sa snaží zmiasť čitateľa. Chaotická línia rozprávania má dôležitý symbolický význam. Márquez sa snaží odhaliť osobnosť svojho generála, cez asociácie posledných rokov jeho vlády a bezvládia. Starý diktátor rekapituluje svoj život v mozaike udalostí. Úplné banality sa prekrývajú so zlomovými situáciami, neobyčajnými postrehmi. Patriarchova jeseň je dielom magického realizmu, kde väčšinou neplatia prírodné zákony ani logika. To však nerobí z románu cirkus. Absurdné kontrastuje s tragickým, oproti mágii najlepšie vyniká realita.
Pán generál nie je jediným rozprávačom. Postava rozprávača je ako vo vetre, stále sa mení, je jedným z výrazných prehreškov proti tradičným spôsobom písania. Rozprávanie prechádza všetkými gramatickými osobami, neprerušenú výpoveď často začne žena a dokončí muž bez zreteľného prelomu, v jedinej vete. Márquez sa oslobodil aj od interpunkcie, zásadne nepoužíva úvodzovkovú priamu reč. Vety sú mimoriadne dlhé a zvýrazňujú nepretržitosť a naliehavosť rozprávania.
Autor hľadá hlbšie súvislosti, skrytú psychológiu, zároveň sarkasticky hodnotí našu skvelú ľudskosť a civilizáciu. Možno trvá dlhšie, kým sa čitateľ naladí na toto Márquezovo rozprávanie, ale zároveň o to dlhšie trvá účinok románu, o to dlhšie román ostáva v čitateľovi.
Márquez v diele Patriarchova jeseň rozpracoval tému samozvaného vodcu, neobmedzeného diktátora. Autor si vybral problematiku historicky spätú s Latinskou Amerikou. Márquezov pán generál sa však neobmedzuje na žiadnu konkrétnu historickú osobnosť. Dej sa neviaže ani na presné miesto ani čas, takže zovšeobecnený príbeh sa dá uplatniť veľmi široko.
Od prvej vety tečie prúd obrazov, čiastkových udalostí, útržkových spomienok, zdanlivo nesúvisiacich príbehov. Autor neustále odbočuje a opakovanými odbočeniami sa snaží zmiasť čitateľa. Chaotická línia rozprávania má dôležitý symbolický význam. Márquez sa snaží odhaliť osobnosť svojho generála, cez asociácie posledných rokov jeho vlády a bezvládia. Starý diktátor rekapituluje svoj život v mozaike udalostí. Úplné banality sa prekrývajú so zlomovými situáciami, neobyčajnými postrehmi. Patriarchova jeseň je dielom magického realizmu, kde väčšinou neplatia prírodné zákony ani logika. To však nerobí z románu cirkus. Absurdné kontrastuje s tragickým, oproti mágii najlepšie vyniká realita.
Pán generál nie je jediným rozprávačom. Postava rozprávača je ako vo vetre, stále sa mení, je jedným z výrazných prehreškov proti tradičným spôsobom písania. Rozprávanie prechádza všetkými gramatickými osobami, neprerušenú výpoveď často začne žena a dokončí muž bez zreteľného prelomu, v jedinej vete. Márquez sa oslobodil aj od interpunkcie, zásadne nepoužíva úvodzovkovú priamu reč. Vety sú mimoriadne dlhé a zvýrazňujú nepretržitosť a naliehavosť rozprávania.
Autor hľadá hlbšie súvislosti, skrytú psychológiu, zároveň sarkasticky hodnotí našu skvelú ľudskosť a civilizáciu. Možno trvá dlhšie, kým sa čitateľ naladí na toto Márquezovo rozprávanie, ale zároveň o to dlhšie trvá účinok románu, o to dlhšie román ostáva v čitateľovi.
