Zygmund Bauman vo svojej výnimočnej knihe Modernosť a holokaust spochybňuje tvrdenie, že holokaust bol len recidívou stáročného tmárstva, ktoré moderná spoločnosť nedokázala úplne potlačiť. Holokaust patrí do dejín modernej spoločnosti ako jej odvrátená tvár, nie do dejín starodávneho barbarstva. Ako je možné vyvraždiť šesť miliónov ľudí a stále sa pritom považovať za slušného človeka?

A práve hra Jonathana Littela Láskavé bohyne (Štúdio SND) dáva odpoveď nielen na túto otázku. Autor začal písať tento román po tom, čo sa sám seba spýtal, ako by sa v medzivojnovom Nemecku zachoval on. No a to je otáznik, ktorý stojí aj pred každým z nás. Genocída totiž nie je spojená len s úzko vymedzenými extrémistickými skupinami. Hlasná manifestácia tolerancie a antifašizmu, s ktorými sa okolo seba stretávame, nemusia byť ešte stopercentnou zárukou, že udalosti spred 80 rokov sa nezopakujú. Obeťami týchto zvrátených praktík totiž neboli iba Židia, ale aj mentálne, či telesne postihnutí, homosexuálne orientovaní ľudia, politicky nepohodlní.....

Ak ste počas uplynulých štyroch divadelných sezón nemali možnosť zhliadnuť na doskách SND spomínanú hru, rozhodne si prečítajte rovnomenný Littelov román. Vďaka excelentným hereckým výkonom sme v Štúdiu SND sedeli doslova mrazivo prikovaní. Jeden obraz krutosti za druhým. Šialenstvá prekladané ďalšími krutosťami. Vo vzduchu sa vznášala čistá esencia obhajovania vlastného zverstva, ospravedlňovania individuálnych zločinov v tej nacistickej mašinérii, ktorá zmenila našu planétu a milióny osudov na nepoznanie.

A čo vnútro i duše tých, ktorí prežili a boli v v tom pekelnom stroji aktívnymi súčiastkami?

Žiaľ, na obhajobu sofistikovanej a cynickej brutality dnes nepotrebujete bubny, píšťalky, či uniformy. Zvrátené, pritom však vzdelané a inteligentné osoby, ktoré tieto praktiky živia a tolerujú, pohybujú sa medzi nami v bielych naškrobených golieroch, kravatách. A verejne hlásajú dokonca v televíznych diskusiách, že veď napríklad väzni v tábore v Seredi počas éry Slovenského štátu (1939-1945) mali komfort, nadštandard, pohodlie. Žiaľ, pre takých spomínaná hra a ani rovnomenný román Jonathanna Littela nie je. Dielo Láskavé bohy neautor napísal pre tých, ktorí genocídnu mentalitu nikdy neobhajovali a ani nebudú nikdy tolerovať. No je ich (vlastne našou) úlohou aspoň nahlas hovoriť o tom, že holokaust sa už nikdy nesmie opakovať. Hoci sa mu v konečnom dôsledku zabrániť v celosvetovom meradle nedá. Je viac ako potrebné nevtieravo prízvukovať deťom fakt, že nešlo o virtuálnu realitu, ale krutú skutočnosť.

Osobne som veľmi vďačný nielen samotnému autorovi, ale i všetkým zainteresovaným zo SND, že toto dielo s veľkým úspechom i ohlasom medzi nás priniesli.