Jedným z potrebných a vzácnych korení života je nebrať sa smrteľne vážne. Skrátka, dokázať si zdravo zažartovať nielen na svoj účet, ale i na adresu pomerov, v ktorých žijeme. Samozrejme, že v slušnej miere a inteligentne. V kritike politických a spoločenských pomerov u nás bol absolútnym majstrom, ktorého nazývali aj slovenským Maupassantom - spisovateľ Janko Jesenský. Vo veľkej časti svojej literárnej tvorby so značnou dávkou satiry, sarkazmu, irónie i sebairónie komentoval nielen život spoločnosti (nielen malomestskej), ale aj skutky a postoje slovenských politických elít. ,,Jesenský toto prostredie dôverne poznal, lebo sa v ňom pohyboval okrem rokov strávených počas prvej svetovej vojny na ruskom fronte, či v radoch československých legionárov, celý svoj súkromný i profesionálny život. Aj napriek jeho satire boli jeho diela viac chápajúce, umiernené, až láskavé, než zlostné,“ uvádza historik Ivan Kamenec. No postupom času nekompromisne pritvrdil.

V rokoch, kedy sa mnohí snažia po svojom (správne) uchopiť pojem národ a štátnosť, musí každému vnímavému a sčítanému človeku dôjsť, že Jesenského diela sú skutočne nadčasové. Jeho ,,šteklenie“ osieho hniezda dostávala do stavu roztrpčenosti konzervatívne spoločenské elity. Veľa porozumenia pre neho nemali. Nuž, búchaním do pŕs a stolov so štátnym znakom na tričku, prípadne v krojovanej košeli národ nikto nespasí. Bez ohľadu na to, či je zaradený do stavu elity, alebo radového občana. Jedna z Jesenského básní hovorí za všetko: ,,V každom štáte sporiadanom, s pravým alebo ľavým sklonom/ musí byť vždy niekto pánom, kto kočišom a kto koňom./Voz, kôň, kočiš, pán vždy tu je/Do vozíka kočiš priaha, pán len sedí, rozkazuje a ten koník, ten zas ťahá. / Preto koník, kočiš, páni, na Slovensku sa tak stone: tu sú ľudia zapriahaní a na voze sedia kone./.

Dnes sa na nás valí jedna politická udalosť za druhou. A hýbe našimi životmi priamo, alebo nepriamo. Nechcem sa dotýkať úrovne našej súčasnej politickej satiry, ktorá je vo svojej inteligentnej úrovni, žiaľ, na ústupe. Skôr ma iritujú v ére sociálnych sietí mnohé príspevky, ,,vtipy“, rôzne videá, či fotomontáže, ktoré hranicu inteligencie a slušnosti prekračujú, či obchádzajú míľovými krokmi. Satira, sarkazmus, irónia a sebairónia majú v politike svoje miesto. A je potrebné nimi dané udalosti a skutky koreniť. No nesmie to skutočne siahať za hranicu ľudskosti. Krátko po novembrových udalostiach v roku 1989 prišla napríklad jedna česká súkromná televízna spoločnosť so skvelým sitcomom Gumáci. Každá z vtedajších politických elít mala toho svojho. Národ to prijal s veľmi pozitívnym ohlasom. A ako jediný z politikov sa s tým svojim gumákom nechal odfotografovať na titulnú stranu jedného spoločenského magazínu Václav Klaus. Dokonca sa so sebairóniou jemu vlastnou o tomto štýle humoru vyjadril veľmi pochvalne, ba dokonca ocenil i trefné glosy na jeho aktuálne činy a výroky. Klobúk dole. To sa už dnes nevidí. Ešte na margo humoru o politike a spoločenských pomeroch. V disciplíne inteligentnej satiry bol napríklad aj Janko Jesenský skutočný majster. Bodaj by sme takých mali viac.