Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár Juraja Hrabka.
Autor Juraj Hrabko
Poučka, podľa ktorej keď dvaja robia to isté, nie je to isté, stále platí.
V rovnakom čase, ako poslankyňa V. Remišová oznámila, že sa hodlá kvôli pokute za nezrovnalosti v jej majetkovom priznaní obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva, udelil parlamentný Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií pokutu prezidentovi A. Kiskovi vo výške troch platov za to isté. Rozdiel medzi nimi v tejto súvislosti je nielen v tom, že kým vo veci V. Remišovej už rozhodol Ústavný súd, vo veci A. Kisku súd ešte iba môže rozhodnúť. Ak ho o to požiada.
Po rokovaní výboru parlamentu, ktorý o oboch dotknutých rozhodol hlasovaním, možno jeho výsledky hodnotiť ako politické alebo aj tvrdšie – ako nástroj moci, tyraniu väčšiny a ešte všelijako inak. Po rozhodnutí Ústavného súdu sa to však už s vážnou tvárou tvrdiť nedá, dá sa proti nemu však brániť, ako to avizovala V. Remišová.
Samozrejme, jej argument, že o nej na súde „rozhodovali dvaja bývalí poslanci za stranu Smer-SD“ a preto súd rozhodol tak, ako rozhodol, žiadnym argumentom nie je. A pred súdom s ním ani neuspeje.
Isto, V. Remišová môže oprávnene cítiť krivdu, nespravodlivosť, hnev a aj ich cíti. Dá sa rozumieť aj tomu, že jej ide o princíp. Európsky súd pre ľudské práva by však aj tak nemala zaťažovať – ľudia, ktorí sa na neho obracajú majú často iné a oveľa závažnejšie problémy, keďže mnohí z nich sa oprávnene obávajú o svoj život, a nie o akési hmotné statky.
Navyše, po rozmrazení platov ju pokuta nebude veľmi bolieť, pričom nezostáva ani úplne bezbranná - má predsa zákonodarnú iniciatívu, môže navrhnúť spresniť príslušný formulár, vypracovať nový a tak ďalej a tak podobne. Stojí za to cúvnuť.
Na rozdiel od prezidenta A. Kisku. Aj v jeho prípade o hlasovaní vo výbore platí to isté, čo pri V. Remišovej. Aj jemu sa argumentácia veľmi nevydarila, keďže oznámil, že plat rozdáva na charitu a „poslanci chcú teda ukrátiť 30 rodín v núdzi s chorými deťmi o niekoľko desiatok tisíc eur,“ čo však žiadnym argumentom rovnako nie je. Naopak, takéto vyjadrenie je nielen neslušné, ale aj nehodné prezidenta, ktorého úlohou predsa nie je rozdávať plat, ale spolu s ďalšími ústavnými činiteľmi sa starať o to, aby nikto na Slovensku časť jeho platu na dôstojné prežitie nepotreboval.
Má predsa argumenty vo svoj prospech a mal by teda na Ústavnom súde - vzhľadom na to, že vo funkcii hlavy štátu už onedlho skončí - rozhodnutie parlamentného výboru napadnúť. Aj napriek citovanému „argumentu“ totiž v jeho prípade ide o oveľa viac ako o peniaze. Obzvlášť, ak sa naozaj chce stať po odovzdaní funkcie súčasťou straníckych súbojov. Na rozdiel od súdneho sporu so súkromnou osobou o pozemok v polovici funkčného obdobia prezidenta, by bol takýto politický spor akceptovateľný. Stojí za to necúvnuť.
V rovnakom čase, ako poslankyňa V. Remišová oznámila, že sa hodlá kvôli pokute za nezrovnalosti v jej majetkovom priznaní obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva, udelil parlamentný Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií pokutu prezidentovi A. Kiskovi vo výške troch platov za to isté. Rozdiel medzi nimi v tejto súvislosti je nielen v tom, že kým vo veci V. Remišovej už rozhodol Ústavný súd, vo veci A. Kisku súd ešte iba môže rozhodnúť. Ak ho o to požiada.
Po rokovaní výboru parlamentu, ktorý o oboch dotknutých rozhodol hlasovaním, možno jeho výsledky hodnotiť ako politické alebo aj tvrdšie – ako nástroj moci, tyraniu väčšiny a ešte všelijako inak. Po rozhodnutí Ústavného súdu sa to však už s vážnou tvárou tvrdiť nedá, dá sa proti nemu však brániť, ako to avizovala V. Remišová.
Samozrejme, jej argument, že o nej na súde „rozhodovali dvaja bývalí poslanci za stranu Smer-SD“ a preto súd rozhodol tak, ako rozhodol, žiadnym argumentom nie je. A pred súdom s ním ani neuspeje.
Isto, V. Remišová môže oprávnene cítiť krivdu, nespravodlivosť, hnev a aj ich cíti. Dá sa rozumieť aj tomu, že jej ide o princíp. Európsky súd pre ľudské práva by však aj tak nemala zaťažovať – ľudia, ktorí sa na neho obracajú majú často iné a oveľa závažnejšie problémy, keďže mnohí z nich sa oprávnene obávajú o svoj život, a nie o akési hmotné statky.
Navyše, po rozmrazení platov ju pokuta nebude veľmi bolieť, pričom nezostáva ani úplne bezbranná - má predsa zákonodarnú iniciatívu, môže navrhnúť spresniť príslušný formulár, vypracovať nový a tak ďalej a tak podobne. Stojí za to cúvnuť.
Na rozdiel od prezidenta A. Kisku. Aj v jeho prípade o hlasovaní vo výbore platí to isté, čo pri V. Remišovej. Aj jemu sa argumentácia veľmi nevydarila, keďže oznámil, že plat rozdáva na charitu a „poslanci chcú teda ukrátiť 30 rodín v núdzi s chorými deťmi o niekoľko desiatok tisíc eur,“ čo však žiadnym argumentom rovnako nie je. Naopak, takéto vyjadrenie je nielen neslušné, ale aj nehodné prezidenta, ktorého úlohou predsa nie je rozdávať plat, ale spolu s ďalšími ústavnými činiteľmi sa starať o to, aby nikto na Slovensku časť jeho platu na dôstojné prežitie nepotreboval.
Má predsa argumenty vo svoj prospech a mal by teda na Ústavnom súde - vzhľadom na to, že vo funkcii hlavy štátu už onedlho skončí - rozhodnutie parlamentného výboru napadnúť. Aj napriek citovanému „argumentu“ totiž v jeho prípade ide o oveľa viac ako o peniaze. Obzvlášť, ak sa naozaj chce stať po odovzdaní funkcie súčasťou straníckych súbojov. Na rozdiel od súdneho sporu so súkromnou osobou o pozemok v polovici funkčného obdobia prezidenta, by bol takýto politický spor akceptovateľný. Stojí za to necúvnuť.
