Juraj Hrabko komentuje rozhodnutie najvyššieho súdu SR vo veci odvolania troch obvinených v kauze vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej.
Autor Juraj Hrabko
Najvyšší súd už potvrdil, že traja obvinení v súvislosti s vraždou dvoch mladých ľudí sedia vo väzbe v súlade so zákonom. Je to dôležité rozhodnutie a to z viacerých uhlov pohľadu.
Hoci bolo priam nemysliteľné, aby súd rozhodol inak, nebolo to ani nemožné. Ani verejná mienka, ani skutočnosť, že jeden sudca oznámil úmysel kandidovať do funkcie prezidenta a nemôže si tak dovoliť prísť o voličov, ale ani odovzdávanie ocenení policajtom za dobre vykonanú prácu ministerkou vnútra, by jednoducho nestačili na to, ak by boli obvinení držaní vo väzbe v rozpore so zákonom.
V tejto chvíli síce ešte nie je známe ako senát hlasoval, či jednotne alebo bol jeden z troch sudcov prehlasovaný, na výsledku rozhodnutia to však nič nemení. Ak ale boli za odmietnutie sťažnosti všetci traja sudcovia, ide o lepšiu správu, ako keby išlo o rozhodnutie iba dvoch: znamenalo by to totiž, že ani jeden zo sudcov nenašiel dôvod na oprávnenosť podania sťažnosti obvinených. A to by zároveň znamenalo mimoriadne dôležitú okolnosť – že neprišlo ani k procesným pochybeniam pri uvalení väzby.
Zdá sa to ako maličkosť, ale nie je to tak – dodržiavať procesné pravidlá takpovediac vždy a všade môže byť často otravné, ale je to zároveň aj veľmi dôležité. Obzvlášť na Slovensku, kde je verejným tajomstvom, že právo dokáže vzniknúť aj z bezprávia, že parlament má povolené Ústavným súdom porušovanie procesných pravidiel pri schvaľovaní zákonov a kde si ešte aj mnohí ústavní činitelia voľkajú v právnom bezvedomí.
Je fajn, že uvedené neplatí v prípade vraždy dvoch mladých ľudí. Teraz stačí dávať pozor na to, aby to platilo aj ďalej. Väzba nie je odsúdenie, vo väzbe sa nedá trčať nastálo a súd má povinnosť skúmať, či dôvody väzby pretrvávajú.
Inými slovami, prípad je síce ďalej ako bol na začiatku, jeho koniec je však ešte stále v nedohľadne. Pečiatka Najvyššieho súdu v spisoch ale potvrdzuje, že vyšetrovatelia si prácu robia naozaj dobre. Zatiaľ.
Hoci bolo priam nemysliteľné, aby súd rozhodol inak, nebolo to ani nemožné. Ani verejná mienka, ani skutočnosť, že jeden sudca oznámil úmysel kandidovať do funkcie prezidenta a nemôže si tak dovoliť prísť o voličov, ale ani odovzdávanie ocenení policajtom za dobre vykonanú prácu ministerkou vnútra, by jednoducho nestačili na to, ak by boli obvinení držaní vo väzbe v rozpore so zákonom.
V tejto chvíli síce ešte nie je známe ako senát hlasoval, či jednotne alebo bol jeden z troch sudcov prehlasovaný, na výsledku rozhodnutia to však nič nemení. Ak ale boli za odmietnutie sťažnosti všetci traja sudcovia, ide o lepšiu správu, ako keby išlo o rozhodnutie iba dvoch: znamenalo by to totiž, že ani jeden zo sudcov nenašiel dôvod na oprávnenosť podania sťažnosti obvinených. A to by zároveň znamenalo mimoriadne dôležitú okolnosť – že neprišlo ani k procesným pochybeniam pri uvalení väzby.
Zdá sa to ako maličkosť, ale nie je to tak – dodržiavať procesné pravidlá takpovediac vždy a všade môže byť často otravné, ale je to zároveň aj veľmi dôležité. Obzvlášť na Slovensku, kde je verejným tajomstvom, že právo dokáže vzniknúť aj z bezprávia, že parlament má povolené Ústavným súdom porušovanie procesných pravidiel pri schvaľovaní zákonov a kde si ešte aj mnohí ústavní činitelia voľkajú v právnom bezvedomí.
Je fajn, že uvedené neplatí v prípade vraždy dvoch mladých ľudí. Teraz stačí dávať pozor na to, aby to platilo aj ďalej. Väzba nie je odsúdenie, vo väzbe sa nedá trčať nastálo a súd má povinnosť skúmať, či dôvody väzby pretrvávajú.
Inými slovami, prípad je síce ďalej ako bol na začiatku, jeho koniec je však ešte stále v nedohľadne. Pečiatka Najvyššieho súdu v spisoch ale potvrdzuje, že vyšetrovatelia si prácu robia naozaj dobre. Zatiaľ.