Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zo spätného pohľadu je možné hodnotiť, že sa niektoré veci dali urobiť lepšie, ale to základné Nežná revolúcia splnila, priniesla ľuďom slobodu rozhodovať o vlastnom živote, povedal Juraj Hrabko.
Autor Teraz.sk
Bratislava 17. novembra (Teraz.sk) – Od prvých demonštrácií, kde sa ľudia ešte ustráchane obzerali, či na nich nezaútočia Ľudové milície, až po generálny štrajk, ktorý definitívne zlomil krk komunistickej moci na Slovensku, ubehlo len desať mimoriadne hektických dní. „Pre mňa udalosti, ktoré som vtedy zažil, znamenali to najlepšie, čo som mohol zažiť vo verejnom živote,“ spomína na Nežnú revolúciu jej priamy aktér a neskôr kooptovaný poslanec Slovenskej národnej rady (SNR) za Verejnosť proti násiliu (VPN), publicista Juraj Hrabko.
"Od momentu, ako sa zjavili ľudia, ktorí to moderovali a viedli, národ išiel,“ spomína Hrabko. „Boli to v prvom rade študenti, ľudia z disentu a ochranárskeho prostredia, sociológovia, tí pozývali ľudí na mítingy a medzi seba, aby sa zapojili a prišli pomôcť,“ dodáva. Atmosféra na demonštráciách bola podľa neho výnimočná. „Bolo úžasné, že človek pri tom mohol byť a napomáhať tomu. Pamätám sa, ako sa na mítingu zbierali peniaze, lebo niekto hlásil, že sa mu stratili. Ľudia dávali, každý koľko mal,“ hovorí.
On sám sa ponúkol s pomocou študentskému lídrovi Tónovi Popovičovi. „Keď sa VPN presťahovalo do Mozartovho domu, boli tam letáky, oznamy, na prízemí bol neustále frmol, na poschodí to bolo trochu kľudnejšie. Pred Mozartovým domom, hovorím o období po 23. novembri, vznikali rôzne občianske iniciatívy, ktoré si už dnes ani nepamätáme,“ spomína Hrabko.
„Pred Mozartovým domom boli tabule s oznamami, napríklad, kde a kedy sa stretne Fórum otcov a podobne. Hneď prvý človek, s ktorým som sa tam stretol bol Tóno Popovič a druhý Sveťo Bombík,“ konštatuje Hrabko.
„Spoznal som tam množstvo múdrych ľudí, ktorí dnes už, žiaľbohu, nežijú, či to bol Jaro Filip, Jano Langoš, Milan Zemko a najmä Sveťo Bombík. Strávil som tam s ním dva dlhé večery a naozaj mi dokonalým spôsobom otvoril oči, hlavne, čo sa týka zahraničnej, resp. európskej politiky,“ dodáva.
Situácia bola podľa neho už zrelá na zmenu, keďže Československo ostávalo v meniacej sa strednej Európe akými posledným skanzenom komunistickej moci. „Potom, ako sa zbúral berlínsky múr sme ostali už len takým ostrovčekom. Bola to otázka času, ale nikto presne nevedel, kedy ten čas príde,“ poznamenal Hrabko.
Iniciátormi zmeny boli podľa neho najmä študenti a herci, ktorých doplnili ľudia z disentu, sociológovia a vedci. Rozhodujúcou silou však boli práve pracujúci ľudia, za ktorých zástupcov sa dovtedy komunisti vydávali. „Komunistom až tak neprekážalo, že študenti štrajkovali, to neboli žiadne škody. A umelci, že nehrali? Boli to síce známe tváre, ale zasa až taký dosah to nemalo. Ale robotnícka trieda, pracujúci ľud dal generálnym štrajkom komunistickej strane výpoveď. Tomu štrajku sa bránili a robili všetko možné, aby sa nekonal. Podľa mňa nebolo vôbec náhodou, že už noc pred generálnym štrajkom, ktorý trval od dvanástej do štrnástej, sedela komunistická strana a prijala uznesenie, že sa vzdáva svojho monopolu,“ upozornil Hrabko.
Na otázku, čo považuje za najväčší výdobytok Nežnej revolúcie, Hrabko odpovedá, že slobodu rozhodovať o svojich životoch a slobodne si voliť aj svoju politickú reprezentáciu. „Pamätám si, že keď som raz robil komentár k Nežnej revolúcii, napísal som, že pravda a láska boli sprivatizované a zo lži a nenávisti sme urobili celebrity. Ale to už jednoducho záležalo na každom z nás. Áno, naozaj boli ľudia, ktorí už na námestiach mávali kľúčami od Mercedesu. Ale to nie je podstatné. Všetci sme mohli robiť, čo sme mali zákonmi dovolené. Každý mohol presadzovať svoje myšlienky a hľadať podporu medzi ľuďmi,“ povedal Hrabko.
Dodáva, že si prvý parlament, zvolený v roku 1990, možno nemusel limitovať volebné obdobie iba na dva roky a dnes by bolo podľa neho Slovensko v inej situácii. Napriek tomu sa však podľa neho za tie dva roky podarilo splniť základné ciele, prijať najdôležitejšie zákony, vrátane Listiny základných práv a slobôd. „Dodnes z toho žijeme,“ poznamenal Hrabko.
Výročie Nežnej revolúcie si zvykne pripomínať posedením s priateľmi. „Mám zabehnutý rituál, že 17. novembra podvečer skočím na kávu s Tónom Popovičom a Jánom Budajom a porozprávame sa ani nie tak o minulosti, ale o tom, čo sa deje teraz. Dúfam, že ho dodržím aj tento rok,“ povedal.
„Samozrejme, je to 30 rokov a štátne oslavy musia byť. Veď k Nežnej revolúcii sa už dnes hlási každý. A mimovládne politické strany budú hrmieť na námestí,“ poznamenal na margo osláv okrúhleho výročia Hrabko. „Z občanov si to každý pripomenie podľa seba, má možnosť ísť na námestie, môže pozerať televízor. A kto chce, tak si nepripomenie. To je na tom krásne, nikto nikoho nenúti, ako kedysi na 1. mája, aby sa zúčastnil a vyjadril podporu komunistickej strane,“ uzavrel.
"Od momentu, ako sa zjavili ľudia, ktorí to moderovali a viedli, národ išiel,“ spomína Hrabko. „Boli to v prvom rade študenti, ľudia z disentu a ochranárskeho prostredia, sociológovia, tí pozývali ľudí na mítingy a medzi seba, aby sa zapojili a prišli pomôcť,“ dodáva. Atmosféra na demonštráciách bola podľa neho výnimočná. „Bolo úžasné, že človek pri tom mohol byť a napomáhať tomu. Pamätám sa, ako sa na mítingu zbierali peniaze, lebo niekto hlásil, že sa mu stratili. Ľudia dávali, každý koľko mal,“ hovorí.
On sám sa ponúkol s pomocou študentskému lídrovi Tónovi Popovičovi. „Keď sa VPN presťahovalo do Mozartovho domu, boli tam letáky, oznamy, na prízemí bol neustále frmol, na poschodí to bolo trochu kľudnejšie. Pred Mozartovým domom, hovorím o období po 23. novembri, vznikali rôzne občianske iniciatívy, ktoré si už dnes ani nepamätáme,“ spomína Hrabko.
„Pred Mozartovým domom boli tabule s oznamami, napríklad, kde a kedy sa stretne Fórum otcov a podobne. Hneď prvý človek, s ktorým som sa tam stretol bol Tóno Popovič a druhý Sveťo Bombík,“ konštatuje Hrabko.
„Spoznal som tam množstvo múdrych ľudí, ktorí dnes už, žiaľbohu, nežijú, či to bol Jaro Filip, Jano Langoš, Milan Zemko a najmä Sveťo Bombík. Strávil som tam s ním dva dlhé večery a naozaj mi dokonalým spôsobom otvoril oči, hlavne, čo sa týka zahraničnej, resp. európskej politiky,“ dodáva.
Situácia zrelá na zmenu
Situácia bola podľa neho už zrelá na zmenu, keďže Československo ostávalo v meniacej sa strednej Európe akými posledným skanzenom komunistickej moci. „Potom, ako sa zbúral berlínsky múr sme ostali už len takým ostrovčekom. Bola to otázka času, ale nikto presne nevedel, kedy ten čas príde,“ poznamenal Hrabko.
Iniciátormi zmeny boli podľa neho najmä študenti a herci, ktorých doplnili ľudia z disentu, sociológovia a vedci. Rozhodujúcou silou však boli práve pracujúci ľudia, za ktorých zástupcov sa dovtedy komunisti vydávali. „Komunistom až tak neprekážalo, že študenti štrajkovali, to neboli žiadne škody. A umelci, že nehrali? Boli to síce známe tváre, ale zasa až taký dosah to nemalo. Ale robotnícka trieda, pracujúci ľud dal generálnym štrajkom komunistickej strane výpoveď. Tomu štrajku sa bránili a robili všetko možné, aby sa nekonal. Podľa mňa nebolo vôbec náhodou, že už noc pred generálnym štrajkom, ktorý trval od dvanástej do štrnástej, sedela komunistická strana a prijala uznesenie, že sa vzdáva svojho monopolu,“ upozornil Hrabko.
Výsledky revolúcie
Na otázku, čo považuje za najväčší výdobytok Nežnej revolúcie, Hrabko odpovedá, že slobodu rozhodovať o svojich životoch a slobodne si voliť aj svoju politickú reprezentáciu. „Pamätám si, že keď som raz robil komentár k Nežnej revolúcii, napísal som, že pravda a láska boli sprivatizované a zo lži a nenávisti sme urobili celebrity. Ale to už jednoducho záležalo na každom z nás. Áno, naozaj boli ľudia, ktorí už na námestiach mávali kľúčami od Mercedesu. Ale to nie je podstatné. Všetci sme mohli robiť, čo sme mali zákonmi dovolené. Každý mohol presadzovať svoje myšlienky a hľadať podporu medzi ľuďmi,“ povedal Hrabko.
Dodáva, že si prvý parlament, zvolený v roku 1990, možno nemusel limitovať volebné obdobie iba na dva roky a dnes by bolo podľa neho Slovensko v inej situácii. Napriek tomu sa však podľa neho za tie dva roky podarilo splniť základné ciele, prijať najdôležitejšie zákony, vrátane Listiny základných práv a slobôd. „Dodnes z toho žijeme,“ poznamenal Hrabko.
Výročie
Výročie Nežnej revolúcie si zvykne pripomínať posedením s priateľmi. „Mám zabehnutý rituál, že 17. novembra podvečer skočím na kávu s Tónom Popovičom a Jánom Budajom a porozprávame sa ani nie tak o minulosti, ale o tom, čo sa deje teraz. Dúfam, že ho dodržím aj tento rok,“ povedal.
„Samozrejme, je to 30 rokov a štátne oslavy musia byť. Veď k Nežnej revolúcii sa už dnes hlási každý. A mimovládne politické strany budú hrmieť na námestí,“ poznamenal na margo osláv okrúhleho výročia Hrabko. „Z občanov si to každý pripomenie podľa seba, má možnosť ísť na námestie, môže pozerať televízor. A kto chce, tak si nepripomenie. To je na tom krásne, nikto nikoho nenúti, ako kedysi na 1. mája, aby sa zúčastnil a vyjadril podporu komunistickej strane,“ uzavrel.
