Rozruch ohľadom možnosti (ne)kandidovania súčasného prezidenta Andreja Kisku v nadchádzajúcich prezidentských voľbách, poukazuje na celkom iný problém, ako je voľba hlavy štátu: na slabosť až úbohosť politiky viacerých politických strán a hnutí.

Aj keď zostáva otázne, aká je v praxi na Slovensku skutočná forma vlády – či parlamentná alebo parlamentu, čo je rozdiel – je nepochybné, že kľúčovú úlohu v politickom systéme krajiny zohrávajú politické strany. To je v poriadku. V neporiadku je, keď strany namiesto robenia politiky, politikárčia. Inými slovami, keď si neplnia v spoločnosti úlohu, ktorú majú plniť. Za čo sú, mimochodom, z peňazí všetkých, presnejšie zo štátneho rozpočtu, aj platené.

Keď nadchádza čas volieb, politické strany by sa mali tešiť. Môžu totiž spoločnosti ukázať svoje predstavy o riadení štátu, ako aj svojich zástupcov, ktorí ich budú realizovať, zastávať či obhajovať. Na celoštátnej, regionálnej aj komunálnej úrovni. Okrem toho sa strany podieľajú aj na množstve iných volieb, či už ďalších ústavných predstaviteľov alebo zástupcov štátu v rôznych inštitúciách. Samozrejme, to už iba také, ktoré prešli volebným sitom a obsadili kreslá v parlamente.

Z tohto uhla pohľadu je preto zvláštne, keď rok pred voľbami prezidenta, politické strany svojho kandidáta verejnosti ešte nepredstavili. Ešte neobvyklejšie je však to, že čakajú na vyjadrenie Andreja Kisku, hoci ten s politickými stranami nemá a nechce mať absolútne nič spoločné. Napokon, aj svoju predchádzajúcu kandidatúru postavil najmä na nezávislosti od politických strán. Všetkých.

Namiesto toho, aby sa politické strany na nadchádzajúce voľby tešili, špekulujú. Namiesto ukázania kandidáta z ich radov alebo s ich podporou, sa viaceré mimovládne parlamentné strany radšej vtierajú do priazne Andreja Kisku, bombardujú ho žiadosťami, aby opäť kandidoval, pričom mu už vopred a verejne sľubujú stranícku podporu. Ktorú, mimochodom, A. Kiska ani nepotrebuje, keďže mu stačí podpora a dôvera ľudí, ukazujúca sa pravidelne vo výsledkoch prieskumov verejnej mienky. Povedané na rovinu: ak by A. Kiska nemal podporu verejnosti, nemal by ani podporu týchto strán.

Alebo ho vyzývajú a žiadajú, aby sa už rozhodol a povedal im, že nebude kandidovať, pretože tak by sa mohli ľahšie zariadiť a hľadať iného kandidáta.

Tento úkaz je o to zvláštnejší, že prezidentské voľby majú – na rozdiel od volieb predsedov VÚC – dve kolá. Dôležité pritom je, že kandidát môže z volieb aj odstúpiť alebo môže byť „odstúpený“ stranou, ak ho poslala do volebnej súťaže. Inými slovami, neexistuje žiadny relevantný dôvod na to, aby politické strany nepostavili do volieb vlastných kandidátov, čo však automaticky neznamená, že musia byť aj straníkmi. Alternatívou uvedeného je, že sa viacero strán dohodne na jednom kandidátovi: tak ako tomu bolo aj v predchádzajúcich voľbách, kedy Ľudová platforma (KDH, Most-Híd a SDKÚ-DS) postavila P. Hrušovského. To, že vo voľbách zhorel ako fakľa, je iná vec, pretože s inými vecami aj súvisí.

Napokon, aj ďalšie politické strany doteraz stavali kandidátov do prezidentských volieb a to či už vlastných alebo podporovali iných. Niektoré robili to aj to, napríklad SaS postavila do volieb najskôr P. Osuského, aby ho neskôr z volieb stiahla a podporila R. Procházku. Smer-SD zase verejne podporil I. Gašparoviča oveľa skôr, ako vôbec oznámil kandidatúru.

Tlačiť na prezidenta, aby povedal to, čo povedať ešte nevie, nemôže alebo nechce a iba preto, aby uľahčil prácu politickým stranám, je voči A. Kiskovi neslušné a voči inštitútu prezidenta nevhodné. Politické strany, ktoré ho k vyjadreniu verejne nútia, tým vlastne priznávajú, že – ľudovo povedané – visia na šnúrke od gatí A. Kisku. A to ich ani ich prácu vôbec nectí.