Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Už 22. novembra 1989 predstavilo Občanské fórum taký návrh ústavy, ktorý, ak by sa realizoval, federácia sa nemusela rozpadnúť, povedal v Tablet.tv podpredseda SNS Anton Hrnko.
Autor Teraz.sk
Bratislava 15. novembra (Teraz.sk) – Divoké rozoberanie štátneho majetku po Nežnej revolúcii nebolo nevyhnutnou daňou za transformáciu hospodárstva, dalo sa to urobiť aj lepšie, ale nebol o to medzi vrcholovými politikmi záujem. V diskusii na Tablet.tv to povedal podpredseda SNS, historik Anton Hrnko.
„Moja osobná skúsenosť bola, že mnohí ľudia, ktorí sa zúčastňovali na privatizácii, zmocňovali sa majetku štátu, boli určite vopred informovaní, že toto bude,“ povedal Hrnko. Dodal, že výhodu mali tí občania, ktorí už na námestiach v novembri 1989 „štrngali kľúčmi od Mercedesu“.
„Malo sa povedať, ktorý majetok ostane štátny a bude sa riadiť ako štátny podnik a ktorý sa bude privatizovať. Ale to tu nikto nevedel,“ povedal Hrnko. K vlastníctvu podnikov sa tak podľa neho dostali ľudia, ktorí ich nevedeli spravovať a ľahko získaný majetok iba tunelovali.
„Keď sa v roku 1993 Slovensko osamostatnilo, malo oproti roku 1989 o 30 percent nižší hrubý domáci produkt. Ak by sa takéto niečo stalo v hociktorom západnom štáte, ten štát by skolaboval,“ povedal.
Hrnko bol členom Slovenskej národnej strany od jej založenia v marci 1990, zastupoval ju ako poslanec Slovenskej národnej rady a neskôr ako poslanec Národnej rady SR. Odišiel z nej v roku 1994 a vrátil sa až na výzvu Andreja Danka v roku 2014.
Viaceré ekonomické rozhodnutia z deväťdesiatych rokov, napríklad ukončenie zbrojnej výroby na strednom Slovensku, považuje Hrnko za iracionálne. „Likvidovala sa ekonomická podstata Slovenska. Keď som bol v roku 1991 na ministerstve obchodu USA, pýtal som sa riaditeľa oddelenia, čo malo na starosti strednú Európu, čo si myslí o konverzii zbrojného priemyslu. Povedal, že to bolo najhoršie rozhodnutie, aké zažil,“ spomína Hrnko. Dodáva, že v USA by v prípade klesajúceho odbytu určitého typu zbraní hľadali pre výrobu nový obsah a trhy. „U nás to ani nebola konverzia, to bolo zrušenie slovenského zbrojného priemyslu,“ podčiarkol.
Napriek mnohým problémom, podľa Hrnka Nežná revolúcia ukončila štyridsať rokov vlády Komunistickej strany a priniesla späť ľudské práva, vrátane dekriminalizácie snáh o osamostatnenie Slovákov. „Osobne si myslím, že revolúcia prišla preto, že bola potrebná. Režim už nebol schopný nič ďalšieho ponúknuť ani Slovensku, ani celému vtedajšiemu Československu, jednoducho musel odísť,“ povedal Hrnko.
„Čo revolúcia priniesla pre slovenský národ, bola dekriminalizácia idei slovenskej štátnosti. Pred rokom 1989 bol akýkoľvek náznak, že niekto bojuje za väčšie práva Slovákov v republike vyhlásený za separatizmus a ten bol v prvej hlave trestného zákona,“ spomína Hrnko.
Dodáva, že ako mladý historik už počas pôsobenia v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v osemdesiatych rokoch minulého storočia bojoval proti návrhu „trojjedinej“ ústavy, ktorá mala podľa neho federáciu z roku 1968 nahradiť de facto už len administratívnou, riadenou z pražského centra.
„Nástupom Gorbačova a perestrojky vzniklo niekoľko problémov, ktoré mali bezprostredný vplyv na Československo. V Sovietskom zväze sa mimoriadne vyhrotili národnostné vzťahy. Z Prahy prišiel protitlak, kde sa chcela zlikvidovať federácia. To sme my mladí, ktorí sme už vyrastali vo federácii, nechceli dopustiť,“ spomína Hrnko. „Zapojili sme sa do ťaženia proti tzv. trojjedinej ústave, ktorá vtedy reperezentoval vtedajší podpredseda vlády a predseda straníckej organizácie na úrade vlády Marián Čalfa,“ dodáva. Čalfa sa stal po 17. novembri jedným z najbližších spolupracovníkov Václava Havla a československým premiérom.
Návrh „trojjedinej“ ústavy, ktorú Čalfa presadzoval ešte v časoch vlády komunistickej strany, podľa Hrnka dokonca v októbri 1989 odsúhlasila Slovenská národná rada (SNR). Ale hneď na prvom zasadnutí po 17. novembri to SNR zmenila a návrh odmietla.
„A, myslím, že 22. novembra Občianske fórum vydalo návrh novej československej ústavy, ktorý, keby bol v tej podobe prijatý, podľa môjho názoru by sa Československo bolo zachovalo. Lebo tento návrh vychádzal požiadavkám na národnú suverenitu absolútne v ústrety a zároveň vytváral aj ideu spoločnej štátnosti,“ tvrdí Hrnko. Dodáva, že návrh vtedy síce odznel, ale už nikdy viac sa neobjavil.
On sám bol náhodným svedkom ešte študentského pochodu zo 16. novembra 1989 v Bratislave, ktorý predchádzal zlomovej pražskej demonštrácii o deň neskôr. „Na Slovensku sa to v skutočnosti začalo už 16. novembra. Vtedy sa komunistické špičky na čele s Gejzom Šlapkom znížili k tomu, že išli debatovať so študentami. Keď som o 17,20 išiel z práce, náhodou som tých študentov videl. Za univerzitou bola vtedy zastávka na autobus do Stupavy, pamätám sa ako dnes, keď ich jedna tetka v autobuse videla, ako sa držali za ruky, tak skríkla: Detičky, čo to robíte, veď vám ublížia,“ spomína Hrnko.
Z ideálov revolúcie sa podľa neho mnohé dodnes nenaplnili, jeden však predsa. „Jeden z tých, ktorý sa skutočne naplnil, je naša suverénna a samostatná Slovenská republika,“ povedal.
Nežná revolúcia podľa neho otvorila cestu k tomu, aby sme mohli uvažovať o tom, aké Slovensko chce byť. „Pomlčková vojna rozkryla skutočnú tvár českého centralizmu,“ dodáva. „Mimoriadnym spôsobom poznačila dvoch ľudí, Gála a Budaja. Budaj povedal, že tu takáto myšlienka, poďme o nej debatovať. A Gál reagoval, že by sme prišli o všetko, čo sme doteraz vybudovali. Budaja vyhodili z kandidátky a Gála znenávideli všetci Slováci,“ tvrdí Hrnko.
VPN podľa neho začala strácať pozície už vtedy, keď „podkopla“ Alexandra Dubčeka a na post prezidenta podporila Václava Havla. Voľby v roku 1990 ešte vyhrala, ale podľa Hrnka aj vďaka tomu, že sa vtedy KDH otočilo chrbtom k národným ambíciám. „VPN vyhrala prvé voľby nie vďaka tomu, že podporovala Havla a podriaďovala sa Prahe, ale vďaka tomu, že absorbovala dubčekovcov, aj časť komunistov, ako bol napríklad Milan Čič,“ povedal Hrnko. V ďalších voľbách v roku 1992 už VPN z parlamentu vypadla. „Nezískali ani štyri percentá,“ pripomenul Hrnko.
„Bol som veľkým stúpencom Novembra´89 a urobil som všetko preto, aby sa ideály, ktoré tam boli, naplnili. A zdá sa mi, že ideály z tých prvých volieb, že robíme všetci to najlepšie čo vieme pre blaho krajiny, to už vyprchalo,“ konštatuje Hrnko.
Revolučné programy sú podľa neho vždy písané čo najširšie, aby sa k nim vedelo pripojiť čo najviac ľudí. „V tom momente, keď boli písané, boli myslené úprimne. Ale realizujú ich vždy ľudia a tí majú rôzne záujmy. V momente, ako sa unitárna spoločnosť pod vedením Komunistickej strany rozpadla, začali sa presadzovať rôzne parciálne záujmy. A mnohé veci, ktoré boli napísané, sa už nedali realizovať,“ poznamenal Hrnko na margo toho, že niektoré z požiadaviek študentov a VPN z novembra 1989 neboli realizované dodnes.
„Moja osobná skúsenosť bola, že mnohí ľudia, ktorí sa zúčastňovali na privatizácii, zmocňovali sa majetku štátu, boli určite vopred informovaní, že toto bude,“ povedal Hrnko. Dodal, že výhodu mali tí občania, ktorí už na námestiach v novembri 1989 „štrngali kľúčmi od Mercedesu“.
„Malo sa povedať, ktorý majetok ostane štátny a bude sa riadiť ako štátny podnik a ktorý sa bude privatizovať. Ale to tu nikto nevedel,“ povedal Hrnko. K vlastníctvu podnikov sa tak podľa neho dostali ľudia, ktorí ich nevedeli spravovať a ľahko získaný majetok iba tunelovali.
„Keď sa v roku 1993 Slovensko osamostatnilo, malo oproti roku 1989 o 30 percent nižší hrubý domáci produkt. Ak by sa takéto niečo stalo v hociktorom západnom štáte, ten štát by skolaboval,“ povedal.
Hrnko bol členom Slovenskej národnej strany od jej založenia v marci 1990, zastupoval ju ako poslanec Slovenskej národnej rady a neskôr ako poslanec Národnej rady SR. Odišiel z nej v roku 1994 a vrátil sa až na výzvu Andreja Danka v roku 2014.
Ekonomické rozhodnutia
Viaceré ekonomické rozhodnutia z deväťdesiatych rokov, napríklad ukončenie zbrojnej výroby na strednom Slovensku, považuje Hrnko za iracionálne. „Likvidovala sa ekonomická podstata Slovenska. Keď som bol v roku 1991 na ministerstve obchodu USA, pýtal som sa riaditeľa oddelenia, čo malo na starosti strednú Európu, čo si myslí o konverzii zbrojného priemyslu. Povedal, že to bolo najhoršie rozhodnutie, aké zažil,“ spomína Hrnko. Dodáva, že v USA by v prípade klesajúceho odbytu určitého typu zbraní hľadali pre výrobu nový obsah a trhy. „U nás to ani nebola konverzia, to bolo zrušenie slovenského zbrojného priemyslu,“ podčiarkol.
Anton Hrnko o úniku kapitálu: „Podľa poslednej správy, ktorú som ako poslanec dostal k dispozícii v roku 1998, medzi rokmi 1993 a 1998 unikol zo Slovenska kapitál v hodnote 250 miliárd vtedajších korún. Pritom posledný rozpočet, ktorý som vtedy schvaľoval, bol plánovaný na 148 miliárd korún.“
Nežná revolúcia a slovenský národ
Napriek mnohým problémom, podľa Hrnka Nežná revolúcia ukončila štyridsať rokov vlády Komunistickej strany a priniesla späť ľudské práva, vrátane dekriminalizácie snáh o osamostatnenie Slovákov. „Osobne si myslím, že revolúcia prišla preto, že bola potrebná. Režim už nebol schopný nič ďalšieho ponúknuť ani Slovensku, ani celému vtedajšiemu Československu, jednoducho musel odísť,“ povedal Hrnko.
„Čo revolúcia priniesla pre slovenský národ, bola dekriminalizácia idei slovenskej štátnosti. Pred rokom 1989 bol akýkoľvek náznak, že niekto bojuje za väčšie práva Slovákov v republike vyhlásený za separatizmus a ten bol v prvej hlave trestného zákona,“ spomína Hrnko.
Dodáva, že ako mladý historik už počas pôsobenia v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v osemdesiatych rokoch minulého storočia bojoval proti návrhu „trojjedinej“ ústavy, ktorá mala podľa neho federáciu z roku 1968 nahradiť de facto už len administratívnou, riadenou z pražského centra.
„Nástupom Gorbačova a perestrojky vzniklo niekoľko problémov, ktoré mali bezprostredný vplyv na Československo. V Sovietskom zväze sa mimoriadne vyhrotili národnostné vzťahy. Z Prahy prišiel protitlak, kde sa chcela zlikvidovať federácia. To sme my mladí, ktorí sme už vyrastali vo federácii, nechceli dopustiť,“ spomína Hrnko. „Zapojili sme sa do ťaženia proti tzv. trojjedinej ústave, ktorá vtedy reperezentoval vtedajší podpredseda vlády a predseda straníckej organizácie na úrade vlády Marián Čalfa,“ dodáva. Čalfa sa stal po 17. novembri jedným z najbližších spolupracovníkov Václava Havla a československým premiérom.
Návrh „trojjedinej“ ústavy, ktorú Čalfa presadzoval ešte v časoch vlády komunistickej strany, podľa Hrnka dokonca v októbri 1989 odsúhlasila Slovenská národná rada (SNR). Ale hneď na prvom zasadnutí po 17. novembri to SNR zmenila a návrh odmietla.
„A, myslím, že 22. novembra Občianske fórum vydalo návrh novej československej ústavy, ktorý, keby bol v tej podobe prijatý, podľa môjho názoru by sa Československo bolo zachovalo. Lebo tento návrh vychádzal požiadavkám na národnú suverenitu absolútne v ústrety a zároveň vytváral aj ideu spoločnej štátnosti,“ tvrdí Hrnko. Dodáva, že návrh vtedy síce odznel, ale už nikdy viac sa neobjavil.
Nežná revolúcia
On sám bol náhodným svedkom ešte študentského pochodu zo 16. novembra 1989 v Bratislave, ktorý predchádzal zlomovej pražskej demonštrácii o deň neskôr. „Na Slovensku sa to v skutočnosti začalo už 16. novembra. Vtedy sa komunistické špičky na čele s Gejzom Šlapkom znížili k tomu, že išli debatovať so študentami. Keď som o 17,20 išiel z práce, náhodou som tých študentov videl. Za univerzitou bola vtedy zastávka na autobus do Stupavy, pamätám sa ako dnes, keď ich jedna tetka v autobuse videla, ako sa držali za ruky, tak skríkla: Detičky, čo to robíte, veď vám ublížia,“ spomína Hrnko.
Z ideálov revolúcie sa podľa neho mnohé dodnes nenaplnili, jeden však predsa. „Jeden z tých, ktorý sa skutočne naplnil, je naša suverénna a samostatná Slovenská republika,“ povedal.
Nežná revolúcia podľa neho otvorila cestu k tomu, aby sme mohli uvažovať o tom, aké Slovensko chce byť. „Pomlčková vojna rozkryla skutočnú tvár českého centralizmu,“ dodáva. „Mimoriadnym spôsobom poznačila dvoch ľudí, Gála a Budaja. Budaj povedal, že tu takáto myšlienka, poďme o nej debatovať. A Gál reagoval, že by sme prišli o všetko, čo sme doteraz vybudovali. Budaja vyhodili z kandidátky a Gála znenávideli všetci Slováci,“ tvrdí Hrnko.
VPN podľa neho začala strácať pozície už vtedy, keď „podkopla“ Alexandra Dubčeka a na post prezidenta podporila Václava Havla. Voľby v roku 1990 ešte vyhrala, ale podľa Hrnka aj vďaka tomu, že sa vtedy KDH otočilo chrbtom k národným ambíciám. „VPN vyhrala prvé voľby nie vďaka tomu, že podporovala Havla a podriaďovala sa Prahe, ale vďaka tomu, že absorbovala dubčekovcov, aj časť komunistov, ako bol napríklad Milan Čič,“ povedal Hrnko. V ďalších voľbách v roku 1992 už VPN z parlamentu vypadla. „Nezískali ani štyri percentá,“ pripomenul Hrnko.
„Bol som veľkým stúpencom Novembra´89 a urobil som všetko preto, aby sa ideály, ktoré tam boli, naplnili. A zdá sa mi, že ideály z tých prvých volieb, že robíme všetci to najlepšie čo vieme pre blaho krajiny, to už vyprchalo,“ konštatuje Hrnko.
Revolučné programy sú podľa neho vždy písané čo najširšie, aby sa k nim vedelo pripojiť čo najviac ľudí. „V tom momente, keď boli písané, boli myslené úprimne. Ale realizujú ich vždy ľudia a tí majú rôzne záujmy. V momente, ako sa unitárna spoločnosť pod vedením Komunistickej strany rozpadla, začali sa presadzovať rôzne parciálne záujmy. A mnohé veci, ktoré boli napísané, sa už nedali realizovať,“ poznamenal Hrnko na margo toho, že niektoré z požiadaviek študentov a VPN z novembra 1989 neboli realizované dodnes.
