Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Aj z úcty k našim predkom, ktorí bojovali za slovenskú štátnosť je dobré, že je 1. september, Deň ústavy SR, štátnym sviatkom. Škoda však, že ústavu neprijali radšej 19. septembra, povedal A. Hrnko.
Autor Teraz.sk
Bratislava 1. septembra (Teraz.sk) – Záverečnú redakciu textu Ústavy Slovenskej republiky robili 27. augusta 1992 Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič, Milan Čič, Jozef Moravčík, Milan Sečánsky (všetci HZDS), Ľubomír Fogaš (SDĽ) a Anton Hrnko (SNS). Hoci Ivan Gašparovič pôvodne navrhoval, aby sa slovenský parlament nazýval „snem“, po protestoch SDĽ prešiel kompromisný návrh Antona Hrnka a parlament je označený ako „Národná rada“. V diskusii na TABLET.TV to povedal podpredseda SNS, historik Anton Hrnko.
„Slováci vo všetkých programoch, ktoré vytýčili od polovice 19. storočia, žiadali pre seba osobitný snem. Snem je historický názov, aj Česi majú poslaneckú snemovňu, Poliaci majú Sejm. V tomto zmysle snem v našom jazyku najlepšie vyjadruje podstatu toho, čo parlament znamená,“ tvrdí Hrnko.
„Ale predstavitelia SDĽ, najmä Ĺubomír Fogaš, sa zásadne postavili proti tomu, aby to bol snem. Autorom kompromisu som bol ja, ale ja som navrhol, aby sa to nazývalo „Národná rada“, nevedel som o tom, že tam ešte pridajú „Slovenskej republiky“. Národná rada je napríklad v Rakúsku alebo na Ukrajine,“ dodal. Podľa Hrnka suverénny a samostatný štát nepotrebuje v názve svojho parlamentu špecifikovať, že parlament je práve jeho, lebo je to samozrejmé. Takéto špecifikácie sú podľa neho bežné skôr vtedy, keď je štát súčasťou väčšieho celku a jeho parlament sa potrebuje špecifikovať, aby sa odlíšil od vyššie postaveného zákonodarného orgánu tohto celku.
Na otázku, prečo ústavodarcovia neponechali parlamentu názov Slovenská národná rada (SNR), ktorý sa používal dovtedy, Hrnko odpovedal, že na označenie zákonodarného orgánu ho použili iba komunisti. „Slovenské národné rady, ako historicky vznikali, neboli parlamentami, ale revolučnými exekutívnymi orgánmi, ktoré sa snažili prevziať moc a v mene slovenského národa ju vykonávať,“ povedal Hrnko.
Hoci sa pôvodne počítalo s dlhým a dôstojným rokovaním o ústave, nakoniec bola schválená expresne rýchlo. Dôvodom bola podľa Hrnka autohavária Alexandra Dubčeka a obava zákonodarcov, že by jeho prípadné úmrtie nadlho prerušilo proces prijímania základného zákona štátu. „A možno to boli tak trochu aj manévre Vladimíra Mečiara, ktorý to chcel mať čím skôr za sebou,“ poznamenal Hrnko.
„Myslím si, že keby sa o ústave dlhšie diskutovalo, dali sa niektoré veci lepšie precizovať. Ale ústava má všetky charakteristiky demokratickej ústavy, inkorporovala v celosti Chartu ľudských práv a slobôd, ktorú prijal ešte federálny parlament. Po formálnej stránke sa jej nedá nič vyčítať,“ dodal poslanec.
„Ja som navrhoval, aby sme ústavu vyhlásili 19. septembra, kedy Ľudovít Štúr na Myjave prvý krát vyhlásil neodvislosť Slovenskej republiky a tým by sme tento deň zakotvili aj ako štátny sviatok. Bol by zároveň dňom prvého vyhlásenia, ako aj zavŕšenia procesu,“ povedal Hrnko.
Hoci niektorí politológovia, napríklad Eduard Chmelár, dnes hovoria o potrebe novej ústavy, podľa Hrnka by sa základný zákon štátu vymieňať nemal. Poukázal na to, že napríklad americká ústava platí od roku 1776.
Slovenská ústava by si však po množstve novelizácií a schválených ústavných zákonov podľa neho zaslúžila veľkú revíziu. „Ústava je dobrá, sú tam niektoré zlé ústavné zákony. Jeden z nich je napríklad lex Radičová, účelový zákon prijatý na konci jej vlády. Myslím si, že ústavu treba revidovať. Terminologickým a vecným spôsobom,“ povedal Hrnko.
Ak by prišlo k revízii ústavy, mohla by byť podľa neho, z úcty k vyhláseniu nezávislosti Ľudovítom Štúrom, prijatá 19. septembra a na tento deň by sa mohol posunúť aj štátny sviatok pri príležitosti jej prijatia. „Revidovanú ústavu by sme mali prijať 19. septembra. Aby sme tieto dve udalosti prepojili do jedného sviatku, ktorý by sme mohli nazvať podobne ako Američania. Deň nezávislosti,“ navrhuje Hrnko.
Aj keď by podľa Hrnka bol 19. september vhodnejším dátum pre štátny sviatok ako 1. september, samotnú ideu uzákonenia Dňa ústavy Slovenskej republiky ako štátneho sviatku schvaľuje. „Prijatie ústavy v podmienkach Slovákov, ktorí o svoju štátnosť bojovali priamo asi 150 rokov, aj keď myšlienky slovenskej štátnosti existovali už dávno predtým, z úcty k našim predkom, ktorí sa snažili o svoju štátnosť a ústavu, je to dobrý sviatok,“ povedal Hrnko.
Prvorepubliková ústava bola podľa Hrnka postavená na princípoch francúzskej ústavy, iba postavenie prezidenta v nej bolo definované v porovnaní s Francúzmi ako slabšie. Ústava vojnovej Slovenskej republiky bola podľa Hrnka v zásade akceptovateľná, problém bol, že režim sa postupne vymkol z ústavného rámca a výkonná moc si uzurpovala aj legislatívne právomoci. Napríklad najkontroverznejšie legislatívne opatrenie tohto obdobia, Židovský kódex, podľa Hrnka nie len, že nebol zákonom, nebol ani tzv. vládnym nariadením s mocou zákona. „Lebo by to musel podpísať prezident. Bolo to len obyčajné vládne nariadenie,“ poznamenal Hrnko.
„V ústave 9. mája z roku 1948 malo Slovensko v rámci vtedajšieho Československa autonómiu, aj keď to tak nenazývali. Ústava z roku 1960 slovenskú autonómiu likvidovala,“ pokračuje historik. Ústavný zákon z roku 1968 o československej federácii podľa Hrnka predpokladal vytvorenie samostatnej ústavy Slovenskej republiky, samostatnej ústavy Českej republiky a federálnej ústavy, ktorá ich bude zastrešovať. „Toto sa nikdy neudialo. Česká strana odkladala prijatie týchto paragrafov ústavy,“ povedal.
„V čase Gorbačovovej perestrojky sa začali národnostné konflikty v Sovietskom zväze a u nás vznikol veľký tlak na to, aby sa vytvorila tzv. trojjediná ústava. Vtedy som sa už zapojil do zápasu proti tomu, lebo by išlo o likvidáciu federácie a zo Slovenska by sa stal iba administratívny celok unitárneho štátu,“ povedal Hrnko.
„Vyvrcholilo to tesne pred revolúciou, keď bola Slovenská národná rada "dokopaná" podpredsedom federálnej vlády, pánom Čalfom, do prijatia súhlasu s touto trojjedinou ústavou. A ak si niekto pamätá situáciu po 17. novembri, prvé uznesenie, ktoré po 17. novembri prijala SNR, bolo zrušenie tohto súhlasu,“ uviedol poslanec.
„Na základe toho sa v januári 1990 vytvorila komisia pod vedením predsedu Najvyššieho súdu Karola Planka, do ktorej som bol nominovaný. Táto komisia postupne pripravovala Ústavu SR. Pripravovala ju vo variantoch. Tie súviseli s tým, aké bude štátoprávne postavenie Slovenska,“ vysvetľuje Hrnko.
„Boli tam rôzne skupiny, centralistická skupina, boli tam aj ľudia, ktorí chceli ústavu podľa toho, ako bola navrhnutá v roku 1968 a boli tam aj ľudia ako ja, ktorí uvažovali o tom, že ústava by mala byť suverénna a až potom by sa dohodlo s českou stranou, ktoré kompetencie by sa vykonávali spoločne,“ dodáva.
Táto komisia podľa neho vypracovala ústavu a Karol Plank ju koncom roka 1990 dal k dispozícii SNR. Tá však nikdy nezaradila tento bod do programu rokovania. „Potom prišiel ústavný zákon, ktorý neuspokojil Slovákov, lebo im nevrátil kompetencie, ktoré by mali na základe zákona o československej federáciu z roku 1968, ani Čechov, ktorým sa zdalo, že toho bolo veľa,“ pripomenul Hrnko.
Následne podľa neho predložili vlastné varianty ústavného textu až štyri strany a jeden poslanec. „Ako prvá predložila svoj koncept ústavy, vytvorený na základe Plankovej ústavy, Slovenská národná strana. Po tom ústavnom zákone už Slovenská národná strana jednoznačne prešla na pozíciu samostatného štátu a aj táto ústava bola ústavou samostatného štátu. Následne svoj návrh predložilo KDH, potom aj VPN, MKDH, samostatný návrh predložil poslanec Brňák. Nakoniec sa tých ústav nazbieralo okolo päť, ale žiadna nebola prijatá a ani prerokovaná. Dalo sa to do archívu a čakalo sa na výsledky volieb,“ zhrnul Hrnko.
„Voľby dopadli tak, že všetky strany, okrem KDH a maďarských strán, ktoré sa v roku 1992 dostali do parlamentu, mali vo svojom programe suverénne Slovensko. A ostatné sa malo doriešiť. Ale česká strana reagovala, že buď centralizovaná federácia, alebo nič. My sme túto výzvu prijali,“ konštatoval Hrnko s tým, že bola vytvorená komisia, ktoré zasadala v Trenčianskych Tepliciach a Plankovu ústavu dorobila do podoby, aká bola potom predložená SNR. „Aj s preambulou, na ktorej som sa podieľal aj ja, ale hlavnú zásluhu na nej mal poslanec Sečánsky,“ povedal Hrnko.
V preambule je podľa neho zakotvený tak národný, ako aj občiansky princíp. „My, národ slovenský, sme sa rozhodli spolu s národnostnými menšinami vytvoriť tento štát. Je to úplne legitímne,“ povedal. „Preambula najviac kole oči tým, ktorí si neželali vznik Slovenskej republiky a ktorí nemajú záujem na tom, aby Slovenská republika bola úspešným štátom,“ dodal Hrnko.
Hoci bola ústava schválená ešte v čase existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, bola už prispôsobená na prípadné osamostatnenie oboch republík. „Ústava mala prechodné a záverečné ustanovenia, v ktorých sa hovorilo, že tento a tento článok, ktorý bol v kolízii s ústavou federácie, sa uplatní až v prípade vzniku samostatnej Slovenskej republiky,“ vysvetlil Hrnko.
„Slováci vo všetkých programoch, ktoré vytýčili od polovice 19. storočia, žiadali pre seba osobitný snem. Snem je historický názov, aj Česi majú poslaneckú snemovňu, Poliaci majú Sejm. V tomto zmysle snem v našom jazyku najlepšie vyjadruje podstatu toho, čo parlament znamená,“ tvrdí Hrnko.
„Ale predstavitelia SDĽ, najmä Ĺubomír Fogaš, sa zásadne postavili proti tomu, aby to bol snem. Autorom kompromisu som bol ja, ale ja som navrhol, aby sa to nazývalo „Národná rada“, nevedel som o tom, že tam ešte pridajú „Slovenskej republiky“. Národná rada je napríklad v Rakúsku alebo na Ukrajine,“ dodal. Podľa Hrnka suverénny a samostatný štát nepotrebuje v názve svojho parlamentu špecifikovať, že parlament je práve jeho, lebo je to samozrejmé. Takéto špecifikácie sú podľa neho bežné skôr vtedy, keď je štát súčasťou väčšieho celku a jeho parlament sa potrebuje špecifikovať, aby sa odlíšil od vyššie postaveného zákonodarného orgánu tohto celku.
Na otázku, prečo ústavodarcovia neponechali parlamentu názov Slovenská národná rada (SNR), ktorý sa používal dovtedy, Hrnko odpovedal, že na označenie zákonodarného orgánu ho použili iba komunisti. „Slovenské národné rady, ako historicky vznikali, neboli parlamentami, ale revolučnými exekutívnymi orgánmi, ktoré sa snažili prevziať moc a v mene slovenského národa ju vykonávať,“ povedal Hrnko.
Rokovanie o ústave a Dubčekova havária
Hoci sa pôvodne počítalo s dlhým a dôstojným rokovaním o ústave, nakoniec bola schválená expresne rýchlo. Dôvodom bola podľa Hrnka autohavária Alexandra Dubčeka a obava zákonodarcov, že by jeho prípadné úmrtie nadlho prerušilo proces prijímania základného zákona štátu. „A možno to boli tak trochu aj manévre Vladimíra Mečiara, ktorý to chcel mať čím skôr za sebou,“ poznamenal Hrnko.
„Myslím si, že keby sa o ústave dlhšie diskutovalo, dali sa niektoré veci lepšie precizovať. Ale ústava má všetky charakteristiky demokratickej ústavy, inkorporovala v celosti Chartu ľudských práv a slobôd, ktorú prijal ešte federálny parlament. Po formálnej stránke sa jej nedá nič vyčítať,“ dodal poslanec.
Prijatie ústavy a štátny sviatok
„Ja som navrhoval, aby sme ústavu vyhlásili 19. septembra, kedy Ľudovít Štúr na Myjave prvý krát vyhlásil neodvislosť Slovenskej republiky a tým by sme tento deň zakotvili aj ako štátny sviatok. Bol by zároveň dňom prvého vyhlásenia, ako aj zavŕšenia procesu,“ povedal Hrnko.
Hoci niektorí politológovia, napríklad Eduard Chmelár, dnes hovoria o potrebe novej ústavy, podľa Hrnka by sa základný zákon štátu vymieňať nemal. Poukázal na to, že napríklad americká ústava platí od roku 1776.
Slovenská ústava by si však po množstve novelizácií a schválených ústavných zákonov podľa neho zaslúžila veľkú revíziu. „Ústava je dobrá, sú tam niektoré zlé ústavné zákony. Jeden z nich je napríklad lex Radičová, účelový zákon prijatý na konci jej vlády. Myslím si, že ústavu treba revidovať. Terminologickým a vecným spôsobom,“ povedal Hrnko.
Ak by prišlo k revízii ústavy, mohla by byť podľa neho, z úcty k vyhláseniu nezávislosti Ľudovítom Štúrom, prijatá 19. septembra a na tento deň by sa mohol posunúť aj štátny sviatok pri príležitosti jej prijatia. „Revidovanú ústavu by sme mali prijať 19. septembra. Aby sme tieto dve udalosti prepojili do jedného sviatku, ktorý by sme mohli nazvať podobne ako Američania. Deň nezávislosti,“ navrhuje Hrnko.
Aj keď by podľa Hrnka bol 19. september vhodnejším dátum pre štátny sviatok ako 1. september, samotnú ideu uzákonenia Dňa ústavy Slovenskej republiky ako štátneho sviatku schvaľuje. „Prijatie ústavy v podmienkach Slovákov, ktorí o svoju štátnosť bojovali priamo asi 150 rokov, aj keď myšlienky slovenskej štátnosti existovali už dávno predtým, z úcty k našim predkom, ktorí sa snažili o svoju štátnosť a ústavu, je to dobrý sviatok,“ povedal Hrnko.
História ústavy
Prvorepubliková ústava bola podľa Hrnka postavená na princípoch francúzskej ústavy, iba postavenie prezidenta v nej bolo definované v porovnaní s Francúzmi ako slabšie. Ústava vojnovej Slovenskej republiky bola podľa Hrnka v zásade akceptovateľná, problém bol, že režim sa postupne vymkol z ústavného rámca a výkonná moc si uzurpovala aj legislatívne právomoci. Napríklad najkontroverznejšie legislatívne opatrenie tohto obdobia, Židovský kódex, podľa Hrnka nie len, že nebol zákonom, nebol ani tzv. vládnym nariadením s mocou zákona. „Lebo by to musel podpísať prezident. Bolo to len obyčajné vládne nariadenie,“ poznamenal Hrnko.
„V ústave 9. mája z roku 1948 malo Slovensko v rámci vtedajšieho Československa autonómiu, aj keď to tak nenazývali. Ústava z roku 1960 slovenskú autonómiu likvidovala,“ pokračuje historik. Ústavný zákon z roku 1968 o československej federácii podľa Hrnka predpokladal vytvorenie samostatnej ústavy Slovenskej republiky, samostatnej ústavy Českej republiky a federálnej ústavy, ktorá ich bude zastrešovať. „Toto sa nikdy neudialo. Česká strana odkladala prijatie týchto paragrafov ústavy,“ povedal.
„V čase Gorbačovovej perestrojky sa začali národnostné konflikty v Sovietskom zväze a u nás vznikol veľký tlak na to, aby sa vytvorila tzv. trojjediná ústava. Vtedy som sa už zapojil do zápasu proti tomu, lebo by išlo o likvidáciu federácie a zo Slovenska by sa stal iba administratívny celok unitárneho štátu,“ povedal Hrnko.
„Vyvrcholilo to tesne pred revolúciou, keď bola Slovenská národná rada "dokopaná" podpredsedom federálnej vlády, pánom Čalfom, do prijatia súhlasu s touto trojjedinou ústavou. A ak si niekto pamätá situáciu po 17. novembri, prvé uznesenie, ktoré po 17. novembri prijala SNR, bolo zrušenie tohto súhlasu,“ uviedol poslanec.
„Na základe toho sa v januári 1990 vytvorila komisia pod vedením predsedu Najvyššieho súdu Karola Planka, do ktorej som bol nominovaný. Táto komisia postupne pripravovala Ústavu SR. Pripravovala ju vo variantoch. Tie súviseli s tým, aké bude štátoprávne postavenie Slovenska,“ vysvetľuje Hrnko.
„Boli tam rôzne skupiny, centralistická skupina, boli tam aj ľudia, ktorí chceli ústavu podľa toho, ako bola navrhnutá v roku 1968 a boli tam aj ľudia ako ja, ktorí uvažovali o tom, že ústava by mala byť suverénna a až potom by sa dohodlo s českou stranou, ktoré kompetencie by sa vykonávali spoločne,“ dodáva.
Táto komisia podľa neho vypracovala ústavu a Karol Plank ju koncom roka 1990 dal k dispozícii SNR. Tá však nikdy nezaradila tento bod do programu rokovania. „Potom prišiel ústavný zákon, ktorý neuspokojil Slovákov, lebo im nevrátil kompetencie, ktoré by mali na základe zákona o československej federáciu z roku 1968, ani Čechov, ktorým sa zdalo, že toho bolo veľa,“ pripomenul Hrnko.
Následne podľa neho predložili vlastné varianty ústavného textu až štyri strany a jeden poslanec. „Ako prvá predložila svoj koncept ústavy, vytvorený na základe Plankovej ústavy, Slovenská národná strana. Po tom ústavnom zákone už Slovenská národná strana jednoznačne prešla na pozíciu samostatného štátu a aj táto ústava bola ústavou samostatného štátu. Následne svoj návrh predložilo KDH, potom aj VPN, MKDH, samostatný návrh predložil poslanec Brňák. Nakoniec sa tých ústav nazbieralo okolo päť, ale žiadna nebola prijatá a ani prerokovaná. Dalo sa to do archívu a čakalo sa na výsledky volieb,“ zhrnul Hrnko.
Po voľbách v roku 1992
„Voľby dopadli tak, že všetky strany, okrem KDH a maďarských strán, ktoré sa v roku 1992 dostali do parlamentu, mali vo svojom programe suverénne Slovensko. A ostatné sa malo doriešiť. Ale česká strana reagovala, že buď centralizovaná federácia, alebo nič. My sme túto výzvu prijali,“ konštatoval Hrnko s tým, že bola vytvorená komisia, ktoré zasadala v Trenčianskych Tepliciach a Plankovu ústavu dorobila do podoby, aká bola potom predložená SNR. „Aj s preambulou, na ktorej som sa podieľal aj ja, ale hlavnú zásluhu na nej mal poslanec Sečánsky,“ povedal Hrnko.
V preambule je podľa neho zakotvený tak národný, ako aj občiansky princíp. „My, národ slovenský, sme sa rozhodli spolu s národnostnými menšinami vytvoriť tento štát. Je to úplne legitímne,“ povedal. „Preambula najviac kole oči tým, ktorí si neželali vznik Slovenskej republiky a ktorí nemajú záujem na tom, aby Slovenská republika bola úspešným štátom,“ dodal Hrnko.
Hoci bola ústava schválená ešte v čase existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, bola už prispôsobená na prípadné osamostatnenie oboch republík. „Ústava mala prechodné a záverečné ustanovenia, v ktorých sa hovorilo, že tento a tento článok, ktorý bol v kolízii s ústavou federácie, sa uplatní až v prípade vzniku samostatnej Slovenskej republiky,“ vysvetlil Hrnko.
