Ministerstvo spravodlivosti šturmuje s návrhom novely Ústavy, aby sa blížiace voľby ústavných sudcov konali podľa nových pravidiel. Vlastný návrh zverejnilo aj niekoľko desiatok osobností z oblasti práva a minister G. Gál avizoval, že skúsi nájsť prienik medzi oboma návrhmi.

Prezident A. Kiska podľa očakávaní komentoval návrh ministerstva tak, že je podpriemerný a naopak – rovnako podľa očakávaní - vyzdvihol návrh právnikov, ktorý podľa neho otvára priestor pre dobré riešenie.

Pri všetkej úcte k viacerým z nich, je však možné označiť aj ich návrh podobne za podpriemerný, ako návrh ministerstva spravodlivosti. Doterajšie skúsenosti a prax s voľbou ústavných sudcov totiž poukazujú na celkom iný problém, ako sa obidva návrhy snažia riešiť.

A tým je najmä zvoliteľnosť kandidátov na ústavných sudcov v parlamente. Tí, ktorí presadzujú, aby kandidáti boli volení ústavnou väčšinou poslancov, teda najmenej 90 hlasmi, by si mohli pripomenúť, že takáto väčšina poslancov mala voliť a zvoliť prezidenta republiky, ale od roku 1993 sa našla sa iba raz. A to aj napriek opakovaným hlasovaniam.

Navyše, keď rovnakí navrhovatelia hovoria, že ak sa nepodarí takúto väčšinu nájsť, v druhom kole voľby bude stačiť na zvolenie kandidáta aj 76 poslancov. Ide teda skôr o efekt, ako podstatný vecný návrh, keďže každý, vrátane poslancov vie, že je lepšie a ľahšie si počkať na druhé kolo voľby, ako hľadať podporu u ďalších poslancov. Námietka, že v takom prípade kandidátov môže zvoliť iba vládna väčšina je síce namieste, ale nepočíta s tým, že sa na kandidátoch nemusí dohodnúť. Pretože nemusí.

Aj také sa už stalo, pamätníci vedia, že parlament napríklad nikdy nezvolil kandidátku Ivettu Macejkovú, ale zvolil kandidátku Ivettu Marušákovú. Bola totiž zvolená v úplne inom volebnom období, ako bola do funkcie sudcu Ústavného súdu vymenovaná. Trpezlivosť čakať na vymenovanie či nevymenovanie nemala jej kolegyňa D. Ličková, ktorá sa napokon kandidatúry vzdala. Pamätníci vedia, že Ústavný súd (ne)fungoval v istom období iba so štyrmi sudcami. Napokon, iba nedávno a dlhšie časové obdobie tiež (ne)fungoval s desiatimi namiesto trinástimi sudcami.

Je na parlamente, koho za kandidátov do funkcie ústavného sudcu zvolí a potom na prezidentovi, koho z nich vyberie a ústavným sudcom sa aj stane. Nebudú to najlepší z najlepších, to je rovnako známe z predchádzajúcich volieb. Keď parlament nezvolil také ústavné esá, ako boli J. Drgonec (dostal 1 hlas), J. Šikuta (0 hlasov), J. Mazák (29 hlasov) či P. Kresák (3 hlasy), s ktorými – ak je na to dôvod - je radosť nesúhlasiť alebo sa s nimi prieť. Išlo pritom o opakovanú voľbu, v ktorej kandidát nebol zvolený, hoci zvolený mal byť.

Prezident A. Kiska koncom minulého roka si zo siedmich kandidátov vybral do funkcií ústavných sudcov aktívnu političku, bývalého politika a notára. Tým zreteľne nastavil latku a poslal do parlamentu jasný odkaz. Keďže podľa jeho slov by mali byť kandidáti odborne spôsobilí a morálne zdatní, netreba pochybovať o tom, že takých aj zo všetkých kandidátov vybral a do funkcií ústavného sudcu inštaloval.

Tým v podstate aj povedal, že meniť pravidlá voľby ústavných sudcov ani nie je veľmi potrebné. Politici to pochopili a tomu zodpovedá aj ich návrh, ktorý je v prvom rade ústavnou fintou a v rade druhom, iba kozmetickou úpravou. Veď prečo by aj menili to, čo im vyhovuje?