Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Je to jeden z najvýznamnejších slovenských prozaikov strednej generácie.
Autor TASR
Zlaté Moravce/Bratislava 29. marca (TASR) – Renomovaný spisovateľ Ján Tužinský sa v utorok 29. marca dožíva 65 rokov.
Diela jedného z najvýznamnejších slovenských prozaikov strednej generácie sú sondou do duše človeka, pomáhajú pochopiť aj jeho zdanlivo protirečivé či nelogické konanie. Zobrazujú tak večný konflikt dobra a zla, ktorý sa nezaznamenáva iba vo vzťahoch dvoch či viacerých protagonistov, ale aj v každom jednotlivcovi.
Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Študoval na Prírodovedeckej fakulte (1969–1972), neskôr teóriu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave (1972–1977). Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978–1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a v roku 1994 za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Od roku 1994 do roku 1997 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu. Potom do roku 2002 opäť zastával post predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Pôsobil tiež v redakcii Dramaturgie hier pre dospelých Rádia Devín Slovenského rozhlasu.
Žije a tvorí v Bratislave. Je nositeľom Ceny Lea Danihelsa (1995, USA), Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Ceny Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005 za prózu Mimikri.
Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíja myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla, miestami skĺzavajúc do moralizujúcej polohy. V úsilí o analyticko-moralizajúcu líniu pokračoval aj v zbierke poviedok Čakanie na šarhu (1987). Široko koncipovaný románový príbeh Kto hodí kameňom (1989) rieši prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po štyridsiatich rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Titul Kto hodí kameňom je výrazom autorovho chápania ľudskej nedokonalosti a slabosti, nie je však vždy odpúšťaním. V románe Biliard na streche (1992) sa sústredil na otázky ľudského bytia na pozadí politického zlomu v roku 1968 a následnej normalizácii. Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992), využívajúc kompozičné postupy uplatnené aj v predchádzajúcich knihách. V novele Bastard v daždi (1994) sa snaží o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní. O odosobnenej atmosfére sídliskovej bratislavskej Petržalky hovorí zbierka poviedok Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstvo a ľudskosť sú prozaické texty Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).
Ako autor literatúry pre deti a mládež sa Ján Tužinský predstavil knihou Straka nekradne (1985), ktorá je ponorom do duševného sveta dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. V oblasti esejistiky sa prezentuje predovšetkým ako polemik s teóriou postmoderny. Dôkazom toho sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
Diela jedného z najvýznamnejších slovenských prozaikov strednej generácie sú sondou do duše človeka, pomáhajú pochopiť aj jeho zdanlivo protirečivé či nelogické konanie. Zobrazujú tak večný konflikt dobra a zla, ktorý sa nezaznamenáva iba vo vzťahoch dvoch či viacerých protagonistov, ale aj v každom jednotlivcovi.
Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Študoval na Prírodovedeckej fakulte (1969–1972), neskôr teóriu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave (1972–1977). Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978–1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a v roku 1994 za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Od roku 1994 do roku 1997 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu. Potom do roku 2002 opäť zastával post predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Pôsobil tiež v redakcii Dramaturgie hier pre dospelých Rádia Devín Slovenského rozhlasu.
Žije a tvorí v Bratislave. Je nositeľom Ceny Lea Danihelsa (1995, USA), Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Ceny Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005 za prózu Mimikri.
Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíja myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla, miestami skĺzavajúc do moralizujúcej polohy. V úsilí o analyticko-moralizajúcu líniu pokračoval aj v zbierke poviedok Čakanie na šarhu (1987). Široko koncipovaný románový príbeh Kto hodí kameňom (1989) rieši prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po štyridsiatich rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Titul Kto hodí kameňom je výrazom autorovho chápania ľudskej nedokonalosti a slabosti, nie je však vždy odpúšťaním. V románe Biliard na streche (1992) sa sústredil na otázky ľudského bytia na pozadí politického zlomu v roku 1968 a následnej normalizácii. Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992), využívajúc kompozičné postupy uplatnené aj v predchádzajúcich knihách. V novele Bastard v daždi (1994) sa snaží o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní. O odosobnenej atmosfére sídliskovej bratislavskej Petržalky hovorí zbierka poviedok Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstvo a ľudskosť sú prozaické texty Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).
Ako autor literatúry pre deti a mládež sa Ján Tužinský predstavil knihou Straka nekradne (1985), ktorá je ponorom do duševného sveta dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. V oblasti esejistiky sa prezentuje predovšetkým ako polemik s teóriou postmoderny. Dôkazom toho sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
