Bratislava 5. decembra (TASR) - Tak ako vo väčšine kníh tejto autorky, aj v knihe Prečo sme sa vlastne rozišli stavila Moriartyová celý svoj úspech na jeden možno ani nie taký originálny, ale zato osvedčený nápad. Knihy s témou amnézie boli pre čitateľov vždy atraktívne, stačilo ich napísať dobre a bez nadbytočného množstva logických chýb. Táto austrálska autorka už dávno prišla na to, že môže donekonečna recyklovať už stokrát použité témy, pokiaľ pri písaní naplno využije svoj ohromný talent a charakteristický zmysel pre humor.

Kniha Prečo sme sa vlastne rozišli je po Manželovom tajomstve jej ďalšie extrémne vydarené dielo postavené na množstve otáznikov, ktoré zabezpečia čitateľovu vernosť od začiatku do konca. Osobne som zvyknutá čítať aj viac kníh naraz, v tomto prípade vám však Alicin príbeh nedovolí rozmýšľať nad ničím iným a tradičné “vychutnávanie si dobrej knihy” neznie ani trochu lákavo. Dobrá správa je, že si na túto takmer 500-stranovú tehlu nemusíte vyčleniť viac ako 2 dni. Moriartyová nám po celý čas hádže malé omrvinky v podobe úryvkov z minulosti a my ich poslušne zobkáme priamo z jej ruky a ani sa nenazdáme a sú 3 hodiny ráno.

Dej otvára 29-ročná Alice, ktorá sa vôbec nemá na čo sťažovať. Možno nemá tvár a telo ako supermodelka, zato však má úžasného manžela, s ktorým čaká prvé dieťa a sestru, s ktorou si skvelo rozumie. Tak si asi viete predstaviť ten šok, keď sa jedného dňa preberá na dlážke v posilňovni, o niekoľko kíl ľahšia a zisťuje, že od zariaďovania detskej izby prešlo 10 rokov, na ktoré si absolútne nespomína. Z mladého dievčaťa plného snov a ideálov sa mihnutím oka stala tridsiatnička, ktorá nikdy nestretla ani jedno zo svojich troch detí, neprešla si tragédiami, ktoré ju poznačili na celý život a neprišla o človeka, o ktorom si vždy myslela, že je láska jej života. Alice netuší, čo také hrozné sa za desaťročie muselo udiať, že ju to s manželom rozdelilo, no je odhodlaná o svoj vzťah zabojovať. Ibaže je tu menší problém... Alice možno prišla o pamäť, jej manžel si však pamätá všetko.

Po obsahovej stránke sa mi toto dielo veľmi ťažko klasifikuje. Nie je to ani zďaleka typická romanca, pri ktorej by ste mali zaručený happy end, ani vždy uvoľnený a veselý druh kníh pre ženy, vo svete označovaný aj ako "chick lit". Prečo sme sa vlastne rozišli má v sebe určitú dávku pravej nefalšovanej rodinnej drámy a je dostatočne realistická na to, aby uspokojila aj náročnejších čitateľov, zároveň je však dostatočne idealistická a schopná zavďačiť sa aj romantickým, zasneným dušiam. Tento zaujímavý mix taktiež zabezpečí, že do poslednej chvíle nedokážete predvídať, ako sa kniha skončí. Počas čítania prídete hneď s niekoľkými teóriami, kým však dorazíte na koniec, tak sa ešte niekoľkokrát zmenia.

Na kritizovanie toho všeobecne veľa nemám, za zmienku však určite stojí, že kniha je až príliš zamorená flashbackmi, ktoré nemajú vymedzené svoje vlastné miesto, ale sú zapletené pomedzi dej plynúci v prítomnosti. Tým ho neuveriteľne brzdia a vzhľadom na to, že počas čítania nemáte v hlave žiaden iný cieľ, len to, čo najskôr dočítať a dozvedieť sa, na čo všetko Alice zabudla, asi nie vždy úplne oceníte množstvo pohľadov do minulosti (až do doby, na ktorú si Alice ešte spomína). Mňa osobne toto zdržiavanie stálo veľa nervov a ohryzených nechtov.

Celkovo je pre mňa kniha Prečo sme sa vlastne rozišli jednou z najlepších noviniek, aké som túto jeseň čítala. Odporúčam ju najmä tým, ktorí majú radi trochu intelektuálnejšie a realistickejšie druhy romantických kníh so zrelými hlavnými hrdinkami a nie úplne priamočiarym dejom. Za seba môžem povedať, že už teraz sa teším, čo ďalšie si od autorky budem môcť prečítať.