Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Čitateľ sa v knihe dôverne dozvie aj to, kto z rodiny Hečkovcov bol vo filme Marek alebo iný Habdža.
Autor TASR
Bratislava 29. novembra (TASR) - František Hečko – život a Červené víno je po Ľudovítovi Štúrovi druhá kniha novej edície Osobnosti Slovenska z bratislavského vydavateľstva Dajama. Publikácia vychádza v tomto roku, keď si pripomíname 110. výročie narodenia Františka Hečka a 55. výročie jeho úmrtia.
Životopisný príbeh redaktora, publicistu, spisovateľa, básnika a organizátora kultúrneho života na Slovensku Františka Hečka (1905–1960) je popretkávaný úryvkami jedného z najvýznamnejších románov 20. storočia Červené víno. Jeho dej s príbehom rodiny Habdžovcov je vlastne životná sága rodiny Hečkovcov. Román bol sfilmovaný v roku 1976 a stal sa predlohou úspešnej trojdielnej filmovej adaptácie, ktorú nedávno opäť uviedla Slovenská televízia. V roku 2007 vydal Slovenský filmový ústav jeho DVD verziu.
"Mali sme to šťastie, že Hečkov životopisný príbeh spracovala jeho dcéra Magdaléna Hajnošová. Pritom použila množstvo osobných spomienok a ďalších výpovedí i obrazových materiálov z rodinného archívu. Veľa informácií je aj o spisovateľovej rodnej vinohradníckej obci Suchá nad Parnou a jej časti Vlčia dolina, ktorá je v knihe známa ako Vlčindol," uviedol pre TASR Daniel Kollár z vydavateľstva Dajama.
Čitateľ sa v knihe dôverne dozvie, kto z rodiny Hečkovcov bol vo filme Marek alebo iný Habdža. Tiež, kde a kedy písal František Hečko Červené víno. Tento román dokončil v júni 1948 a 60 kapitol malo 1157 rukopisných strán. Ihneď ho vydala Matica slovenská s ilustráciami Martina Benku. To bolo ešte v čase tvorivej slobody. Neskôr už cenzorsky zasahovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Ďalší jeho román Drevená dedina (1951) vyvolal rozporuplné reakcie, pretože združstevňovanie majetkov na Slovensku a zakladanie Jednotných roľníckych družstiev (JRD) bol násilný proces.
Františkov život začína detstvom a napriek chudobe mal naň dobré spomienky. Aj neskôr, keď ho rodičia poslali študovať (Bratislava, Košice, Praha), mal pestré zážitky. V tom čase už písal básne aj prózu. Kniha prezrádza, že s budúcou manželkou Máriou Jančovou sa zoznámil prostredníctvom poézie. Vtedy pracoval v Bratislave ako revízor v Ústrednom družstve úverových družstiev. Po svadbe (1931) sa často sťahovali (Vozokany, Radošina, Veľké Leváre, Svätý Jur, Bernolákovo), keďže manželka bola učiteľka. Bola tiež riaditeľka školy a okrem literárneho tvorenia aj všestranne aktívna. Napríklad v jej divadelnom krúžku v Radošine bola žiačka Katarína Kolníková, neskôr známa a obľúbená herečka z Radošinského naivného divadla.
František Hečko písal aj fejtóny o epidémii slintavky a krívačky u dobytka či o výrube kvalitných ovocných sadov. Po presťahovaní sa do Bratislavy (1954) sa stal predsedom Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS). Schôdzovanie a iná nutná úradnícka činnosť ho nervovo vyčerpávali a do úmoru rozčuľovali, pretože sa nemohol venovať literárnej tvorbe. Niektorí spisovatelia sa sťažovali, že nechodí s nimi do krčiem. Keď vo Večerníku napísal opilecké výčiny dvoch z nich, situáciu riešil ÚV KSS. Výsledok bol taký, že pokarhaný bol autor s redakciou, a nie dvaja opilci, členovia KSS.
Kniha prezrádza, ktorý literárny kritik ho privádzal do zúrivosti a s ktorými spisovateľmi sa sporil či pohádal. Znechutený Hečko sa vzdal predsedníctva ZSS (1956). Infarkt mu spôsobil smrť (1.3.1960) a v Martine, kam sa presťahoval (1958), mal obrovský štátny pohreb s množstvom delegácií a ďalších účastníkov zo širokého okolia.
Po jeho smrti sa v Suchej nad Parnou konali na jeho počesť viaceré podujatia. Napríklad v roku 1970 po Františkovi Hečkovi pomenovali JRD a na obecnom úrade mu slávnostne otvorili pamätnú izbu (2006).
Životopisný príbeh redaktora, publicistu, spisovateľa, básnika a organizátora kultúrneho života na Slovensku Františka Hečka (1905–1960) je popretkávaný úryvkami jedného z najvýznamnejších románov 20. storočia Červené víno. Jeho dej s príbehom rodiny Habdžovcov je vlastne životná sága rodiny Hečkovcov. Román bol sfilmovaný v roku 1976 a stal sa predlohou úspešnej trojdielnej filmovej adaptácie, ktorú nedávno opäť uviedla Slovenská televízia. V roku 2007 vydal Slovenský filmový ústav jeho DVD verziu.
"Mali sme to šťastie, že Hečkov životopisný príbeh spracovala jeho dcéra Magdaléna Hajnošová. Pritom použila množstvo osobných spomienok a ďalších výpovedí i obrazových materiálov z rodinného archívu. Veľa informácií je aj o spisovateľovej rodnej vinohradníckej obci Suchá nad Parnou a jej časti Vlčia dolina, ktorá je v knihe známa ako Vlčindol," uviedol pre TASR Daniel Kollár z vydavateľstva Dajama.
Čitateľ sa v knihe dôverne dozvie, kto z rodiny Hečkovcov bol vo filme Marek alebo iný Habdža. Tiež, kde a kedy písal František Hečko Červené víno. Tento román dokončil v júni 1948 a 60 kapitol malo 1157 rukopisných strán. Ihneď ho vydala Matica slovenská s ilustráciami Martina Benku. To bolo ešte v čase tvorivej slobody. Neskôr už cenzorsky zasahovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Ďalší jeho román Drevená dedina (1951) vyvolal rozporuplné reakcie, pretože združstevňovanie majetkov na Slovensku a zakladanie Jednotných roľníckych družstiev (JRD) bol násilný proces.
Františkov život začína detstvom a napriek chudobe mal naň dobré spomienky. Aj neskôr, keď ho rodičia poslali študovať (Bratislava, Košice, Praha), mal pestré zážitky. V tom čase už písal básne aj prózu. Kniha prezrádza, že s budúcou manželkou Máriou Jančovou sa zoznámil prostredníctvom poézie. Vtedy pracoval v Bratislave ako revízor v Ústrednom družstve úverových družstiev. Po svadbe (1931) sa často sťahovali (Vozokany, Radošina, Veľké Leváre, Svätý Jur, Bernolákovo), keďže manželka bola učiteľka. Bola tiež riaditeľka školy a okrem literárneho tvorenia aj všestranne aktívna. Napríklad v jej divadelnom krúžku v Radošine bola žiačka Katarína Kolníková, neskôr známa a obľúbená herečka z Radošinského naivného divadla.
František Hečko písal aj fejtóny o epidémii slintavky a krívačky u dobytka či o výrube kvalitných ovocných sadov. Po presťahovaní sa do Bratislavy (1954) sa stal predsedom Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS). Schôdzovanie a iná nutná úradnícka činnosť ho nervovo vyčerpávali a do úmoru rozčuľovali, pretože sa nemohol venovať literárnej tvorbe. Niektorí spisovatelia sa sťažovali, že nechodí s nimi do krčiem. Keď vo Večerníku napísal opilecké výčiny dvoch z nich, situáciu riešil ÚV KSS. Výsledok bol taký, že pokarhaný bol autor s redakciou, a nie dvaja opilci, členovia KSS.
Kniha prezrádza, ktorý literárny kritik ho privádzal do zúrivosti a s ktorými spisovateľmi sa sporil či pohádal. Znechutený Hečko sa vzdal predsedníctva ZSS (1956). Infarkt mu spôsobil smrť (1.3.1960) a v Martine, kam sa presťahoval (1958), mal obrovský štátny pohreb s množstvom delegácií a ďalších účastníkov zo širokého okolia.
Po jeho smrti sa v Suchej nad Parnou konali na jeho počesť viaceré podujatia. Napríklad v roku 1970 po Františkovi Hečkovi pomenovali JRD a na obecnom úrade mu slávnostne otvorili pamätnú izbu (2006).
