Bratislava 8. júla (TASR) - Drogové kartely, únosy mladých dievčat, život osamelých žien v Bohom zabudnutom kraji. A predsa, za tým všetkým stále pretrváva nepokorená živá túžba po lepšom živote.

„Keď som sa narodila, moja matka oznámila susedom a ľuďom na trhu, že sa jej narodil chlapec. Vďaka Bohu, je to chlapec! tešila sa. Áno, vďaka Bohu a Panne Márii, odpovedali všetci, ale nikoho tým neoklamala. Na našej hore sa rodili iba chlapci a niektorí sa približne v jedenástich rokoch zmenili na dievčatá. Potom sa títo chlapci zmenili na škaredé dievčatá, ktoré z času na čas museli zaliezť do dier v zemi.“

Predpokladám, že drvivá väčšina ľudí, ktorým sa do rúk dostane táto kniha, sa len ťažko stotožní so životom protagonistky Ladydi. Tínedžerka, ktorá napriek tomu, že vyrastá na okraji džungle v malej roztrúsenej dedinke v štáte Guerrero v Mexiku, nemá zďaleka taký pokojný a nudný život, ako by sa mohlo zdať. Akýmsi zvláštnym odmeraným spôsobom nám je z jej pohľadu podaný príbeh o drogových karteloch, o únosoch mladých dievčat, o otcoch, ktorí s vidinou lepšieho života utekajú do Ameriky, nechávajúc za sebou zmätené deti a opustené zatrpknuté matky.

So zvrašteným čelom si prečítate o tom, ako sa v salónoch krásy neskrášľuje, ale špatí, aby po malých pekných dievčatách nezatúžili mafiáni, ako sa celý život točí okolo horúčavy, otravného hmyzu a satelitnej antény, ako sa pije a prežíva. A keď sa už na malú chvíľu zdá, že sa Ladydi podarí uniknúť z jej smutného rodiska a nájde lásku, zhoda nešťastných okolností ju privedie do ešte väčších problémov. Do ženskej väznice.

A predsa to nie je smutný príbeh. Žiadna tragédia, aj keď je kniha plná smrti a nešťastia. Zvláštny odstup a pokora, s ktorou predstavitelia prijímajú všetky udalosti, ich schopnosť nepodliehať zúfalstvu, ochota hľadať riešenia, to všetko v konečnom dôsledku pôsobí pozitívne a upokojujúco. Mentalita Ladydinej matky, priateľov a dievčaťa samotného je pre nás, dovolím si tvrdiť, vzdialená a čudná. Trochu čarovná, ale najmä - nesmierne obdivuhodná.

„Nikdy sa nemodli za lásku a zdravie, vravela matka. Ani za peniaze. Keď Boh začuje, čo naozaj chceš, nedá ti to. Zaručene. Po otcovom odchode matka povedala: Pokľakni a pomodli sa za lyžičky.“

Kniha sa číta príjemne, ľahko a teda aj rýchlo. Jedinú výhradu mám len k faktu, že priama reč nie je v texte oddelená, čo bol zrejme umelecký zámer, ako nerozhádzať text, no občas to býva mätúce, najmä pri dialógoch viacerých postáv. Nie je to však natoľko iritujúce, aby ste pre to knihu prestali čítať.

Jennifer Clementovej sa podarilo vytvoriť citlivý obraz o zvláštnej prehliadanej komunite. Rozprávanie Ladydi pôsobí autenticky a neskreslene, napriek tomu, že autorka sama si takýto osud prežiť nemusela. Je to silná téma, ktorá v čitateľoch určite zarezonuje, no písaná značne odľahčene a stráviteľne.