Bratislava 20. júna (TASR) - Čo robí malý Freeman Mills v detskom domove? Prečo sa zdá, že je schopný čítať ľudské myšlienky? A o čo sa snaží tajná organizácia Trust?

Scott Nicholson je často prirovnávaný k Stephenovi Kingovi. Slovenskí čitatelia to veľmi porovnať nevedia, pretože Nicholsonovi zatiaľ u nás vyšli iba dve knihy – Domov ztracených duší a Duch Korbana Manoru - a aj tie len elektronicky.

Hlavný hrdina Freeman Mills je sirota, ktorá chodí z jedného detského domova do druhého, až nakoniec zakotví vo Wendoveri. Je to ten typ protagonistu, v koži ktorého by ste sa nechceli ocitnúť. Dieťa šialeného otca a zavraždenej matky. „Vítej v klubu,“ řekl Freeman. „Jsme všichni jiný druh lidí a výjimečné děti. Problémoví. Malí sráči, které si společnost drží od těla, aby zmizeli z očí a pak z mysli.“

Dvanásťročný chlapec si však vytvára nezvyčajný obranný mechanizmus – štylizuje sa do rolí postáv zo starých filmov. Premýšľa, ako by danú situáciu vyriešil kovboj Eastwood, taxikár de Niro či Bogart v Casablance. Hrá sa na „tvrďasov“, ktorých skryto obdivuje. „Freeman okamžitě zalitoval svého plytkého plácání. Modus Clinta Eastwooda nebylo něco, co šlo střídat jako ponožky. Musel zůstat v jím zvolené roli. Pouze Kevin Costner dokázal být prakticky kýmkoliv.“ Nechcene sa tak stáva, často aj vďaka tejto svojej hre, obhajca a ochranca slabých, úbohých a nevinných, ktorých je v detskom domove požehnane a postaví sa miestnemu tyranovi Dekemu. No ten nepredstavuje jeho jediný problém. Okrem neho je tu ešte hlboko veriaci riaditeľ domova Bondurant, ktorý občas niektoré z detí prehne cez stôl a kruto potrestá, či doktor Kracowsky vykonávajúci na deťoch experimenty prostredníctvom svojej vlastnej metódy uzdravovania SST – synaptickej synergetickej terapie, ktorá elektrošokmi spôsobuje dočasnú smrť. No po nej sú zázračne vyliečení. Vlastne nie zázračne. Doktor Kracowsky totiž na zázraky neverí, všetky svoje úspechy pripisuje vede. A práve veda verzus náboženstvo je jedným z hlavných motívov príbehu.

„Já nepracuji, já si hraji. Hraji tu největší možnou hru vůbec, je tomu tak, Bondurante?“ „Hru?“ Bondurantovi se roztřásly ruce. „Boží hru. Léčíme malé duše, to je přece to, co tady děláme? Vykupujeme zde hříchy společnosti. Napravujeme Boží chyby.“

Wendover je jednoducho zvláštne miesto. Miesto, kde by ste sa nechceli ocitnúť. Miesto, kde deti občas čítajú myšlienky, alebo predpovedajú budúcnosť a duchovia sa prechádzajú po chodbách. Ale nielen Wendover má svoje tajnosti, má ich aj Freeman či doktor Kracowsky.

Scott Nicholson je dobrý rozprávač, zatiahne vás do deja, ani nebudete vedieť ako. Je dynamický aj opisný, no nie príliš, vedie čitateľa cez zákutia Wendoveru a postupne odkrýva jeho mrazivé tajomstvá. Príbeh má dobrú atmosféru, no zimomriavky vám z neho po chrbte často behať nebudú. To však neznamená, že nie je desivý. Nicholson kombinuje paranormálne javy s vedeckými experimentmi a skúma ich z pohľadu viacerých postáv, cez ktoré sa dostanete do deja. Postupne sa príbeh stáva čoraz viac napínavým a vy stále viac nedočkavejším. Na svoje si jednoznačne prídu fanúšikovia napínavých a hororových zápletiek, ktorí ocenia Nicholsonovu schopnosť, polapiť ich bujnú fantáziu a previesť ich fiktívnym svetom detí, experimentov, duchov a jedného náhradného domova.