Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Adam Černý
Francúzsky prezident už musel reagovať na štyri po sebe idúce sobotné protesty, ktoré pôvodne spustil odpor proti zdraženiu benzínu a nafty. Tie sa nakoniec koncentrovali do vzdoru proti reformám, s ktorými bol Emmanuel Macron pred rokom a pol zvolený do úradu.
Zdraženie bolo odvolané pred týždňom a minulú sobotu vyrazilo do ulíc miest a na kruhové objazdy ciest síce menej ľudí ako po prvý raz 17. novembra, odpor bol však oveľa koncentrovanejší.
Prezident sa rozhodol osloviť občanov v priamom televíznom prejave. Jeho najväčší problém je, že čelí nielen tým, ktorí vlani hlasovali proti jeho súperke, pravicovo populistickej Marine Le Penovej, ale aj proti mnohým, u ktorých v rovnakom čase vzbudzoval nádej na zmenu k lepšiemu.
Zaslúžil sa o to sám, keď zabudol, ako sa mu podarilo uspieť proti konkurencii tradičných strán, vďaka vsadeniu na vytrvalú komunikáciu s ľuďmi, vrátane sociálnych sietí. Nedostatok komunikácie, pozornosti či dokonca prehliadanie a povýšenosť, sú najčastejšie a najsilnejšie výčitky verejnosti adresované hlave štátu.
Má teraz šancu nepriaznivú situáciu zvrátiť? Možno, ale stále nie veľkú. Tým najviac ohrozeným skupinám občanov, teda tým s najnižšími mzdami a dôchodcom, ponúkol okamžité zlepšenie. Zároveň však nijako nespochybnil svoj vlani sľubovaný reformný program, ktorého dôležité časti, reforma systému penzií a sociálnych dávok, by mali prísť na rad v budúcom roku a u ktorých možno predpokladať, že môžu naraziť na odpor verejnosti.
Keď teraz Emmanuel Macron priznáva svoje chyby a sľubuje intenzívny dialóg s verejnosťou, výjazdy do regiónov a debaty so starostami, oveľa lepšie a dôkladnejšie sa zoznámi s tým, aká je situácia a aké sú nálady v krajine. Pokiaľ však chce presadiť zmeny, bude musieť nielen počúvať, ale rovnako aj vysvetľovať.
Vo svojom prejave síce pripomenul, že stav Francúzska je dnes neradostný a že je to dôsledkom zlyhávania predchádzajúcich vlád. K tomuto „A“ však nepovedal nahlas i „B“, a to, že mnohé predchádzajúce pokusy dať do poriadku štátne a verejné financie, zlyhali na protestoch verejnosti.
V súvislosti s terajšími manifestáciami „žltých viest“ sa často pripomínajú študentské búrky z mája 1968. Oveľa príkladnejší by bol však odkaz na jeseň 1996, kedy Francúzsko celý rad týždňov paralyzovali protesty železničiarov proti reformám, ktoré skúšal prezident Jacques Chirac. Vtedy sa stali symbolom zamrznuté železnice, dnes by sa ním mohli stať kruhové objazdy zablokované ľuďmi v žltých vestách, ktorí tak v prenesenom zmysle slova nechávajú krajinu, aby sa točila v bezvýchodiskovom kruhu.
Zdraženie bolo odvolané pred týždňom a minulú sobotu vyrazilo do ulíc miest a na kruhové objazdy ciest síce menej ľudí ako po prvý raz 17. novembra, odpor bol však oveľa koncentrovanejší.
Prezident sa rozhodol osloviť občanov v priamom televíznom prejave. Jeho najväčší problém je, že čelí nielen tým, ktorí vlani hlasovali proti jeho súperke, pravicovo populistickej Marine Le Penovej, ale aj proti mnohým, u ktorých v rovnakom čase vzbudzoval nádej na zmenu k lepšiemu.
Zaslúžil sa o to sám, keď zabudol, ako sa mu podarilo uspieť proti konkurencii tradičných strán, vďaka vsadeniu na vytrvalú komunikáciu s ľuďmi, vrátane sociálnych sietí. Nedostatok komunikácie, pozornosti či dokonca prehliadanie a povýšenosť, sú najčastejšie a najsilnejšie výčitky verejnosti adresované hlave štátu.
V bezvýchodiskovom kruhu
Má teraz šancu nepriaznivú situáciu zvrátiť? Možno, ale stále nie veľkú. Tým najviac ohrozeným skupinám občanov, teda tým s najnižšími mzdami a dôchodcom, ponúkol okamžité zlepšenie. Zároveň však nijako nespochybnil svoj vlani sľubovaný reformný program, ktorého dôležité časti, reforma systému penzií a sociálnych dávok, by mali prísť na rad v budúcom roku a u ktorých možno predpokladať, že môžu naraziť na odpor verejnosti.
Keď teraz Emmanuel Macron priznáva svoje chyby a sľubuje intenzívny dialóg s verejnosťou, výjazdy do regiónov a debaty so starostami, oveľa lepšie a dôkladnejšie sa zoznámi s tým, aká je situácia a aké sú nálady v krajine. Pokiaľ však chce presadiť zmeny, bude musieť nielen počúvať, ale rovnako aj vysvetľovať.
Vo svojom prejave síce pripomenul, že stav Francúzska je dnes neradostný a že je to dôsledkom zlyhávania predchádzajúcich vlád. K tomuto „A“ však nepovedal nahlas i „B“, a to, že mnohé predchádzajúce pokusy dať do poriadku štátne a verejné financie, zlyhali na protestoch verejnosti.
V súvislosti s terajšími manifestáciami „žltých viest“ sa často pripomínajú študentské búrky z mája 1968. Oveľa príkladnejší by bol však odkaz na jeseň 1996, kedy Francúzsko celý rad týždňov paralyzovali protesty železničiarov proti reformám, ktoré skúšal prezident Jacques Chirac. Vtedy sa stali symbolom zamrznuté železnice, dnes by sa ním mohli stať kruhové objazdy zablokované ľuďmi v žltých vestách, ktorí tak v prenesenom zmysle slova nechávajú krajinu, aby sa točila v bezvýchodiskovom kruhu.
